Skjaninka komentáře u knih
Je nepopierateľné, že Loukotková vie písať a to veľmi dobre. Jej knihy sú "zvučné", jej štýl prekrásny a výnimkou nie je ani kniha Pod maskou smích. Aj keď samotný príbeh Publiusa Terentiusa Afera nie je až tak pútavý a zaujímavý ako príbehy v jej iných knihách, aj tak sa môže radiť k veľmi vydareným historickým románom.
"Bohové! Jak často přichází bez přičinění náhodou, co by si člověk vůbec neodvážil přát!"
Fascinujúci príbeh o dlhej ceste za slobodou, ktorý nenechá nikoho chladným. To čo sa dočítate v tejto knihe je silné, je neuveriteľné, vháňajúce slzy do očí a predovšetkým sa na to nedá zabudnúť. Ale je tu jeden háčik. Tak ako ma príbeh "vzal", a ja som po dočítaní knihy chcela vedieť niečo viac, zistila som, že Rawiczov príbeh je vlastne veľmi kontroverzný. Údajne existujú dôkazy o tom, že autor tohoto silného príbehu mal len veľkú predstavivosť a svoju dlhú cestu si vymyslel. A to sa podržte: dokonca sa žiadna cesta na slobodu nekonala. On totiž z Gulagu nikdy neušiel.
Kniha je písaná svižne, číta sa veľmi dobre, na čom má zásluhu práve samotný príbeh, a za prečítanie určite stojí. Ja dávam 4 slabšie hviezdičky, už len preto, že na tej dlhej ceste zo Sibíra do Indie som tajila dych, bez ohľadu na jej hodnovernosť, ale nech si každý čitateľ spraví vlastný názor na autenticitu tohoto príbehu.
Už veľmi dlho som zháňala knihu Stalo sa prvého septembra, až sa mi nakoniec dostala do rúk v českom preklade. Asi som mala veľké očakávania, ale nič svetoborného mi neponúkla.
Rankov na príbehu troch kamarátov poukazuje na život za totality a hlavne na to, ako tento režim ovplyvnil ich osudy. Treba uznať, že historické udalosti sú v tomto románe podané tak, že nenútene priblížia tieto skutočnosti aj tým neskoršie narodeným. Jedno mi doteraz vŕta v hlave, a to, že dej sa odohráva (nielen, ale vo väčšine) na Slovensku, ale hlavnými hrdinami sú maďar, čech a žid a ani jeden Slovák. Prečo? Neviem prísť na ten autorov zámer, nech sa akokoľvek snažím.
Aj keď som už spomínala, že som čakala niečo viac, určite je to jedna z mála kníh od slovenského spisovateľa, ktorá za prečítanie stojí. Celkovo hodnotím 3,5/5
"Abyste pochopili jenom jeden život, musíte spolknout celý svět."
Vyvstáva mi otázka, či je táto kniha knihou, ktorú treba čítať po kúskoch, alebo ju zhltnúť čo najrýchlejšie? V mojom prípade sa jedná o to druhé. Stačilo len pár dní a ja som do seba "nahustila" celú knihu. A to z jediného dôvodu. Aby som nestratila niť príbehu, pretože čítanie tejto knihy nie je ani zďaleko niečo jednoduché, práve naopak. Na druhú stránku, po prečítaní, uvažujem o tom, či som sa nejak neunáhlila a neprišla o to "vychutnanie si" až na maximum. Každopádne je to zaujímavé dielko, či už obsahom, alebo formou a ja mu dávam 4,5/5.
Jedna z kníh, ktorej výber bol pre mňa nie príliš vydareným. Monológ Petry Hulovej o najstaršom remesle, ktorý ma celkovo ani trochu nezaujal. Práve naopak, znechutil. Zdá sa mi, že text je autorkou až príliš prekombinovaný a pôsobí dosť umelo. Keby "zmiernila", či už z vulgárnych výrazov, alebo až prílišnej snahe zaujať nejakými zvláštnymi novotvarmi, tak by to pôsobilo omnoho nenútenejšie a tým pádom, by z toho bola celkom vydarená krátka chuťovka na nedeľné poobedie. V tomto prípade nemôžem dať viac ako dve hviezdičky.
Príbeh dvoch bratov písaný formou denníkových zápiskov, ktorý nás prevedie problematikou Alžírska začiatkom 90. rokov a taktiež zasahuje do minulosti v období nacistického Nemecka.
Jednou z hlavných myšlienok celej knihy je odpoveď na otázku, do akej miery nesú deti zodpovednosť, za omyly svojich rodičov? Jednoznačnú odpoveď nehľadajte, ale verte, že po prečítaní budete nad ňou veľmi dlho premýšľať.
Pan Pip bol pre mňa jedným veľkým prekvapením. Náhodou som ho objavila v knižnici a hovorila si, čože je to za blbosť. Veď už len ten názov, a priznajme si, aj obálka, nie sú ani trochu lákavé. Ale predsa som ho niesla domov a na jeho čítanie sa ani trochu netešila. To vám bolo prekvapenie, keď som sa začítala a nešla sa odtrhnúť. A po odhalení identity Pána Pipa, som si ťukla do čela. Aha, tak tento Pip to je. Keď prečítate anotáciu ku knihe budete vedieť, ale ja som ju nečítala a o to bolo moje prekvapenie väčšie.
Naozaj sa mi to páčilo, číta sa veľmi dobre a nie je to len bezduchý text, práve naopak, niečo je v ňom aj skryté, len treba hľadať. Za mňa odporúčam a dávam plné štyri hviezdičky.
Taký netradičný detektívny príbeh, zaujímavo poňatý, ale nemyslite si, že budete pátrať po vrahovy, v tejto knihe ide o úplne niečo iné. Aj keď je myšlienka knihy originálna, chýba jej trošku šťavy a niečoho viac zaujímavého.
Niektoré pasáže boli nudné a odvádzali moju pozornosť, ale neľutujem, že som sa do jej čítania pustila a odporúčam každému, kto chce siahnuť po niečom nevšednom. A ten kto má rád a rozumie fyzikálnym teóriam, tak si jej čítanie určite vychutná.
Prekvapuje ma, že tak dobrá kniha, ako je Aimée a Jaguár, je čitateľmi tak trošku opomenutá. Priznám sa, že aj ja som sa k nej dostala len náhodou a nikdy predtým som o nej nepočula, čo je škoda. Erica Fischer v nej prináša skutočný príbeh dvoch žien, kde jedna je matka štyroch detí a druhá samopašné, mladé a odvážne dievča, a v ktorom popisuje ich lesbický milostný vzťah, odohrávajúci sa v Berlíne počas druhej svetovej vojny. V tomto období bol život všetkých ľudí poznamenaný, veď každý jeden by vydal na samostatný príbeh, a tak isto je to aj s Aimée a Jaguárom, s tým rozdielom, že do tohoto príbehu môžeme nahliadnuť a prečítať si ho. Tak si ho nenechajte ujsť, stojí za to.
Jedna z mála kníh, ku ktorej čítaniu som sa po rokoch vrátila a znovu prežívala každú stránku s rovnakým pocitom. Nie som si istá, ale mám pocit, že je to jedna z kníh povinného čítania.
Mňačko pozoruhodne vykresľuje odvahu partizánov, ktorí sú ochotní položiť vlastný život, v boji za lepšiu budúcnosť. S každou stránkou nás presviedča o smelosti mužov, ktorí si zaslúžia pozornosť a obdiv aj po niekoľkých desiatkach rokov. A práve preto je táto kniha stále zaujímavá a nestráca nič zo svojej pravdy, ktorú v nej čitateľ môže nájsť. Jednoznačne 5/5
Kniha ku ktorej nemám čo dodať. Maupassant a jeho Miláček, je proste aj po viac ako sto rokoch od napísania aktuálny a odvtedy sa mnoho v tých vyšších spoločenských kruhoch nezmenilo. Takých "miláčikov" nájdeme v dnešnej spoločnosti požehnane. Ich praktiky, povahy a ambície sú si podobné a jediné čo sa mení je všetko okolo nás, ľudské povahy ostávajú vždy nemenné a verím, že za ďalších sto rokov, bude na svete rovnaké množstvo "miláčikov", ako bolo za doby Maupassanta.
Kniha, ktorá ponúka pobavenie, je nenáročná a vďaka talentu Maupassanta perfektne vystihuje charaktery hlavných postáv. Na čo sa nedá zabudnúť je koniec knihy. Neprezradím, ale vždy keď si naň spomeniem musím sa usmievať. Kto nečítal, tak nech urýchlene tento rest napraví, kniha stojí za to.
Jean Giono mi bol známy svojou jedinou knihou, ktorú snáď nikomu netreba predstavovať, pretože Muž, ktorý sadil stromy, je v povedomí dobrého čitateľa notoricky povestný.
Pri náhodnom objavení Husara na střeše, som neodolala práve kvôli samotnému autorovi. A dá sa povedať, že nesklamal. Nedajú sa uprieť krásne popisy krajiny, ktorou prechádza hlavný hrdina Angelo, počas epidémie cholery, začiatkom 19. storočia.
Je to zas jedna z kníh o nezlomnosti ľudského ducha a o sile viery v seba samého. Dej plynie pomaličky, veľké akcie sa nekonajú, ale na úkor toho je z knihy cítiť tú povestnú Gionovu lásku k životu.
Už len pohľad na útlu knižku vo mne vyvolal pochybnosti o tom, či budem zdieľať pozitívne ovácie na toto dielko. A tentokrát sa môj prvý dojem potvrdil.
Nemôžem tvrdiť, že to bolo zlé, to ani náhodou, ale na môj vkus až veľmi prefabulované. Je mi jasné, že knihu treba brať ako politickú paródiu, ale ja proste nemám rada tak zmyslené situácie ako nastávajú v tejto knihe.
Jeden prosťáček, jeden omyl a celá Amerika je v prdeli. Až príliš nadsadené, ale čítanie nikomu neuškodí, ani nezaberie veľa času, tak prečo nie?
Svět lidské duše se svými dvěma nesmiřitelnými póly se tu otáčel jako mlýnské kolo.
"Proč je medzi lidmi tolik zla!" povzdychla jsem si. Nebyla to otázka.
Lucka však odpověděla.
"Protože neumějí žít."
Verdikt mě rozjitřil a zmátl. Luštila jsem ho jako kryptogram.
Umím žít já?!
Krásne aj keď krátke dielko, so silným príbehom, od ktorého nedokážete odtrhnúť oči a musíte čítať do konca.
Legátova má nádherný štýl a v knihe nie je jediné "hluché", či zbytočné miesto. Proste to odsýpa a surovosť príbehu sa dostáva hlboko pod kožu. Odporúčam každému. 4,5/5
Nádherný príbeh z pera známeho Jeana Giona, aj keď je škoda, že tak opomenutý a o mnoho menej známy, než jeho Muž, ktorý sadil stromy. Je to opäť príbeh s posolstvom a neskutočne krásne vykreslenou prírodou, čo je práve Gionovou silnou stránkou. Odporúčam prečítať a pouvažovať nad tým, čo nám chcel autor týmto dielom povedať.
Pre milovníkov dlhých a rozsiahlych románov, je Ranhojič veľká lahôdka. Príbeh sám o sebe je viac než zaujímavý, a čo sa týka autorovho štýlu, je jednoducho dokonalý. Gordon pomocou písmen podáva príbeh tak, že máte pocit, ako keby sám autor rozprával, a vy ste nečítali, ale počúvali o osude jedného chlapca, ktorý sa chcel stať lekárom.
V prípade tejto knihy sú akékoľvek slová zbytočné, stačí ju otvoriť, čítať a nechať sa unášať jej dokonalým príbehom. Za mňa jednoznačne plný počet.
Uznávam, že hneď na začiatku knihy som bola vtiahnutá do deja a v duchu si hovorila, "o čo tam sakra ide?" Neustále ma to nútilo čítať ďalej a do troch štvrtín knihy som bola napnutá a zvedavá ako sa to všetko vyrieši. Ku koncu mi to začínalo byť jasné a už som tušila, čo sa vlastne stalo, ale aj tak knihe nejde uprieť napínavosť a zaujímavý námet. Hodnotím ako čisté štyri hviezdy. Na odreagovanie a nenáročné čítanie, je táto kniha ako stvorená.
K tomuto niet čo dodať. Všetko podstatné už bolo napísané v názoroch pod tým mojim. Dokonalé dielko, ktoré v krátkych poviedkach vystihuje podstatu ľudstva a hlavne núti zamyslieť sa nad ním.
Niektoré poviedky boli zaujímavé, iné menej, ale z celkového pohľadu je Bradburyho Marťanská kronika knihou, ktorú môžete čítať stále dokola a bude trvať asi veľmi dlho, kým omrzí. Ak vôbec niekedy...
"A když se Gerta sklonila nad Barborou, aby se podívala na ten hluboký detský spánek, uvědomila si, že nic nedokáže, ničemu se nevzepře. Že nevidí budoucnost. Že vidí jen stěny pokoje, ve kterém teď sedí na rohu postele, že stratila veškerou sílu. Troska vděčná za vlídné slovo těch, kterým teď patří. Ona i s Barborou. A co je nejhorší, díkybohu za ně. Protože ať je to sebenepochopitelnější, u Zipfelové cítí, že se jí ani Barboře už nic horšího nestane. A možná že když sleví ze všech svých představ, když se uskromní na dřeň kosti, když se přestane zaobírat tím, jak žít, že by tu mohla být i šťastná."
Čo dodať. Excelentné dielko, ktoré ma príjemne prekvapilo. A to nielen obsahovo, ale aj štýlom spisovateľky, ktorý rozhodne hovorí o tom, že Tučková píše veľmi dobre.
Silný príbeh Gerty, ktorý približuje tie najsmutnejšie dejiny, nielen počas druhej svetovej vojny, ale aj po nej. Neľahká téma, s ktorou si autorka precízne pohrala a napísala knihu, od ktorej sa nedá odtrhnúť. Niektoré pasáže som čítala so zatajeným dychom a slzami v očiach. Silné a šokujúce. Jednoznačne a bez premýšľania päť hviezdičiek.
Táto prvotina Juli Zeh ma zaujala omnoho viac než jej posledný román. Síce som ju nedôverčivo otvárala, ale prekvapenie bolo o to príjemnejšie. Skvelý štýl, neobyčajný príbeh a ja som sa na jej čítanie, dokonca vždy tešila. Čisté štyri hviezdičky.