Skjaninka
komentáře u knih
Betonová zahrada
Ian McEwan
Jedna z mála kníh, ktorú som otvorila a čítala bez prestania až do posledného slova.
V prvom rade mi imponoval McEwanov štýl, vďaka ktorému sa kniha číta sama. V druhom rade surovosť a chaldnokrvnosť odohrávajúceho sa deja je príčinou, že sa od knihy nedá odtrhnúť.
Príbeh v každom prípade šokuje nie len tým, čo sa v ňom odohráva, ale počas čítania sa nezbavíte pocitu, že medzi riadkami na čitateľa číha podivný chlad, ktorý zo seba ešte veľmi dlho nestrasiete.
Pre mňa jedna z najlepšie napísaných kníh, aké som mala možnosť čítať.
Tři kamarádi
Erich Maria Remarque (p)
"Oslněnýma očima jsem se zahleděl k nebi, k tomu šedivému, nekonečnému nebi nějakého pomateného boha, který vymyslel život a umírání, aby se pobavil."
Jedna z mnoha výstižných viet, ktorými je Remarqueova kniha priam pretkaná a núti nás zamyslieť sa nad tým, čo je to pravé a cenné na ceste života až k umieraniu. A áno, Traja kamaráti sú odpoveďou na túto banálnu a predsa zložitú otázku nášho bytia. Vznešených a nezaplatiteľných vecí nie je mnoho, ale priateľstvo a láska sa právom radí medzi to najkrajšie, čo nás v živote môže stretnúť. V pomerne veľa knihách sa o nich píše, ale len máloktorá zachytí podobu priateľstva a lásky v jej pravej podstate a tak dokonalej podobe, ako sa to podarilo Remarqueovi v jeho Troch kamarátoch.
„Je to můj přitel,“ řekl jsem dívce, „Kamarád z války. Jediný člověk, co znám, který si z velkého neštěstí udělal malé štěstí. Neví už, co se životem, a proto se
jednoduše raduje, že ještě žije.“
Ďalšou vynikajúcou stránkou knihy je zachytenie života v povojnovom Nemecku a jeho dopad na životy vtedajších ľudí. A tak isto aj traja kamaráti, Robby, Gottfried a Otto sú poznačení tým, čo prežili počas vojny a možno aj vďaka tomu bolo ich priateľstvo silné a utužené nie práve peknými spomienkami.
Traja kamaráti je kniha, ktorú odporúčam každému. Je to príbeh, silný príbeh, s posolstvom pre každého z nás, so zmyslom, ktorý sa nikdy nestratí, pretože pravé a verné priateľstvo, na aké poukazuje Remarque, zažije len málokto z nás, ale každý kto si o ňom prečíta, bude viedieť, že niekde existuje...
Tahle země není pro starý
Cormac McCarthy
Čerstvo dočítaná a veľmi váham nad tým, ako ju ohodnotiť, aby som ju neprávom neznehodnotila, alebo možno precenila viac než si zaslúži. Samozrejme čisto z môjho pohľadu.
Pri McCarthyho Ceste som bola nadšená a práve vďaka nej mám akýsi rešpekt voči autorovi, ktorý sa odráža aj na mojom názore na túto knihu. Nebolo to zlé čítanie, ale bolo iné, než som očakávala. Možno je to obsahom knihy, akčnosťou, či chladnokrvnosťou, ktorá číha v celom príbehu a nie je zrovna mojou silnou šálkou kávy, ale nebavilo ma to tak, ako by som si priala.
Hlavne absencia úvodzoviek si vyžaduje pozornosť a u mňa aj opakované sa vracanie už k prečítaným vetám, aby som si ujasnila, kto zrovna hovorí, nie je to pravé orechové.
Možno ma v čítaní ubíjal McCarthyho štýl a taktiež mi dosť vadilo čítať slová písané foneticky, ale ako uspávadlo to každý večer fungovalo dokonale.
Príbeh sám o sebe je slušný, občas zaujme viac, občas menej, ale určite nespadá do nejakého zabudnuteľného priemeru.
Najviac by som vyzdvihla šerifove monológy, ako samostatné kapitoly, ktoré McCarthy podal naozaj skovstne a práve, a asi len vďaka nim, mu za túto knihu dávam štyri hviezdičky. Aj keď úplne na štyri to nie je, ale tri by boli podľa mňa veľmi málo.
Nepřítel
Erich Maria Remarque (p)
"V bledém světle se leskne čtrnáct tisíc křížů. Čtrnáct tisíc křížů v řadách za sebou, jsou tak překvapivě rovné, svisle i uhlopříčně, až člověka pálí oči. Pod každým je jeden hrob."
Šesť krátkych príbehov, ktoré hovoria o bolestných spomienkach na vojnu a taktiež o jej dopade na životné osudy nie len samotných vojakov, ale aj ich rodín a priateľov.
Malá knižka, ktorú stačí držať v rukách ani nie hodinku, ale jej obsah ostane vo vašom srdci už navždy.
Je to typické Remarqueovské dielko, bojujúce proti nezmyslenosti vojny a zanechávajúce veľmi skľučujúce pocity bezmocnosti.
Prvú poviedku už neprekonala žiadna iná a tým ostáva vrytá v mojej pamäti natrvalo. A v tejto malej ukážke je toľko pravdy, že ju sem proste musím napísať:
"Původně to nepřátelé nebyli, stali se jimi, až když dostali zbraně. Zamyslel jsem se nad tím, přestože jsem věděl, že moje logika možná není úplně správná. Ale došlo mi, že právě zbraně nám vnutily válku. Na světě bylo tolik zbraní, že nakonec získaly převahu nad lidmi a proměnily je v nepřátelé..."
Pouští a pralesem
Henryk Sienkiewicz
Sienkiewicz napísal veľmi pekný dobrodružný príbeh, ktorý poteší nie len mladých čitateľov, ale aj dospelého človeka, ktorý má rád kvalitnú literatúru.
Spoločne s dvojicou hlavných hrdinov, unesených detí, Staša a Nely, prežijete neľahkú cestu naprieč krásnou krajinou Afriky.
Sienkiewiczovi sa podarilo veľmi pekne vystihnúť ráz okolitej krajiny a tým sa zážitok z čítania podstatne prehĺbil. Taktiež dokonalé vystihnutie ľudských charakterov a hlavne postava Staša, na ktorom autor poukázal na kresťanské cítenie poľského národa.
Taktiež malá Nela, krásna, roztomilá a veriaca vo svojho priateľa, ktorý jú chráni za každých okolností.
Tento príbeh dvoch unesených detí stojí za prečítanie. Je to príjemná oddychovka, ktorá ponúka pohľad do detských duší, na ich hrdinstvo, silu a na boj s drsnou, aj keď krásnou prírodou.
Miluj bližního svého
Erich Maria Remarque (p)
"...člověk má žít tak, jako kdyby se už neměl nikdy vrátit domů."
Krátka veta, ktorá presne vystihuje život emigrantov pred druhou svetovou vojnou. Je to smutný príbeh o putovaní ľudí, ktorí chcú žiť, milovať a niekam patriť a predsa im to nie je umožnené. Papier na "legálny" život nemajú šancu získať a tak im neostáva nič iné, len ísť odnikiaľ nikam, so strachom o budúcnosť a s malou nádejou na zázrak, v ktorý aj tak nikto z nich neverí.
Aj napriek týmto nepriaznivým podmienkam sa zrodí láska medzi Ruth a Ludvíkom, ktorá im dáva chuť žiť a ktorá je zároveň aj zmyslom ich bytia v zemi nikoho. Remarqueovi sa podarilo veľmi pekne vykresliť vzťah týchto dvoch mladých ľudí a ich láska je vlastne svetlom a nádejou v dobe plnej melanchólie a neistoty.
"Ruth se o něho opřela. Na tváři ucítil její vlasy. "Ruth", řekl, "vím, že to není nic jiného, než troška sounáležitosti v té spoustě útěku a prázdnoty, ale pro nás je to určitě víc, než mnohé, co má velké jména"..."
Ďalším faktom, ktorý mi kniha ukázala je ten, že v akejkoľvek dobe, v akejkoľvek situácii sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotný pomáhať aj za cenu riskovania vlastných životov. A samozrejme nesmie chýbať ani protiklad dobra, čím sú v tomto prípade ľudia, ktorí robia všetko len vo vlastný prospech a nikdy nebudú nezištne pomáhať druhým.
Nejde nespomenúť postavu Steinera, ktorý je symbolom dobroty a vďaka ktorému bol život niektorých ľudí lepší.
Miluj blížneho svojho je pre mňa knihou o dobre a zle, o zúfalstve a nádeji, o láske a nenávisti a hlavne o zmysle života. A preto si dovolím na záver použiť Remarqueove slová: "Připijme na všechno, co je na světě krásné - to je nezničitelné!"
Krysař
Viktor Dyk
"Nejmenuji se, jsem nikdo. Jsem hůř než nikdo, jsem krysař."
Dve vety, ktorými sa začal príbeh, síce krátky, ale za to pútavý, magický a nezabudnuteľný.
Príbeh, ktorý má posolstvo niekde medzi riadkami a ktorý aj napriek zdaniu jednoduchosti, má v sebe niečo zložité a nútiace sa nad ním zamyslieť.
Všetko podtrhuje nádherný Dykov štýl, ktorý robí príbeh ešte krajším, takmer dokonalým, aspoň v mojich očiach a preto bez rozmyslu ani neváham a dávam plný počet hviezd.
"Píšťala krysařova hřměla a šeptala, plakala a jásala. Slibovala nepoznané rozkoše a nezkalenou radost. A všichni, kdož slyšeli, uvěřili."
Dneska už se tomu směju
Adina Mandlová
Slušne napísaná autobiografia, trošku ironická, ale za to, priama a otvorená.
S nadhľadom popisuje nie len svoj život a život ľudí vo svojom okolí, ale aj dobu v ktorej žila.
Po prečítaní sa nejdem zbaviť dojmu, že nádherná Adina bola poriadna mrcha s poriadnou dávkou guráže, ktorá vždy presne vedela z koho má prospech. A kto sa jej nehodil, toho nekompromisne odkopla.
Kniha je presiaknutá sarkazmom, ktorý akoby ospravedlňoval Mandlovej výpočítavosť a tým odľahčil jej výčitkám, veď dneska už sa tomu smeje.
Kolíbka
Kurt Vonnegut Jr.
Moje prvé stretnutie s Kurtom Vonnegutom a musím uznať, že to bolo stretnutie viac než príjemné a aj prekvapivé.
Kolíbka je plná ironického humoru, ktorý pobaví, a verte, že na veľmi veľa stránkach nájdete skutočné perly, nad ktorými sa musíte zamyslieť a žasnúť nad Vonnegutovým talentom.
Ja som sa bavila od začiatku do konca, čo je predzvesťou, že už teraz sa teším na jeho ďalšie knihy.
“Někdy si říkám, jestli von se už nenarodil jako mrtvola. Jakživ jsem nepotkal člověka, kterýho by míň zajímal život. Někdy si myslím, že zrovna v tomhletom je malér světa: moc vystydlejch mrtvol na těch nejvyšších místech.”
Vražda v Mezopotámii
Agatha Christie
Po dosť dlhej dobe som dostala chuť na dobrý detektívny román a samozrejme som siahla po overenej Agathe, s veľkým očakávaním, ktoré ani tentokrát nesklamala.
Ďalší z Poirotových prípadov, ktorý mi spríjemnil voľné chvíle a ktorého rozlúštenie bolo pre mňa prekvapením, pretože nemám bunky na lúštenie záhad vedúcich k odhaleniu vraha.
Pre mňa čisto oddychová záležitosť, ktorú samozrejme môžem len odporučiť.
Pán much
William Golding
Aj napriek veľkej snahe a úsiliu, som nedokázala prísť tejto knihe na chuť. Sama som prekvapená, vzhľadom k jej vysokému hodnoteniu a skvelým názorom, že nech sa akokoľvek snažím, ja jej pozitíva nenachádzam.
Prvé stránky, hovoriace o stroskotaní detí, a ktoré popisujú ostrov som brala ako dobrý štart k sľubne sa rozvíjajúcemu deju, ktorý akosi ani do polovice knihy neprišiel. Moje nadšenie začalo veľmi opadávať a musím priznať, aj keď sa mi to ťažko píše, že som sa nudila.
Je síce pravda, že keď sa čitateľ hlbšie zamyslí a predstaví si tú nemilú skutočnosť, čo sa stalo z "Goldingových detí", tak je to predstava viac než desivá, ale predsa.......ja som to nemohla pobrať, už len vzhľadom k tomu, že šesť až dvanásť ročné deti sú ešte príliš naivné, príliš detské a príliš málo schopné niečoho tak hnusného, ako je to práve v Pánovi Much. Veľa krát ma napadlo, že Golding vložil do úst deťom slová dospelých a taktiež ich činy sa vôbec nepodobajú činom detským, práve naopak.
Jednoducho sa mi to nepáčilo a nič na tom nezmení ani fakt, že Golding chcel poukázať práve prostredníctvom tak nevinných duší na tyraniu, fanatizmus a zlo skryté v nás ľuďoch, čím jeho snaha predpovedať nepríliš peknú budúcnosť, vytvorila vo mne blok, pretože ja stále verím v lepších ľudí a ešte krajší svet.
Sluha dvou pánů
Carlo Goldoni
Komédia ako vyšitá, ktorá mi počas upršaného aprílového dňa zdvihla náladu a dokonale ma pobavila.Truffaldino, síce vynaliezavý, ale tak roztržitý, že vďaka vlastnej popletenosti všetko krásne zamotá. Aj napriek tomu si jeho postavu zamilujete a počas čítania sa budete potmehúdsky usmievať.
Zkouška neviny
Agatha Christie
Myslíte, že Agatha napísala aj niečo zlé? Ja teda nie a samozrejme ani táto kniha nie je výnimkou, aj keď by som ju zaradila medzi jej priemer. Príbeh je to pekný, zasadený do zaujímavého prostredia s ešte zaujímavejšími postavami, ktorých psychologický profil je zvládnutý na jednotku. Je zarážajúce akú fantáziu mala Agatha pri vymýšlaní ich charakterov. Jeden lepší ako druhý.
Dej bol teda poriadne zapletený a moje tipy na vraha sa menili s každou otočenou stránkou. V prípade Agathy je to klišé, ale čo iné sa dá napísať ako to, že ju odporúčam.
Zaslíbená země
Erich Maria Remarque (p)
Posledný a nedokončený Remarqueov román o emigrantoch v zemi zasľúbenej, čiže Amerike.
Opäť krásny príbeh a postavy, ktorých život núti k zamysleniu sa nad bytím a zmyslom života. Aj keď vo mne kniha budila dojem, že niečo podobné sa dá nájsť v predchádzajúcich Remarqueových knihách, nemohla som sa odtrhnúť od príbehu a neuvažovať na autorovymi myšlienkami, ktorých je tu ako v každej jeho knihe, požehnane.
„Člověk je jediný živý tvor, který ví, že musí umřít. A jak s tím naložil?”
„Vynalezl náboženství"
„Správně. A tím intoleranci. Každé náboženství je to jediné správné.”
„A tím války. Ty nejkrvavější se vždycky vedly ve jménu božím. Ani Hitler se bez něj neobešel.”
Srdcerváč
Jan Lukeš
Môj prvý Vian a Srdcerváča som zhltla behom pár hodín. Toto je jedna z kníh o ktorej sa vlastne ani nedá niečo podstatné napísať, toto je kniha, ktorú si treba prečítať.
Všetko začína láskou. V prípade Srdcerváča, láskou materskou, a predsa počítajte s tým, že čítanie tejto knihy, aj keď o láske, je nechutné a depresívne. Otáčanie niektorých stránkoch nebolo vôbec ľahké. Desivo stupňujúca atmosféra vás pohltí a vy sa len ťažko zbavíte pocitu hnusu, ktorý vo vás zanechá.
Čo sa týka konca knihy, tak musím uznať, že len málokedy sa stane, že ostávam nadšená, tak ako je to v prípade tejto Vianovej knihy. Proste, dokonalá dokonalosť, mrazivá a tak surová, že ešte po prečítaní nad ním uvažujete a na Srdcerváča nedokážete len tak zabudnúť.
Aj ja teba
Maxim E. Matkin
Neviem prečo, ale Matkinove knihy mám veľmi rada. Je to čisto oddychové čítanie a on ma zatiaľ nesklamal. Všetky jeho knihy sú nenáročné a ja si ich rada vychutnávam v dobe, keď sa mi zrovna nechce nad nejakou knihou premýšľať. Aj ja Teba som čítala pred Vianocami a bola to prvá kniha, kde sa mi Matkin nezdal ako on. Úplne odlišná od ostatných, ale aj napriek tomu som si ju užila. Krátka, jednoduchá jednohubka na dva večery.
Pěna dní
Boris Vian
Moja druhá skúsenosť s Vianom. Po Srdcerváčovi som otvorila Penu dní a musím povedať, že zo začiatku ma kniha až tak nezaujala.
Je pravda, že štýl akým Vian píše, je viac než zaujímavý, a čo sa týka Peny dní, jej mataforickosť je skutočne úžasná.
Tak, ako sa mi na prvý pohľad zdal príbeh Colina a Chloe všedný, tak som postupom otáčania stránok nachádzala fantastický svet, chvíľkami drsný, jednoznačne nevšedný, tak trochu zvláštny a predsa plný lásky.
Je to jedna z kníh, ktoré môžete prečítať viac krát a predsa v nej vždy nájdete niečo nové, či nepoznané. Síce som ju prečítala len raz, viem, že mi veľa vecí uniklo a pri opakovanom čítaní by som objavila zas niečo nové, čo by možno doplnilo moje hodnotenie o tú jednu chýbajúcu hviezdičku.
Svatyně
William Faulkner
Kniha prečítaná behom necelých dvoch dní, ale to neznamená, že by som sa od nej nevedela odtrhnúť. Faulknerove texty nie sú na čítanie ani trochu jednoduché a strácanie sa v nich, alebo nepochopenie úplne všetkého, čo vstrebávame, je v jeho prípade bežné. Teda aspoň u mňa.
Svatyně je zatiaľ to najslabšie Faulknerove dielo, ktoré má zaujímavý námet, ale z celkového pohľadu moc neupúta. Jedno viem naisto. K tejto knihe sa už nikdy nevrátim, ale som rada, že som čítanie nevzdala a vydržala až do konca.
Setkání v mlze
Johannes Mario Simmel
Simmel a poviedky. Kombinácia, ktorá ma zaujala a ja som so zvedavosťou otvárala knihu, ktorá v konečnom dôsledku bola tak trošku sklamaním. Sedem krátkych poviedok a ja si trúfam napísať, že nijak zvlášť zaujímavých, čo svedčí o tom, že Simmelovi sedia dlhé romány, ale na krátke príbehy akosi nestačí.
Odporúčam ako čítanie pre zaujímavosť a porovnanie s jeho ostatnými knihami
Rajská zahrada
Ernest Hemingway
Rajskej záhrade nahliadneme do života spisovateľa Davida Bournea a zvláštneho vzťahu medzi ním, jeho ženou a krásnou priateľkou Maritou. Nezvyčajný trojuholník a spätosť týchto ľudí, ponúka pohľad na zaujímavé dielko skúseného autora, ktoré vyšlo až po jeho smrti. Možno aj preto, je v tejto knihe vidieť malú nedokonalosť, a je jasné, že by to Hemingway dokázal napísať krajšie, tak nejak ucelenejšie a možno ešte pútavejšie, než to v skutočnosti je. V každom prípade sa kniha veľmi dobre číta a dokáže zaujať. Jednoznačne odporúčam.