LittleAndy
komentáře u knih
Pustiny
Stephen King
Pustiny majú po Troch vyvolených pomalší rozjazd, no zvoľnenie tempa má svoj účel. V predchádzajúcej knihe som očakával, že traja vyvolení znamenajú Roland + tri ďalšie osoby, no napokon to boli tri osoby vrátane Rolanda. A Pustiny ma vyviedli z omylu. Takže až v tejto knižke je družina kompletná. Naše postavy nezaháľajú ani chvíľu. Pokračujú v putovaní nebezpečnou krajinou, ktorá už okrem prírody konečne odhaľuje svoje temné zákutia. Kniha v druhej polovici naberie obrátky a vyvrcholí v polorozpadnutom meste, kde sa družina rozdelí, len aby sa neskôr znovu spojila a posunula sa opäť o niečo bližšie k Veži. Postavy sú zase vynikajúco vykreslené, každá so svojimi osobitosťami a problémami. Dokonca aj vlak má osobnosť, ktorá je komplexnejšia než mnohoktoré iné literárne postavy. Moja jediná výčitka je spojená s osudovosťou – niektoré dôležité skutočnosti sú postavám odhalené len tak mimochodom, či už v sne alebo v intuícii. A čítanie myšlienok ma tiež príliš nepresvedčilo. Na druhú stranu chápem, že je to v súlade s Ka, no miestami možno ľahko nadobudnúť dojem, že ide o lenivé riešenia, ku ktorým by sa inak autor nevedel logicky dopracovať. Dej tak niekedy pôsobí až rozprávkovo, čo v kombinácii s ostatnými žánrami v tejto knihe nie úplne ladí. V konečnom dôsledku je to však zábava a riadky sa mi premietajú pred očami ako film. Napätie je v správnej miere a aj pomer záhadnosti a odpovedí je dobre nastavený, aby čitateľa zaujal, no niečo mu aj vysvetlil. Nech žijú hádanky!
A Veža je zase o niečo bližšie...
Tři vyvolení
Stephen King
Traja vyvolení majú oproti Pištoľníkovi jasnejšiu predstavu o svojej identite (možno okrem Detty a Odetty, hah). Pretavuje sa to do priamočiarejšieho a explicitnejšieho deja, ktorý nemá až takú silnú tendenciu k mystifikácii. Stále sa síce vynárajú nové a nové otázky, no postupne sa na niektoré začína aj odpovedať, čo uspokojivo sýti zvedavosť.
V knihe je množstvo napínavých situácií, počas ktorých som bol vo vytržení a nevedel som sa dočkať, ako dopadnú. Do takýchto vyhrotených momentov autor zasadil komplexné postavy. Každá s vlastnou identitou a osobnými motiváciami prispela k okamihom, ktoré boli pútavé, inteligentné, zmysluplné, a niekedy aj citlivé. Mnohé skvelé situácie pramenia z kultúrneho šoku, ktorý postavy zažívajú. Myslím tým predovšetkým Rolandov ponor do cudzieho sveta, ktorý je čitateľom dobre známy. Na druhej strane však tento fakt možno vnímať aj ako negatívum, keďže Roland zo svojho sveta odišiel trikrát, a vždy na to isté miesto, hoci do iného času. Možno by bolo pútavejšie, ak by navštívil aj iné svety, no viem si predstaviť, že by bolo omnoho problematickejšie všetko skĺbiť tak, aby to dávalo zmysel. Ono už prienik dvoch svetov je dostatočne komplexný na to, aby sa v tom zamotal nielen čitateľ, ale aj autor.
Traja vyvolení sú stále „len“ akýmsi úvodom k celej sérii, keďže zmyslom knihy je dať dokopy družinu, ktorá sa vyberie k tej bájnej veži. Dalo by sa to prirovnať ku skladaniu tímu na bankovú lúpež. Viem si predstaviť, že niekoho by to mohlo odradiť, no vzhľadom na rozsah celej série je pomalší rozjazd úplne v poriadku, najmä ak už aj ten rozjazd je napínavý a plný nečakaných situácií. Teším sa na samotnú „lúpež“.
A veža je stále bližšie...
Pistolník
Stephen King
Pištoľníka som prečítal už druhýkrát, no nie nevyhnutne pre jeho kvality. Chystám sa pustiť do celej série Temná veža, a tak som považoval za potrebné osviežiť si aj tento prvý diel, ktorý som čítal pred pár rokmi.
Román je pomalý a zvláštny. To však vôbec nemusí byť kritika. Pomalý v zmysle, že sa toho nedeje príliš veľa – väčšinu času sa len ide dopredu (v spomienkach niekedy aj dozadu). Miestami to môže zaváňať nudou. Nechýbajú ani dlhšie opisné pasáže či myšlienkové pochody, ktoré majú filozofický presah a sú pretkané záhadnom. To súvisí aj s tou zvláštnosťou. Ide o akýsi mix žánrov. V jednom hrnci sa tu varí western, fantasy, dráma a ešte drobné úlomky všeličoho iného. Veľmi oceňujem prepojenie s reálnym svetom, ktoré je síce prítomné iba v náznakoch, no verím, že v ďalších dieloch bude rozpracované podrobnejšie.
Takáto žánrová všehochuť však mierne zaváňa krízou identity, ktorú potvrdzuje aj samotný autor, keď priznáva, že pri písaní nemal jasnú predstavu, kam príbeh povedie. Román tak pôsobí nemastne-neslane, no čitateľa aj tak zaujme svojou unikátnosťou a zvláštnosťou vďaka zamlčiavaniu informácií. Čitateľ je potom lačný po akýchkoľvek ďalších poznatkoch. Zvláštnosť v tomto prípade pôsobí príťažlivo a kniha je ako kuriozita.
Ak by išlo o samostatný román, ktorý by nebol súčasťou veľkej série, neobstál by. Ako úvod do epickej fantasy ságy však funguje dobre – zaujme čitateľa, ktorý sa chce dozvedieť viac a ponoriť sa do tohto pračudného sveta. Názory z opačnej strany by však mohli tvrdiť, že prvý diel má byť ten najchytľavejší, aby vyvolal záujem aj o ďalšie diely. Áno, to je bežný postup sérií, no práve v tomto bode vstupuje na scénu spomínaná zvláštnosť diela, ktorá má svoju vlastnú atraktivitu a nesnaží sa používať konvenčné metódy, lebo ani dielo samotné nie je konvenčné. Teším sa na ďalšie diely.
Černý dům
Stephen King
Román je spočiatku veľmi rozvláčny a zdĺhavý. V kombinácii s predstavovaním množstva postáv a nadbytočných opisov udalostí ma takmer uspával. Oplatí sa však vydržať, lebo čím je čitateľ hlbšie v deji, tým je kniha lepšia. Príbeh mal hutnú atmosféru, dobré postavy a komplexne vybudované vzťahy medzi nimi. Detektívny žáner nemám v obľube, no v tomto prípade išlo o veľmi neobvyklý prípad, a navyše v kombinácii s hororom, takže mi to vôbec neprekážalo. Udalosti ma dokázali emočne zasiahnuť a postavám som fandil. Od finále som si sľuboval trochu viac, ale King zvykne súboje postáv odbaviť rýchlo a na prvý pohľad možno až triviálne, takže sa niet čomu čudovať.
Prepojenie so sériou Temná veža bolo cítiť na každom kroku, hlavne v druhej polovici knihy. Oceňujem aj referencie na postavy z iných autorových diel. V jeho univerze je všetko organicky prepojené.
Čítal som aj Talizman, pri ktorom by sa dal môj čitateľský zážitok prirovnať k prvej polovici Čierneho domu. Talizman ma s výnimkou určitých pasáži nenadchol, ba až nudil. Pri Čiernom dome to bolo iba zozačiatku a neskoršie pasáže to naplno vynahradili, takže sa teším, že pokračovanie nieže nesklamalo, ale ešte aj predčilo očakávania.
Rebel
Bernard Cornwell
Téma občianskej vojny v USA je zvládnutá dobre. Milo ma prekvapilo, že protagonista sa zhodou okolností ocitol na strane Juhu, lebo pohľad očami porazených býva vzácnejší. Atmosféra, napätie, aj zobrazenie mylných predstáv o vojne a bitke, to všetko funguje. Postavy sú tiež celkom uveriteľné. Najkomplexnejší je nepochybne protagonista Nathaniel Starbuck, ktorý si prechádza mnohými dilemami a čelí očakávaniam ostatných. Celkovo sa román čítal dobre, no mám pocit, že vzhľadom na jeho dĺžku sa toho stalo až príliš málo. Pasáže boli rozťahané a miestami neinformatívne, čo spôsobilo príchod miernej nudy. Určite za to môže aj skutočnosť, že ide o román na pokračovanie. Po dočítaní som však ostal v rozpakoch, či to pokračovanie naozaj chcem prečítať. Určite by som to neoľutoval, no nemôžem povedať, že by som pociťoval motiváciu zohnať si ďalšiu knižku.
Zhubni
Richard Bachman (p)
Myšlienka nekontrolovateľného chudnutia vo mne okamžite vyvolala zvedavosť. Takýto nápad presne zapadá medzi ostatné, ktoré King písal pod pseudonymom. Koncept som si však lepšie vedel predstaviť v kratšom formáte, skôr v poviedke. Napriek tomu som bol milo prekvapený, aká pútavá kniha bola. Na väčšom formáte mal autor priestor lepšie rozviť myšlienkové pochody postáv a efektívnejšie dávkovať napätie. Pomenovanie kapitol číslom reprezentujúcim aktuálnu váhu protagonistu bol veľmi šikovný ťah, až som mal chuť pretočiť na posledné stránky a pozrieť sa, na akom nízkom čísle to skončí. Našťastie som odolal.
Napätie bolo dobre obohatené pocitmi bezmocnosti a viny. A ako čitateľ som ešte cítil znepokojujúcu empatiu k protagonistovi a predstavoval som si, čo by som asi robil ja v jeho situácii. Približne tri štvrtiny knihy boli ladené takto – psychologicky, meditatívne a investigatívne. V poslednej štvrtine tempo rázne zrýchlilo a premenilo sa na akčný triler. Našťastie aj táto časť fungovala, lebo sa neodohrávala priamo očami protagonistu, ale bola vyrozprávaná iba z druhej ruky, čím udržala aspoň čiastočné prepojenie so zvyškom knihy.
Za slabšiu stránku románu považujem postavy, s ktorými som sa nedokázal stotožniť. Protagonista bol obézny právnik. Jeho spôsob života a riešenie problémov mi boli cudzie. Rovnako aj mafián Ginelli, no bolo pútavé a mrazivé sledovať jeho konanie. Román by sa dal trochu skrátiť, čo by možno prospelo tempu, no aj tak si myslím, že nie je príliš dlhý, a končí sa tak akurát. Ibaže záver nepovažujem za uspokojivý. Mám pocit, že autor nevedel, ako román ukončiť, a tak nasilu pretlačil nejaký zvrat. Na druhú stranu to však korešponduje so zakončeniami ostatných románov od R. Bachmanna.
Cyklus vlkodlaka
Stephen King
Toto dielko ťažko nazvať knižkou. Je to skôr zošit. A to je v poriadku, čitateľ je tak pripravený, že toto nebude klasický príbeh od Kinga. Ide o novelu – jednohubku, ktorá sa dá pohodlne prečítať na jedno posedenie. Je doplnená peknými ilustráciami, no najvýraznejším znakom je forma. Novela je rozdelená na dvanásť kapitol podľa mesiacov v roku. Spočiatku som sa obával, že všetky mesiace sa budú niesť v duchu tých prvých, ktoré boli relatívne jednoduché a priamočiare. V polovici novely sa však veci začali komplikovať a Kingove rozprávačské schopnosti prejavovať. V závere boli kapitoly dlhšie a komplexnejšie. Bol som zvedavý, ako to celé dopadne, i keď veľké dejové zvraty či prekvapenia nemožno očakávať. Príbeh by sa dal rozpracovať aj do kratšieho románu, no myslím, že táto forma bola ideálna. Pre milovníkov vlkodlakov vyšiel hneď v nasledujúci rok Talizman. Ide teda o oddychové čítanie (i keď vzhľadom na tému ťažko veriť) s peknými obrázkami, kde prevažuje forma nad obsahom.
Spomenieš si na Trenčín?
Lukáš Cabala
Knižku vystihuje fragmentárnosť a magický realizmus. Kapitoly sú kratučké, väčšinou na dve – tri strany. Mal som pocit, že ide skôr o poéziu v próze. A to sa týkalo formy i obsahu. Nesadol mi štýl autorovho písania, a ani obsah ma ničím nezaujal. Občas nastala vtipná situácia alebo podnetná úvaha, no všetko okolo bolo ako blúznenie v horúčke. Postavy ma ničím nezaujali a mal som problém s motiváciou ich konania. Ilustrácie boli pekné a mali svoje čaro. Keď sa však spätne zamyslím, o čom táto knižka bola, asi by som ani nevedel odpovedať. Na jednu otázku však odpovedať viem – nie, nespomeniem si na Trenčín. Žiaľ.
Hačava
Rasťo Piško
Román poskytuje pohľad do fungovania pohraničnej stráže za čias socializmu. Niekedy úsmevný, inokedy tragický. Atmosféra, postavy, medziľudské vzťahy aj situácie sú vybudované na vysokej úrovni a miestami vhodne hyperbolizované, aby pôsobili komicky. Mojou najväčšou výčitkou voči románu je však jeho forma. Skladá sa z relatívne krátkych kapitol. Každá kapitola sa venuje inej postave a názov nesie jej meno. Na rozsahu takmer 400 strán tak autor predstavuje desiatky postáv a ich príbehy. Nebolo treba dlho čítať, aby som sa v menách úplne stratil. Na postavy ako také som nezabudol, pamätal som si ich príbeh a problémy, no nevedel som im priradiť meno. To bol problém, ak dve alebo viac postáv prišlo do kontaktu, vtedy som si nevedel spojiť súvislosti, čo mi výrazne ukrojilo zo zážitku. Pri čítaní som mal často pocit, že každých 10 až 15 strán začínam čítať novú knihu, lebo autor vždy predstavoval novú postavu a jej problémy. Príliš veľa času sa tak venovalo budovaniu postáv a zápletky, no nemám pocit, že by niekedy prišlo uspokojivé vyvrcholenie ich osudov. Ani záver v tomto smere nebol bohatý. Miestami sa to teda poriadne vlieklo a celková neprehľadnosť spôsobená mojou dezorientáciou v menách to len podčiarkla. I keď, neprehľadnosť bola možno čiastočne i zámerom, a možno ju interpretovať ako obraz doby.
Pavučina snů
Stephen King
(SPOILER) Román spočiatku pôsobil veľmi záhadne, čo mu dodalo šarm. Hlavné postavy mali hĺbku a boli dobre predstavené. Bežný pobyt na chate sa pre ne začal meniť na nočnú moru. Autorovi sa podarilo vytvoriť znepokojivých a nechutných záporákov. Bol som však prekvapený, že autor sa rozhodol opäť pre mimozemskú tematiku.
A hoci bol úvod pútavý, vysvetlenie situácie bolo dávkované veľmi opatrne a po malých častiach. Viedlo to ku klasickému Kingovskému problému – rozťahanosti deja. Platí to pre celý román. Pokojne by sa dal skrátiť o 200 strán a všetko hlavné by sa stále zachovalo. Napriek tomu bolo zábavné sledovať postup americkej armády, telepatiu a finálnu naháňačku, ktorá sa však tiahla naozaj pridlho. Oceňujem aj vykreslenie vírusu a jeho príznakov, Dudditsa, puto priateľov, či pozíciu mesta Derry v celkovom príbehu. Najväčším negatívom je rozťahanosť a v niektorých prípadoch zbytočné zachádzanie do detailov. Napriek tomu ide o solídny román so silnými postavami, znepokojivými scénami, rozhovormi s prekvapivou hĺbkou i povrchnejšou akciou.
Mladý Dônč
Peter Pišťanek
Súbor výborných poviedok a noviel, ktoré zachytávajú existenciálne problémy, určité spôsoby života či fungovanie počas bývalého režimu. Najviac ma oslovila práve titulná novela Mladý Dônč, ktorá sa akoby odohrávala kdesi v inom časopriestore, lebo hoci bola jasne zasadená na Slovensku, určité postavy, prvky a okolnosti mystifikovali tento priestor niekedy až na nepoznanie. Nízky intelekt, bezperspektívna manuálna práca vo fabrike, samotný život a ekosystém fabriky, a to málo potešenia z ťažko zarobených peňazí v Meste s veľkým M. Toto všetko spôsobilo, že Mladý Dônč je nielen karikatúrou dedinského človeka, ale aj hlbokou sondou do zmyslu samotnej existencie.
Novela Muzika sa zase držala viac pri zemi a ponúkla celkom vierohodný obraz o živote počas bývalého režimu. Bolo zábavné sledovať osudy postáv a komické situácie, do ktorých sa dostávali (Fasinger!). Verím však, že túto novelu ocenia najmä tí, ktorí si týmto obdobím sami prešli. Nechýba ani pointa a ďalšie múdrosti do života zaobalené do štylisticky vyšperkovaného jazyka, ktorý sa číta sám.
Mladý Dônč – to je spojenie humoru so životnými pravdami, filozofickými otázkami, ľudskou psychikou, a zároveň historický pohľad do inej, nie tak vzdialenej éry.
Srdce v Atlantidě
Stephen King
Kniha pozostáva z viacerých noviel a poviedok, no nazvať ju zbierkou nie je úplne šťastné. Všetky diela sú totiž prepojené a niektoré by bez existencie ďalších nefungovali, prípadne iba čiastočne.
Prvá novela je zo všetkých najlepšia. Ako je zvykom, King majstrovsky zvláda opis detských postáv, a dej sa navyše odohráva počas (spočiatku) bezstarostného leta v 60. rokoch. Rozbeh bol pomalší, niekedy sa zdalo, že udalosti k ničomu nevedú, no nebol to problém, lebo atmosféra bola vyobrazená bravúrne. Postupom času sa však dej začal zamotávať a ja som dychtivo čakal, čo bude nasledovať. Finále bolo zadosťučinením – vyvrcholenie všetkých emócií.
Ďalšie novely a poviedky však už také podarené neboli. Dokonca čím som bol v knihe ďalej, tým horšie to bolo. Druhá novela ma vtiahla aspoň dobrou atmosférou vysokoškolského prostredia a absolútnym prepadnutím psychiky kartám. Potom sa však začal klásť príliš veľký dôraz na vojnu vo Vietname, čo je pre USA veľmi bolestivá spomienka. Myslím však, že u čitateľov z iných krajín táto téma až tak nezarezonuje. Poviedka o „slepom“ Williem bola napínavá a veľmi znepokojivá, no chýbalo jej uspokojivé zakončenie. Ostatné snahy o vyobrazenie posttraumatickej poruchy neboli také presvedčivé, i keď, samozrejme, ide o veľmi vážnu vec.
Kniha si však zaslúži pozornosť a štyri hviezdy už len za prvú novelu, hoci ostatné boli výrazne slabšie.
Hlbina
Jozef Karika
Po predchádzajúcich autorových hororoch som mal Hlad a Smäd po zmene. A tú som dostal v podobe Hlbiny. Zmena to však nebola príliš výrazná, ale zmena je zmena. A v tomto prípade veľmi podarená. Zasadenie do 60. rokov príbehu prospelo nielen dobovou atmosférou, ale aj trilerovou zápletkou mocenských bojov. Horor je teda šikovne zmiešaný s krimi, a to v správnom pomere v prospech hororu.
Atmosféra a prostredie boli vykreslené vynikajúco, pocity beznádeje a bezútešnosti ma priam oblápali. Hororové pasáže fungovali, aj vďaka tomu, že boli vhodne dávkované a kombinované so spomínanou líniou trileru. Udalosti príbehu ma držali v napätí a protagonista to ešte umocnil svojimi temnými myšlienkami i minulosťou. Všetko fungovalo a navzájom sa dopĺňalo, okrem záveru knihy, ktorý bol už v mnohých ohľadoch prehnaný a zbytočne dlhý. Vyhrotené situácie nepoľavovali a po určitom čase som voči nim znecitlivel. V kombinácii s filozofickými pasážami (ktorých našťastie nebolo toľko ako obvykle) tak vznikol vlažný záver, ktorý bolo miestami už náročné vnímať. Ani takéto zakončenie však nepokazilo celkový dojem z čítania, lebo všetko pred ním je skutočne na úrovni.
Sprievodca pre vysoko citlivých ľudí - Ako prežiť šťastnejší a vyrovnanejší život
Judith Orloff
Sprievodca mi ponúkol skvelý náhľad do problematiky vysokej citlivosti a umožnil mi lepšie pochopiť fungovanie takéhoto človeka v rôznych scenároch. Veľa informácií pre mňa nebolo nových, no našli sa aj také, ktoré spojili moje predchádzajúce vedomosti a obohatili ma.
Navrhované praktiky a cvičenia však išli mimo mňa. Zdali sa mi príliš banálne a naivné. Neraz som sa nad nimi pousmial či pokrútil hlavou. A pasáže s opisom nadprirodzených schopností autorka snáď ani nemôže myslieť vážne. Tie som miestami preskakoval.
Kniha teda poskytuje charakteristiku vysoko citlivých ľudí, ktorí vďaka tomu lepšie dokážu porozumieť samým sebe, no neprináša relevantné riešenia, ako sa s týmto darom (?!) vyrovnať.
O živote vieš prd! Fejsbúkový denník
Vlasta Hochelová
Ide o celkom banálny príbeh, na prvý pohľad možno až nezaujímavý, no ukrýva v sebe životné pravdy, ktoré sa autorke podarilo trefne vystihnúť. Témy sa týkajú používania technológií, medziľudských vzťahov a spoločnosti ako celku. Román sa odohráva počas pandémie Covidu a poskytuje tak autentické pocity (nielen) jednej postavy počas tohto obdobia. Už v čase čítania románu, nie tak dlho po uvoľnení opatrení, mi niektoré situácie a zákazy z nekonečných vĺn Covidu prišli bizarné a takmer zabudnuté, takže bolo milé i trpké zároveň vrátiť sa k nim. S postupom času bude takéto svedectvo len a len hodnotnejšie.
A hoci román obsahuje všetky tieto veci, stále ide „iba“ o obyčajný príbeh (?) postavy, ktorá podáva svoju životnú skúsenosť, a pre svoju naivitu a psychické vyčerpanie zo životnej situácie hľadá ľudskosť a dobrotu na miestach, kde nie je.
Dievča, ktoré malo rado Toma Gordona
Stephen King
Autor na rozdiel od svojich ostatných románov zvolil netradičný prístup – hneď na začiatku nastolil problém a takmer okamžite ním konfrontoval hlavnú postavu. Hodnotím to pozitívne, lebo zdĺhavý úvod a možno až zbytočné opisy vzťahov a udalostí škodili predchádzajúcim knihám, ktorým potom ostal malý priestor na samotné vyvrcholenie deja. Tu sa išlo hneď na vec. Lenže tá vec spočívala v tom, že sa jedno dievčatko stratí v lese. A to je... všetko. Spočiatku možno pútavé, čitateľ sa zamýšľa, čím všetkým si bude musieť dievčatko prejsť a ako sa z toho celého nakoniec dostane a zotaví, ale deju chýba výraznejšie striedanie tempa. Nič moc sa nedeje, dievčatko putuje ďalej, bojuje s prírodou, samo so sebou, s nedostatkom vody a jedla. A potom aj s niečím ďalším? Oceňujem, že autor zahrnul do na prvý pohľad jednoduchého survival príbehu nadprirodzenú rovinu, i keď len náznakovo. Nepodarilo sa mu ju však dotiahnuť do pútavej podoby. A to by sa dalo povedať o celom príbehu. Mnohé sa opakovalo, niečo bolo nudné a bejzbalové vsuvky otravné. Chápem, že autor je veľkým fanúšikom bejzbalu, no mimo hraníc USA tento šport asi veľký dosah mať nebude, a preto nie je prekvapivé, že mnohí čitatelia len ťažko ocenia prepojenie dievčatka s týmto športom.
Vrece kostí
Stephen King
Vrece kostí dobre pracuje s postavami a najlepšie funguje práve v medziľudskej rovine. Hororové a nadprirodzené prvky nie sú až tak rozvinuté, hoci atmosféra domu a jazera miestami majú svoje čaro. Negatívom je nepochybne aj rozťahanosť deja. Prvých 300 strán by sa pokojne mohlo skrátiť na polovicu, a dielu by to veľa neubralo. A potom záver sa snaží narýchlo dohnať zameškané, miestami chaotickým a neprehľadným opisom udalostí, v ktorých som strácal nielen sled udalostí, ale aj sústredenie. S výnimkou niekoľkých znepokojivých momentov (komunikácia na pivničných schodoch; boj o život v jazere; osud Sary a jej syna) je Vrece kostí čistým priemerom.
Vilkovia
Ivan Medeši
Knižka sa skladá z dvoch šialených noviel, ktoré spájajú spoločné témy. Utrpenie pseudointelektuála v slabo platenom zamestnaní, vyzretosť nad všetkými ostatnými, túžba po lepšom živote a antisystémovosť. Najsilnejší aspekt noviel je určite štylistika a vyjadrovacie prostriedky. Autor písal úplne bez zábran – vulgárne, surovo, šokujúco, ale zároveň pokojne, lebo je to napokon realita. V niektorých ohľadoch mi to pripomínalo Bukowského, no vo Vilkoch bol väčší dôraz na individualitu človeka a jeho vnútorné zápasenie so sebou samým. I keď môžu novely na prvý pohľad vyzerať šokujúco, verím, že vystihujú každodennú realitu až smutne veľkého počtu ľudí.
Príbeh nie je až taký dôležitý, ide o vyjadrenie myšlienok, pocitov a komunikáciu so sebou samým, zmierenie sa so stavom vecí. Všetko zaobalené do prestrelených až absurdných situácií, ktoré všetky tieto vážne témy komicky odľahčujú.
Temné léto
Dan Simmons
Temné leto sa na prvý pohľad javí ako napodobenina Kingovho IT. Postupným vývinom deja sa však čoraz viac vzďaľuje, a hoci knihy majú spoločné prieniky, Temné leto je plnohodnotným dielom, ktoré nemožno označiť len za meta román.
Autorovi sa podarilo navodiť kvalitnú hororovú atmosféru v malomeste. Rôzne formy strašenia fungovali individuálne i ako celok. Veľkým pozitívom je aj zasadenie deja do 60. rokov. Do hry tak vstúpil jeden z kľúčových faktorov – nostalgia. Tá je spojená s detstvom a nevinnými hrami a dobrodružstvami, na ktoré si každý rád zaspomína. Dôležitosť tejto témy zdôrazňuje aj samotný autor v predslove, ktorý bol na môj vkus trochu natiahnutý. Tiež nerozumiem úplne zbytočnému spoileru.
Autor teda pracuje s detstvom, ktoré by malo byť plné hier a bezstarostnosti, no udalosti v mestečku úplne pretransformujú jeho podobu. Z hier sa zrazu stávajú hry o prežitie. Postavy sú vykreslené veľmi dobre. Spočiatku som sa neorientoval v množstve mien, ale postupom času som si presne vedel predstaviť jednotlivých chlapcov.
Výhrady mám len k nedostatočnému vysvetleniu pôvodu zla a miestami príliš rozťahanému opisu, ktorý sa zbytočne vliekol.
Ako sám autor napísal, v románe sa usiloval o zachytenie toho pocitu, keď sme ako 11-roční vychádzali zo školy v posledný deň pred letnými prázdninami a pred sebou sme mali nekonečné dva mesiace nezabudnuteľných dobrodružstiev. V tomto diele však postavy zažili dobrodružstvá, na ktoré by radšej zabudli.
Tiché roky
Alena Mornštajnová
Názov Tiché roky vo mne vzbudzuje dojem pokoja, mieru a nečinnosti. A do určitej miery by sa príbehy románu dali takto opísať, lebo v ňom nemajú veľký vplyv dejinné udalosti, hoci sú spomenuté. Za tichými rokmi sa však doslova skrýva bohatý osobný svet mnohých postáv. Každá si prechádza vlastnými problémami a má iné vyhliadky na svet.
Autorka s obdivuhodnou citlivosťou a porozumením opisuje cestu životom postáv. Darí sa jej to veľmi dobre, lebo aj obyčajné veci dokáže podať tak, aby boli pútavé. A naopak, náročné témy a situácie vie zaobaliť zase tak, aby boli stráviteľné, hoci stále bolestivé.
Kniha Tiché roky je generačný román, ktorý sa zaoberá vzťahmi a prežívaním postáv. Možno by sa dalo povedať, že je o ničom, ale zároveň o všetkom.