LittleAndy komentáře u knih
Zbierka pozostáva z troch hororových noviel. Každá je spracovaná inak, ale všetky majú niečo spoločné. Autor načrtol solídne hororové situácie, pričom ostal verný svojmu známemu prostrediu slovenských pohorí. Nechýbala ani novela s „trhlinovským“ presahom do reality, čo už je pre autora príznačné.
Pokračovanie Riek Babylonu nadviazalo na svoj prvý diel a neostalo mu nič dlžné. Najsilnejšími stránkami knihy sú jej štýl a obraz doby.
Autor sa veľmi dobre pohral so slovenským jazykom, nešetril expresivitou, experimentálnymi výrazmi či celkovo zvládnutou štylizáciou. Vzniká tak množstvo úsmevných, ba vyložene smiešnych situácií. Mám pocit, že preklad do akéhokoľvek jazyka nikdy úplne nevystihne tón, akým to autor podal.
Obraz doby možno oceniť najmä s odstupom času. Ponúka opis Bratislavy krátko po novembrovej revolúcii spolu s bizarnými postavami a postavičkami, ktoré sa s nástupom nového demokratického režimu snažia nájsť všemožné cesty, ako zbohatnúť, a vo svojej snahe idú aj cez mŕtvoly.
Autor parodicky a s nadhľadom zachytil spôsoby menej či viac ambicióznych postáv, ktoré sa až nepríjemne podobajú skutočným príbehom. Erotika všetkému dodávala grády a skutočne hodnotné dielo z toho urobili explicitné i skryté odkazy, ktoré autor zvýraznil najmä v závere.
Román vyniká netradičnou kompozíciou. Okrem úplného záveru pozostáva výhradne z monológu hlavnej postavy. Ide o súvislú reč bez akýchkoľvek ďalších členení na kapitoly. Preto bolo pre mňa problematické počas čítania rozhodnúť, kedy už skončiť. Románu to len prospelo, lebo som sa od neho nevedel odtrhnúť. Rozprávanie bolo pútavé a uveriteľné. King vytvoril postavy s pozoruhodnou psychologickou hĺbkou, predovšetkým samotnú Dolores. Jej rozprávanie ma úplne pohltilo, nevedel som sa dočkať, čo bude nasledovať. Ku knihe som sa rád vracal, poskytovala mi akési útočisko a pocit komfortu, hoci nepracovala s ľahkými témami. Jednoducho som vedel, že sa vraciam ku Dolores a jej rozprávaniu, ktoré mi pripadalo ako rozprávka na dobrú noc. A určite sa k nej ešte vrátim aj v budúcnosti, aby mi to všetko znova rozpovedala na jeden záťah pri poháriku či dvoch.
Žiaľ, nebavilo ma to od začiatku do konca. Čítal som ďalej len zo zotrvačnosti a možno som dúfal, že sa to trochu zlepší. Ale nezlepšilo. Zároveň som nechcel udeliť najhoršie hodnotenie s tým, že by som román nedočítal. Možno aj to prispelo k mojej nechuti, ale asi nikdy som pri čítaní literárneho diela takto netrpel. Dej sa mi zdal neprehľadný, rovnaké mená postáv tomu nepomáhali, hoci chápem, čo sa tým snažil autor dosiahnuť. Vo všeobecnosti ma román nezaujal, nevyskytlo sa v ňom nič, čoho by som sa chytil. Možno si ho skúsim prečítať znovu o desať-pätnásť rokov. A možno o sto.
Zbierka próz od Ivana Horvátha ma milo prekvapila. Napriek utlmenej dejovosti mi táto lyrizovaná próza neprekážala, lebo autor lyrizuje skôr situáciami než jazykom. Vyzdvihnúť chcem predovšetkým novelu Laco a Bratislava, ktorá nespočetnými odkazmi na dobové umenie priniesla sviežu perspektívu. Ako čitateľ som sa dokázal vžiť do postavy Laca, ktorý nastúpil na vysokú školu do veľkého, neznámeho mesta. Novela sa zameriava skôr na jeho osobné prežívanie a pocity, ktoré sú u mladého človeka, prirodzene, zmiešané. Niekedy je radostný a hltá život plnými dúškami, inokedy ho pochytí melanchólia a najradšej by sa pred všetkými uzavrel. Aj napriek tejto pocitovej rozpoltenosti si však autor udržuje nadhľad. Vie, že bez dobrého nie je zlé, a bez zlého zase nemôže existovať to dobré. Bolo to teda pre mňa osviežujúce a hravé čítanie, ktoré podľa autorovho zámeru oscilovalo medzi snom a realitou.
„I Laco uznával, že polievka a múčnik sú veľmi rozdielne jedlá a predsa sa na ten istý obed jedia.“
Po sľubnom začiatku sa, žiaľ, príbeh ponoril do retrospektívy, ktorá svojou rozvláčnosťou značne brzdila dej, i keď treba uznať, že pracovala s dobrým námetom. Prítomnosť a minulosť sa striedali, pričom minulosť dostávala omnoho viac pozornosti. Ako čitateľ som sa jednoducho chcel dozvedieť, ako sa protagonistka dostane z pút, a keď som videl, že celá nasledujúca desaťstranová kapitola sa venuje minulosti, trochu ma to frustrovalo. Bez spomínanej retrospektívy by však dej ponúkal málo, lebo o vyslobodení sa z pút sa nedá písať donekonečna.
Vyzdvihnúť treba aj mimoriadne temné, ba až zvrátené témy a situácie. Aj záver knihy je pre autora netradičný, prekvapivo nenecháva priestor pre čitateľovu interpretáciu, ale explicitne vyjadruje, čo sa skutočne udialo.
Mohlo to byť lepšie, dej v prítomnosti je pútavý, ale mne to kazili zdĺhavé exkurzy do minulosti.
Román je právom zaradený do povinnej stredoškolskej literatúry, je aktuálny aj v dnešnej dobe. Je pravda, že dnes je už v spoločnosti povedomie o vojne lepšie, no v čase prvej svetovej vojny bolo značne skreslené. V románe sa to najlepšie prejaví, keď protagonista dostane dovolenku a vráti sa domov. Jeho okolie, ba ani jeho najbližší nemôžu pochopiť, čím si hlavný hrdina prešiel. A bolo by zbytočné im to vysvetľovať. Navyše by možno v procese rozprávania stratil samého seba...
Román pozostáva z opisov udalostí na západnom fronte, no nedrží sa striktne len zákopov a bojového poľa. Nasleduje protagonistu, nech sa pohne kamkoľvek, či už k spomínanej rodine alebo na ošetrovňu. Takto autor vytvára rozsiahlu mozaiku, prostredníctvom ktorej predkladá obraz života radového vojaka v dovtedy najväčšej vojne ľudstva. A mozaika je to ozaj pestrá. Od úsmevných príhod so spolubojovníkmi, cez melancholickú scenériu zdevastovanej krajiny a túžby po normálnom živote, až po beznádejnosť vyústenú do šialenstva počas dažďu bômb.
Okrem pôsobivej dokumentárnej zložky sú prítomné aj hlboké myšlienkové posolstvá, ktoré z románu robia skutočne hodnotné dielo. Ale aj napriek tomu, že tieto myšlienky dokázali tak dobre zarezonovať, zjavne sa nedostali k tým, ku ktorým mali, lebo aj po sto rokoch je aktuálny výrok – Na západe nič nové. Nadčasové dielo.
Len odporúčam čítať novšie vydanie. Toto z roku 1966 má archaický preklad.
Kniha pozostáva z rozsiahleho výberu autorovej tvorby. Najväčšie zastúpenie majú poviedky a krátke novely, pričom pokrývajú pestré spektrum žánrov. Prítomné sú detektívky, mysteriózne príbehy, horory, ale aj odľahčené poviedky. Nie nadarmo Poa mnohí považujú za zakladateľa detektívneho a hororového žánru literatúry. Žiaľ, väčšina poviedok pôsobí zastarano až starosvetsky, platí to najmä pri spomínaných detektívkach. Iné poviedky sú azda príliš statické, rozprávanie sa často ponorí do rozprávačovej mysle. Z veľkého výberu diel som si ich užil iba zopár. Aj napriek tomu však autorova tvorba stojí za prečítanie, ak už pre nič iné, tak aspoň pre prehľad. Najlepšie poviedky: Jama a kyvadlo, Okuliare, Maska červenej smrti, Pochovaný zaživa, Čierny kocúr.
Dve novely s dôrazom na psychológiu postáv. Vyžadujú si trpezlivejšieho čitateľa, keďže príbeh sa rozvíja len minimálne a ide skôr o prežívanie postáv v jednotlivých situáciách. Veľkú úlohu zohrávajú vnútorné monológy, ale aj dialógy medzi postavami. Musím sa priznať, že len ťažko som sa dokázal vžiť do situácie hlavných postáv. Novely boli napísané v 19. storočí, čo spôsobilo, že niektoré situácie sú z dnešného pohľadu až absurdné. A napriek tomu, že autor nepochybne dobre vykreslil psychiku postáv (najmä na tú dobu), miestami som mal problém so sústredením, miestami som sa nudil.
Večný manžel – napätie medzi minulým a súčasným životom hlavnej postavy, vyrovnávanie sa so svojimi problémami a interakcie s čudnými i menej čudnými ľuďmi.
Hráč – rovnováha medzi osobnou vášňou a láskou, hľadanie zmyslu života, vlastnej identity.
(SPOILER) Tento román nie je len hororovým príbehom. Je TO príbeh o priateľstve, láske, skazenosti a boja dobra proti zlu. Stephen King vybudoval na masívnom rozsahu (cez 1 000 strán) na prvý pohľad zložitú dejovú linku, resp. dejové linky, pretože sa v knihe prelínajú dve časové osy. Jedna sleduje príbeh skupinky 11-ročných detí v lete 1958. Druhá opisuje udalosti z roku 1985, ktorými si prešla tá istá skupinka, teraz už dospelých ľudí. Časové linky sa navzájom skvelo dopĺňajú a na kritických bodoch príbehu takmer splývajú. Okrem toho sú v príbehu časté exkurzy do ešte dávnejšej minulosti, no aj napriek tomu sa dá v príbehu ľahko orientovať. Spomínanú nepomernú skupinku tvorí šesť chlapcov a jedno dievča, ktorí sa pôsobením rôznych náhod skamarátia a musia čeliť neznámej hrozbe. King na tejto družine opäť dokázal svoje majstrovstvo vo vykresľovaní postáv (najmä detských) a ich vzťahov. Po poslednej stránke som mal pocit, ako keby som sa navždy lúčil s dlhoročnými priateľmi. Okrem budovania vzťahov však postavy prežívajú rôzne hrôzy. Mám pocit, že autor mal pred napísaním tohto románu pripravený zoznam príšer, ktorým sa vo svojich budúcich knihách chcel venovať, ale nechcelo sa mu čakať, a tak si povedal, že ich všetky naprace do jedného príbehu. A tak vzniklo pomenovanie TO. Pojem len ťažko definovateľný, predstavuje univerzálnu pravdu, ale na druhej strane subjektívny výklad. Príbeh osciluje medzi hrôzostrašnými udalosťami, ktoré spája malomesto Derry, a rozvíjaním medziľudských vzťahov. Nechýba strach, napätie, ale ani humor či dojemné momenty. Tempo rozprávania je dynamické a svieže, občas sa však stane, že sa rozprávač zasekne v príliš opisných situáciách. King pracoval aj s intratextualitou, v príbehu sa mihne hneď niekoľko postáv z autorových predchádzajúcich diel. Dej je aj vzhľadom na niekoľko dejových liniek bohatý a pútavý, no záver je pomerne antiklimatický. Dá sa nad tým však mávnuť rukou, lebo jadro knihy ho bohato vynahrádza. Okrem takých bežných strašidelných momentov je tu vyobrazených zopár skutočne znepokojivých scén, ktoré sa vryjú pod kožu. TO je nezabudnuteľný zážitok, skúsenosť, počas ktorej sa stanete ôsmym členom klubu a čelíte svojmu najväčšiemu strachu.