VugVugs komentáře u knih

Moderne napísaná fantasy, ktorá je na môj vkus príliš cool. Ukazuje "strastiplnú" cestu hlavného hrdinu, však ani na chvíľu nezapochybujeme, že ON každý problém hravo zvládne pomocou svojho nadania, intelektu a šarmu. Máme tu z každého rožku trošku- divnú príšeru, mýty, kočovníkov, moderných rodičov, umelcov, vzdelancov, spevákov, básnikov, čudných démonov, bohov, bojujúcich bohov, hroznú smrť, zlých policajtov, žobrákov, zlodejov, knihy logiky, po vzdelaní túžiacich adolescentov, zlých chuligánov, potulných rozprávačov, potulných kronikárov, potulných mágov, školu mágov, arcimágov, intrigy medzi mágmi, bičovanie, bičovanie adolescentov, dobrotivé ženy, dobrotivé slečny, dobrotivých starčekov atď., atď. Proste každý si musí prísť na svoje, že?

Formula rozprávanie prvej osoby, outsiderstvo, nadanie a dospievanie zrejme stále dobre funguje na veľkú cieľovú skupinu, Rothfuss je v nej však veľmi dobrý a jeho rozprávanie som si užil s pocitom, že svojej forme naozaj venoval značné úsilie (na rozdiel od tu ceneného a mnou nedočítaného Stehlíkovej Naslouchača, pri ktorom detinskosť príliš cítiť z každej strany). Rothfussovi vyšla dobrá finta, keď toto dospievanie skryl v retrospektívnom rozprávaní už dospelého skúseného mladíka. Žiaľ posledná tretina znížila celý príbeh prenesením deja do potterovskej škôlky pre "mágov", v ktorej sme sa nedozvedeli nič nové, teda okrem toho že náš hrdina znova vo všetkom ´nenápadne´ exceluje, a celkom zmizla chuť dozvedieť sa viac.

28.03.2021

K Warhammeru nemám zvláštny vzťah, ale od knižného spracovania očakávam high-tech rezaninu(gulatinu), náboženský fanatizmus, dogmatizmus, ortodoxiu, sektárstvo a medziskupinový konflikt, čiže vlastne históriu moderného človeka, len pekných pár tisícročí neskôr.

Čítal som náhodne viaceré knihy z Univerza W, a vždy bol viac menej uspokojený dávkou militaristickej sci-fi. Táto séria má patriť k tomu najlepšiemu, čo v knižnej podobe Warhammeru dosiaľ vzniklo - autor sa naozaj snaží naplniť strany vysvetleniami a mytológiou jeho vesmíru - žiaľ v jadre to všetko končí ako ťažká fantasy rozprávka. Na jednej strane desiatky tisíc technologických rokov civilizácií, na druhej veci ako smiešna bububu knižka s neviemakoumocou, o ktorú sa padouch vehementne snaží: akoby nestačili sami ľudia ako zdroj zla a všetkých možných pohnútok konania.

Chápem, že taký je Warhammer, ale v literatúre ma takéto autorské skratky vyrušujú, najmä keď autor zahodí príležitosť vymyslieť niečo viac ako len "lebo chaos", "lebo buhahahahah" alebo "lebo satan". Bez týchto výhrad, je to celkom stráviteľná sci-fantasy na zahnanie kacírskych nálad. 2.5

08.03.2021

Ľudia dokola čítajú ohrané báchorky z biblických čias, zatiaľčo by mali venovať pozornosť a rozmýšľať nad knihami ako sú Nevyšlapanou cestou alebo V medznej situácii.
Špeciálne kapitolu o rozparcelovaní života na súkromné a verejné, ktoré umožňuje človeku v jeden moment vykonať najkrutejšie zverstvo a v druhom sa dojímať pre maličkosť, cez deň poslať na smrť desiatky ľudí a večer písať láskyplné dopisy rodičom alebo rodine. Pozor, toto nie je zďaleka len o dozorcoch z 2.sv. ale o nás všetkých, o politikoch, ktorí veria, že veria, majú o sebe pekný sebaobraz, kradnú "pre rodinu" a v luxusných autách z dphčiek derú rozbité verejné cesty a nadávajú aká je to Slovensko len diera. Takto sa robí živá mikro-sociológia bežného a hraničného s univerzálnym a morálnym dosahom.

30.03.2018

Nekončiace prašné vetry, úbohé nápodoby stromov a zelene im už dávno nie sú bariérou. Šedá obloha a šedá voda ukazujú odraz storočiami zaprášeného zrkadla - matičku Zem, dávno zdevastovanú. Húževnatý zlomok z pôvodných obyvateľov stále prežíva v tvrdých a presne stanovených podmienkach. Starobylá civilizácia Hainov (od nich názov voľnej série, časti netreba čítať v poradí) nezištne umožnila ďalším preživším uniknúť na vzdialené planéty. Jedna z nich je Urras, svojim nadbytkom pripomína raj, nadspotrebou je zas podobná časom pred devastáciou Zeme. Objavujú sa hlasy za iné spoločenské zriadenie. Skupina ľudí odchádza osídliť Anarres, mesiac Urrasu, so zámerom dosiahnuť beztriednu, decentralizovanú spoločnosť anarchistov, celkom bez zákonov a nariadení. Anarres je však opakom pohostinnosti a dostatku svojej planéty - s výnimkou nerastov, veľmi skúpy na zdroje, suchý a neľutostný. Vydedenec Shevek je synom tejto spoločnosti, izolovanej od svojej materskej planéty takmer dve storočia. Z vlastnej vôle ju opúšťa, aby zistil, či je to s majetníkmi-kapitalistami na planéte naozaj také zlé. Na kontraste chudobná beztriedna spoločnosť solidarity s nedostatkom prírodných zdrojov vs. na majetku, zisku a pozlátku založená spoločnosť s nadbytkom prírodných zdrojov stojí celý ďalší príbeh. Že je Shevek fyzik je viac menej vedľajšie.

Je zjavné, že Le Guinová venovala Vydedencovi značné intelektuálne úsilie. Žiaľ, po prvej tretine, ktorá navnadí, sa stáva prevažne spoločensko-filozofickým traktátom - ku koncu až bolestne. Fikcia by nikdy nemala byť v prvom rade intelektuálnym cvičením, akokoľvek zručne štrukturovaným. Le Guinová síce ukazuje, že každé zo zriadení má svoje vlastné problémy, neprikláňa sa jednoducho k jednej, či druhej strane, ale príliš často namiesto ukazovania stavu prostredníctvom príbehu, cez postavy len agituje a formuluje abstraktné výmeny maskované ako dialógy. Science fiction a society fiction ako myšlienkové laboratórium mám rád, ale zábava z rozprávania príbehu sa vo Vydedencovi stratila niekde na polceste za snahou byť niečim viac ako len dobrou fikciou. Le Guinová však píše kvalitne, a ako umelecký námet práce z feministickej alebo sociálnej filozofie ťažko nájsť lepšie sci-fi dielko. 2.5

31.01.2018

Syn rieky svojím priamočiarym rozprávaním o odkrývaní veľkého poslania prv nevýznamného hlavného hrdinu pripomína skôr fantasy žáner. V kontraste k tomuto oddychovému príbehu (ujde) McAuley neustále odhaľuje históriu, mytológiu a teológiu ašpirujúc na vesmírnu úroveň space opery – a že je tam tej mytológie a tajomstiev nasúkaných hodne. Výsledok je celkom príjemný na zabitie poldňa, ale nič zvláštne z pohľadu príspevku do science fiction. McAuley ma síce opakovane nepresvedčil, obe pokračovania sú však podobného rozsahu a určite nájdem ďalšie oddychové popoludnie na nadviazanie.

14.10.2016

Zvláštny román, povedal by som experiment. Určite by som Paladina necharakterizoval ako fantasy. Je to niečo ako pseudohistorická fikcia - príbeh zasadený do fiktívnej krajiny, ktorá by sa mohla nachádzať kdekoľvek v Ázii, kde sa pestuje ryža, veľa ryže. Časovo ide možno o 15. storočie (a toto zaradenie je na Paladinovi asi najviac "fantasy").
Príbeh Cherryhová rozpráva z pohľadu starnúceho muža-predtým významného cisárskeho veliteľa, ktorý sa rozhodol viac, či menej z vlastnej vôle dožiť život v ústraní, od ľudí. Ako to je u Cherryhovej zvykom, ústredné postavy sa pasujú s mnohými vnútornými rozpormi (napr. znásilniť dievča po deviatich rokoch celibátu, alebo nie?). Nikdy však nedá preniknúť do vnútra mladého dievčaťa, ktoré paladina navštívi s neodbytnou žiadosťou, aby ju učil bojovať. Čo je asi najväčšia škoda, pretože prv dobre rozbehnutý príbeh majstra a učňa, lásky a manželstva, sa pretvára do chaotického bojového postupu. Vzťah oboch sa takmer celkom redukuje len na skusmé vetné výmeny. Možno ho práve tak zamýšľala, mne však príde, že ku koncu autorke príbeh ušiel a dopísala ho len z povinnosti.
Napriek tomu sa prvá polovica číta veľmi dobre. Kto má rád netradičnú fantasy, ktorá nie je fantasy, ale príbehom o starnúcom-mäknúcom bojovníkovi a tvrdej dievčine s motívom pomsty, môže si prísť na svoje.

20.04.2016