Dlhé sú tiene severu podobné

„Stratili pojem o čase, kým neutíchla víchrica a neodhalili, že svitol nový deň. Stáli na vysokých útesoch, čo sa týčili nad zamrznutým morom. Na juhu žiarila obloha a stíchnutá zem sa zdala nežná a mäkká v predtuche jari. Medveď už strácal posledné sily. Tackavo, namáhavo sa knísal a vliekol po zemi oťaženú hlavu. Chlapi ho neúprosne prenasledovali, šmýkali sa a padali na kolená. Už sa nesmiali: úžasné vypätie im do naolejovaných tvárí vrylo hlboké vrásky, oči mali červené a vpadnuté. Hlad ich už netrápil: zaspal im žalúdok. Už si ani nepchali sneh do úst. Ústa im vyprahli a oni zabudli na svoje bruchá, ba aj z mozgu im vymizla každá myšlienka, každá spomienka. Medzi kožou a svalmi sa im ustavične strácal tuk a nenahrádzali ho. Nehrial ich už ani pohyb, trochu sa aj chveli a zima im pri každom dychu ostrejšie zatínala do hrdla. — A predsa — či je na svete niečo skvostnejšie, ako poľovať na ľadového medveďa na vrchole sveta?” Takto autor opisuje príhodu zo života Eskimákov. V rámci pútavého príbehu jednej rodiny — neohrozeného poľovníka Erneneka a jeho ženy Asiak — sa čitatelia dozvedia veľa o živote tejto tak vzdialenej oblasti, kde čas akoby zastal a prastaré návyky sa dedia z otca na syna, z pokolenia na pokolenie. V čarovne krásnom, no neľútostnom kráľovstve večného ľadu plynú dni aj ľudské životy podľa ustálených pravidiel — veď vždy sa niekto rodí a niekto musí zomrieť, poľovka je nutnosťou, ale aj radosťou, obydlia bieleho muža sú ďaleko, tak ďaleko, že zvesť o ňom znie ako najzaujímavejšia rozprávka. Rozprávka, ktorá sa jedného dňa stane skutočnosťou, keď túžba po pokladoch severu privedie bielych ľudí do bielej krajiny. Ich príchod vnesie prevrat i zmätok do ustálených zvykov a vzťahov, deti ľadovcov sa nájdu zrazu pred celým radom nových problémov, o ktorých nikdy predtým nepočuli. Ernenek a Asiak stoja ešte bokom tohto nového víru, ale ich deti, Papik a Ivalú, sú vystavené jeho priamemu náporu. Nakoniec však — každý svojím spôsobom a svojou cestou — poznávajú, že pre nich niet života medzi týmito bielymi prišelcami, ktorým chamtivosť a túžba po moci zatvrdili srdcia, a odchádzajú späť do svojej zasneženej severskej domoviny. „Vráť sa do krajiny dlhých tieňov,” hovorí starý Eskimák Ivalú, „kde si múdra, lebo niet ťažšieho hriechu ako nevedomosť, a zabudni na boha bielych mužov, stvoreného podľa ich mrzkého obrazu — na pomstivého a žiarlivého tyrana, ktorý spasí len za určitú cenu a sputnáva svoje deti, namiesto aby ich oslobodil...” Autor rozpráva tento príbeh plný napínavých zápletiek, veselých i tragických udalostí, s toľkým humorom a pôvabom, že čitateľ ho sleduje od prvej do poslednej strany so zatajeným dychom a iste po ňom rád častejšie siahne.... celý text