Komnenos komentáře u knih
Stačí, že sa voláte Fedor Gál a vydajú vám všetko.
Najlepšia kniha o mafii na Slovensku aká kedy bola napísaná. Na tému mafie na Slovensku doteraz najviac publikoval Gustáv Murín. Preto sa táto kniha nedá neporovnávať s Murínovými knihami. Podľa mňa ich predčí v mnohých smeroch. Zatiaľ čo Murínove knihy sú pozliepané z novinových článkov, Petrovičova kniha vychádza zo súdnych spisov a výsledkov jeho vlastnej novinárskej práce, keďže tejto téme sa dlhodobo venoval. Aj vďaka tomu sa z Petrovičovej knihy môžeme dozvedieť aj mnoho doteraz málo známych zákulisných informácií. Prednosťou Petrovičovej knihy je aj to, že zachytáva slovenskú mafiu v jej komplexnosti za posledných 30 rokov. K Petrovičovej knihe mám len jedinú drobnú výčitku a síce, že sa v nej nespomína niekoľko mne známych mafiánov. Inak je to ale autorove opus magnum, ktoré v budúcnosti asi už len ťažko prekoná.
O Štefánikových nerealizovaných plánoch založiť Nové Slovensko na Tahiti som počul už skôr. Preto som sa veľmi potešil tomu, že táto téma bola spracovaná ako literárna fikcia. Námet na knihu je to vskutku famózny. Niekedy sa však stane, že realizácia výrazne zaostáva za skvelým námetom. To je presne prípad tejto knihy. Mám voči nej dve vážne výhrady. Z tejto témy sa dalo vyťažiť oveľa viac ako 150 stranová knižka. Rozsah teda mohol byť oveľa väčší. Tiež mi na knihe vadilo, že autor vo fiktívnom príbehu príliš nasilu pretláča myslenie ľudí súčasného Slovenska - strach z utečencov, extrémisti, Soros a podobne. Dalo sa to urobiť aj oveľa nenútenejšie. Okrem týchto dvoch najväčších výhrad, mi tiež prekážala určitá nelogickosť pri popisovaní niektorých historických skutočností. Ide síce o alternatívnu históriu, ale napríklad okupácii Slovenska Uhorskom som nerozumel. Veď podľa knihy sa Slovensku nepodarilo osamostatniť, ako mohlo byť teda okupované? Teda ako som na začiatku spomínal, silný námet, slabé spracovanie.
Biľakova osoba sa často prepierala a prepiera v médiách avšak detailnejší pohľad na tohto človeka doteraz chýbal. Napravila to až kniha Petra Jašeka. Biografia je písaná veľmi svižným štýlom a tak sa dá prečítať na jeden šup. Vďaka nej je možné dozvedieť sa viac o charaktere a motivácii jedného z najnenávidenejších komunistov. To je veľkým prínosom knihy. Mínusom je to, že sa o ňom dalo napísať aj oveľa viac. To súvisí s tým, že kniha vychádza výlučne z literatúry a neboli pri nej použité žiadne archívne zdroje čo je dosť na škodu. Ak by autor využil aj archívy, mohli tam byť ešte mnohé ďalšie zaujímavé veci. Kvôli absencii archívneho materiálu tak nie je možné knihu považovať za vedeckú monografiu, ale "len" za výbornú populárno-náučnú biografiu.
Kniha, ktorú prehltnete na jeden dúšok najmä kvôli prevahe dialógov. Keď som knihu bral do rúk, myslel som si, že bude celá o živote v izbe. Prekvapilo ma teda, že po sto stranách došlo k náhlemu zvratu a úteku z nej. Na môj vkus to bolo až príliš jednoduché, možno sa s tým mohla autorka trochu pohrať a urobiť útek komplikovanejším. Zvyšné dve tretiny knihy sú o postupnom neľahkom začleňovaní obetí do normálneho života. Je zaujímavé sledovať to očami päťročného chlapca. Oceňujem aj to, že kniha sa dá chápať nielen prvoplánovo ako opis života obetí psychopata, ale medzi riadkami sa dá nájsť množsto narážok na konzumný spôsob života a aj samotné väznenie sa dá brať viacvýznamovo.
Borgesove poviedky sú predchnuté mystifikáciou a autor sa v nich značne pohráva s čitateľom. Dáva mu priestor na vlastné interpretácie, čo je síce zaujímavé, no nie vždy si vie čitateľ vysvetliť danú symboliku. Podľa mňa je však u niektorých poviedok lepšie a príjemnejšie len tak sa unášať tou tajomnou atmosférou príbehov a príliš neriešiť aký je vlastne ich zmysel. Borges sa vo svojich poviedkach najviac zaoberá témami ako pamäť, čas, priestor, poznanie, sen, náhoda. Významné miesto uňho zaujímajú bludiská a súboje. Častým motívom uňho sú tiež cyklické opakovanie a komentáre k fiktívnym dielam. Borgesovo dielo sa dá stručne charakterizovať ako dômyselný konštrukt tých najnepravdepodobnejších fantázií. Určite nie je pre každého a nečíta sa ľahko, mňa však celkom nadchol. Na druhej strane táto ochutnávka jeho tvorby mi celkom stačila a po ďalších jeho dielach už asi nesiahnem. Aspoň nie tak skoro. Pretože ak by mal človek zhltnúť naraz celú jeho tvorbu, to je akoby na posedenie zjedol celú veľkú bonboniéru.
Klasika nad klasiky. Prvý skutočne psychologický román s jasným morálnym odkazom najmä na konci.
Skvelá paródia nielen na spoločenskú etiketu, ale aj iné oblasti, napríklad vďaka vymyslenej použitej literatúre na odbornú literatúru všeobecne. Taká jednohubka po ktorej ostane príjemná chuť v ústach.
Rovnako ako ostatná Pišťankova tvorba, aj toto je výborná vec. Trochu som bol skeptický pri mene Dušana Taragela, ale po prečítaní jeho poviedok a poviedok napísaných spoločne s Pišťankom musím priznať, že neoprávnene. Taragelov štýl sa výborne hodí k Pišťankovmu a zároveň je svojský. Takže veľmi vyvážená zbierka poviedok dvoch výborných autorov.
Čierne komédie, to je moje. A táto kniha ňou určite je. Hoci po prečítaní prvej tretiny knihy to tak nevyzeralo. Potom sa to však už rozbehlo a na jej konci môžem povedať, že je to riadny nárez. Autorovým zámerom bolo vykresliť vojnu ako boj skôr s vlastnými, ako s oficiálnym nepriateľom. A to sa mu brilantne podarilo. Dlho pred filmom Čata. V tom je najväčší význam tohto románu.
Čakal som suché fakty a ostal som milo prekvapený. Zaujímavo, pútavo je tu v kocke podaná celá história križiackych výprav.
Neskutočné sa prelína s realitou a človek nevie, čo je čo. Brilantná sága rodu Buendíovcov.
Niekoho možno odradia zdĺhavé opisy, ale podľa mňa je to skutočne výborná kniha a vďaka opisom má človek pocit, akoby sa preniesol v čase o pästo rokov dozadu.
Pán Hronu je zbierkou dlho stratených poviedok, ktoré zostavil Dušan Taragel potom ako ich našiel v listoch, ktoré mu písal Peter Pišťanek. Druhú polovicu knihy tvorí Taragelov komentár k jednotlivým poviedkam a vysvetlenie okolností ich vzniku. Je záslužný počin, že sa Dušan Taragel podujal k takému niečomu a vzdal tak hold literárnym začiatkom svojho kamaráta. Prínosné je to najmä v tom, že väčšinu poviedok si môžu čitatelia prečítať prvý krát. Z poviedok je zrejmé Pišťankovo literárne majstrovstvo už vo veľmi mladom veku 20-22 rokov. Trochu mi však vadili dve veci. Hoci literárny jazyk som si užíval, tematicky to bolo dosť podobné. Zároveň boli publikované niektoré poviedky, ktoré už predtým vyšli v Sekerou a nožom. Odhliadnuc od toho však toto dielko hodnotím kladne a vrelo ho odporúčam tým, ktorí majú radi Rivers of Babylon a štýl Pišťanka a Taregela.
Prvý diel série bol výborný. Pri druhom s názvom "Keď už detstvo nebolí" sa to nedá povedať. Opakovali sa tu viaceré veci z prvého dielu a celkovo mi to prišlo také nasilu v zmysle: Jednotka bola úspešná, musíme urobiť dvojku. Aj napriek tomu musím povedať, že sa tu našlo niekoľko tipov, ktoré by mohli využiť ľudia, ktorých sa táto problematika týka.
O vysokej citlivosti som sa dozvedel náhodne z jedného článku. Začal som si o tejto téme zisťovať viac, keďže sa mi zdalo, že sa to týka mojich detí. Preto som si aj kúpil knihu o E. N. Aron, ktorá je priekopníčkou v tejto oblasti. Po prečítaní knihy môžem povedať iba jedno - malo by to byť povinné čítanie pre všetkých rodičov vysoko citlivých detí. Našiel som tam mnoho rád ako na vysoko citlivé deti. Aj keď na niekoľko z nich mám iný názor, niečo na nich určite bude. Ku knihe sa aj v budúcnosti istotne vrátim.
Knihu som kúpil v akcii za euro a toľko je aj skutočne hodna. Ide o zbierku rôznych šplechov a "múdrostí" autora nasádzaných bez ladu a skladu. Autor sa snažil byť vtipný, ale darilo sa mu to len občas. Väčšina textov mi vtipná neprišla, aj keď snaha tam bola niekedy mimoriadne enormná. Skutočnú totožnosť autora je veľmi ľahké zistiť cez Google. Čudujem sa Ikaru, vydavateľstvu pre masy, že také niečo vydal.
Nie je to zlé, ale Carlo Acutis, svätec tejto doby, by si zaslúžil aj lepšiu biografiu. O to viac mi je to ľúto, že je to obľúbený svätec (zatiaľ blahoslavený) našej rodiny. Najviac mi na knihe vadilo to, že viackrát sa opakovalo to isté a tiež, že v knihe absentoval nejaký systém. Druhú knihu o C. Acutisovi od Nicolu Goriho som nečítal, takže neviem posúdiť, či je podobná, lepšia, alebo horšia.
Platí to čo som písal k prvému dielu. Nie je to len o jednom prečítaní, ale slúži (1. aj 2. diel) ako encyklopédia po ktorej je možné v prípade potreby siahnuť. A filmov nakrútených na Slovensku je také veľké množstvo, že pokojne môžu byť aj ďalšie diely.
Niektoré z poviedok sa snažia účelovo šokovať a používať plno vulgarizmov čo sa mne veľmi nepozdáva. Takou je aj víťazná poviedka Self-help, ktorá z tohto dôvodu skutočne nie je mojou šálkou kávy. Najslabšou poviedkou je podľa mňa Ili Cezar, Ili Ništa, ktorá išla absolútne mimo mňa. Medzi najlepšie poviedky radím Nedeľný obed, Rok života vločky a Celý život.