tyrky.sova
komentáře u knih
Na autismus jedině autibiotika
Eliška Antošová
Spomedzi stránok sa čitateľovi prihovára obyčajná žena, ktorá nesie neobyčajné bremeno, každý deň zo seba vydáva maximum a večer chodí často spať s pocitom, že to nestačí. Napriek tomu však neskĺzava do melodramatickej sebaľútosti a nežiada nás, aby sme počúvali jej rozprávanie so slzou v oku a trhlinou na srdcovom svale. Zdôrazňuje, že aj keď jej život často pripomína jazdu po slovenskej ceste tretej triedy s odisteným granátom v ruke, svoje deti by za nič nevymenila. Na autismus jedině autibitioka je síce ťažkou knihou, ale Eliškin čierny humor a autocynizmus (vymyslela som nový termín na výraz "robiť si prdel sama zo seba") z nej robí jedinečný čitateľský zážitok.Jednotlivé pasáže sú sprevádzané súkromnými fotografiami Elišky a chlapcov, vtipnými hláškami detí či kreslenými vtipmi, súvisiacimi s tematikou.
Kniha má charakter skôr útržkov zo života, než chronologického rozprávania - autorka sa pristavuje pri zážitkoch a situáciách, ktoré majú pre ňu najväčší osobný význam. Nevypočítava dopodrobna symptómy poruchy autistického spektra, napriek tomu je z jej rozprávania jasné, v čom sa Jeníček (a niekedy aj Víťa) odlišuje od zdravých detí. Veľmi veľa priestoru venuje svojim myšlienkam - miestami to spomaľuje tempo čítania (aspoň u mňa), ale väčšinou nabáda čitateľa k nápomocnej sebareflexii. Na autismus jedině autibiotika je veľmi silným, láskavo vtipným rozprávaním ženy, ktorá zo seba nerobí žiadnu nezničiteľnú Catwoman. Netvári sa, že vďaka bezhraničnej láske k svojim deťom ich ani v najvypätejších situáciách netúži poslať do kelu. Nepresviedča čitateľa, že má viac rúk ako bohyňa Kálí a za jeden deň stihne to, čo iní za týždeň. Eliška priznáva, že hoci robí čo môže, jej život s autistickými deťmi je mnohokrát neznesiteľne náročný. Čitateľa nepoučuje, len ponúka svoj pohľad. Z jej slov cítiť vyčerpanie, no zároveň aj obrovskú lásku, ktorá ju nabíja potrebnou energiou. Jej kniha nie je žiadnym oddychovým čítaním k bazénu, no o to viac je podnetná, poučná a dôležitá.
13: Ach, ta moje fobie, ta moje mánie
* antologie
Hneď na úvod musím pochváliť kvalitu poviedok. Hoci ich písali mladí, začínajúci autori, ktorí si ešte nestihli vycibriť štýl vďaka premúdreným kritikom, čo im sprdnú aj medzerník, ich diela sa čítajú veľmi dobre, každé je originálne a zaujímavé iným, svojským spôsobom. Žiadna z nich sa mi nezdala kostrbatá či nemotorná, naopak, majú švih a šarm (možno je to Maybelline...).Každá z poviedok sa s témou popasovala inak. Pri niektorých som sa nezdržala smiechu – v poviedke Marný boj autorka opisuje desivú beštiu ako z Jurského parku, Černobyl edišn, no napokon vysvitne že ide o niečo oveľa menej fantastické. Sběratelka zase pojednáva o fatálnych dôsledkoch záľub, ktoré prerastú cez hlavu. V poviedke Spiknutí si čitateľ môže vybrať, či je hrdina obeťou ornitofóbie, alebo s ním majú operenci skutočne nejaký problém. Niektoré práce naopak zapôsobia na čitateľovu pokožku lepšie ako mrazák v Tescu – zimomriavky zaručené. Jednou z nich je môj osobný favorit Nejezte želvičky – príbeh o snahe minimalizovať psychologický dopad na traumatizované dieťa, ktorá samozrejme vypáli úplne zlým smerom. Rýpať sa v mozgu bez pádneho dôvodu skrátka nikdy nerobí dobrotu. Poviedka Slyší mě někdo? prechádza od zimomriavok do kategória knedľa v krku a hovorí o dôsledkoch zanedbanej depresie. Na svoje si prídu aj fandovia sci-fi, prostredníctvom poviedok Phobi-field a Chyba systému – v druhej menovanej autorka ponúka víziu, čo by sa mohlo stať, keby sme covidu venovali toľkú pozornosť, že by sme prehliadli koniec sveta na spadnutie. Víťazná poviedka Kočička a dírka je čistokrvný (a veľmi vydarený) horor s úžasnou atmosférou, ktorá ma prinútila príbeh zhltnúť ako usmiaty cyklista muchu v protismere. Rozuzlenie som síce tak úplne nepochopila, ale možno bola chyba aj v tom že som zapojila len dve mozgové bunky (tretia si vzala týždeň neplateného voľna). A nedá mi nespomenúť ešte povieku O páterovi, který se strachoval..., čo je očarujúci detektívny príbeh pre deti, o neobyčajných obyvateľoch obyčajného mestečka.Zbierka 13 – Ach ta moje fobie...je rozsahom útle dielko, ktoré čitateľovi, čo na rozdiel odo mňa netrpí syndrómom hybernujúceho medveďa, zaberie tak jeden príjemný večer, no poviedky v ňom obsiahnuté viac kecov okolo ani nepotrebujú. Sú svižné, originálne, zábavné a napínavé. Každý z autorov prispel svojím stebielkom a výsledkom je veľmi vydarená kytica, hrajúca všetkými farbami.
Bedny - Zabít sráče!
Rosana Zvelebilová
V knihe sa strieda rozprávanie z pohľadu antihrdinu (pre lepšiu orientáciu ho budeme naďalej označovať familiárnou prezývkou Sráč) a Zorky pomstiteľky v podobe učiteľky. Dej nenapreduje chronologicky - kapitola väčšinou začína v opustenej fabrike, kde má Sráč ukončiť svoju biednu existenciu, a potom sa prenesieme do viac či menej vzdialenej minulosti. Možno to znie chaoticky, ale nie je - rozprávanie je vždy prehľadne označené dátumom, a autorka zvládla cestovanie v čase linkovým autobusom bravúrne.
Bedny nie sú jednoduchým akčákom o bossovi, čo konečne dostal co proto, takže počas čítania sú čitateľovi odkrývané postupne ďalšie a ďalšie fakty. Tento príbeh má niekoľko vrstiev. Na čitateľa číha aj niekoľko prekvapivých odhalení, no musím povedať, že mnohé z nich som vytušila dopredu. Na zážitku z knihy mi to však neubralo - v podstate som bola skôr rada, že som mala pravdu - a stále by som Bedny hodnotila na plný počet bodov. Nebyť toho záveru. Ako keby si návštevník punkrockového koncertu obul k vybíjanej koženej bunde a zelenému kohútovi na hlave ružové balerínky s Hello Kitty.
Ak nepočítam záver, ktorý ma sklamal, potom musím povedať, že Bedny boli pre mňa dokonalým letným počteníčkem. Je to kniha, ktorá je zábavná, ale nie primitívna, námet je v podstate jednoduchý, ale spracovanie nie je triviálne, a čitateľ sa pri nej môže zasmiať, zažiť dávku napätia, vytočiť sa aj si poplakať. Iste, mnoho vecí je tu zámerne prehnaných, treba čítať trochu s rezervou a nebrať všetko smrteľne vážne (fajn slovná hračka, keď hovorím o knihe o vrahovi). Na rovinu: nazeranie na život vám nezmení, ale ak hľadáte pohodové, no zároveň strhujúce čítanie k bazénu, Bedny môžem rozhodne odporúčať.
