Löwensköldov prsteň (trilógia) podobné

Švédska romansiérka staršieho pokolenia (1858 až 1940), realistka veľkých ľudských konfliktov s mocným romantickým akcentom, nepatrí ani dnes medzi škandinávskych autorov, čo si lacno vyslúžili v Európe slávu iba príťažlivosťou severskej prírody a jej kulís. Aj u nás na Slovensku bola kedysi veľmi známa, hádam najznámejšia Severanka, v slovenčine máme v starších prekladoch vyše poltucta jej próz, a treba povedať: taká popularita patrila jej plným právom. Veľká sovietska encyklopédia hodnotila mladšiu Lagerlöfovú ako predstaviteľku škandinávskeho patriarchalizmu, vyžívajúcu sa v ságových, mystických motívoch (Gösta Berling, Zázraky Antikristove), ako maliarku idealisticky štylizovaných pláten o živote ľudu a švédskej prírode, no ani ona nemohla uprieť realistickú hodnotu posledného jej diela, löwensköldovskej trilógie, s protikladom jej pastora Ekenstedta a robustne zdravej dievčiny z ľudu Anny Svärdovej, a v záverečnom hodnotení zaznamenala, že táto autorka, staručká veteránka pacifizmu a humanizmu, našla v sebe dosť sily a jasnozrivosti povedať jasné slovo o vojne a fašizme, keď sa jeho mraky začali sťahovať nad Európou. Lagerlöfová, rýdza majstryňa epiky, vrhá v tejto trilógii prenikavý pohľad na švédsku spoločnosť kúrií, kaštieľov, fár a biednych dedinských chalúp; je skutočne všeobsiahla a naznačuje oveľa viac než vraví-celkom v duchu Marxovho ideálu dobrého románu. Ako všetci veľkí prozaici XIX. a XX. storočia privádza svojho hrdinu k nezvyčajnému momentu, ku konfliktu nad jeho sily a nad jeho schopnosti, v ktorom sa ako v lúčavke obnaží jeho ozajstný charakter, ale aj ľudské pudy a vášne, inak hlboko skryté pod pokožkou spoločnosti. Taký zvrat zvolila si Lagerlöfová, keď dala svojmu Ekenstedtovi, potomkovi Löwensköldovcov, vnuknutie do slova a do litery uskutočniť mravný kódex biblie, prispieť k uskutočneniu raja tu na zemi podľa jej zákonov. Všetka sentimentalita severských románov, a medzi nimi aj niektorých starších diel samotnej autorky, razom mizne: vážne stáva sa komickým, vznešené banálnym, jemné hrubým, šľachetné nešľachetným a odvrhnutiahodným. Löwensköldovská trilógia číta sa naozaj na jeden dych ešte aj dnes a jej nový úspech po rokoch bude akiste nepochybný. Hoci je to paradoxné, možno povedať: bude mať azda rovnaký úspech u presvedčeného ateistu i u čitateľa, ktorému sú základné náboženské hodnoty ešte ustavične čímsi nevyvrátiteľným. Lagerlöfová sledovala totiž navidomoči oveľa viac, než si mohla svojho času so zreteľom na dobové obmedzenia i vlastné dobrovoľné karcery dovoliť, prekračovala dobu i seba, no skôr dávala tušiť, skôr našepkávala, nutkavo našepkávala, ako poúčala, karhala, odsudzovala. Nad všetkým je jej jemný, ironický úsmev, pozorný čitateľ ho bezpečne nahmatá, postrehne. Ba odvážili by sme sa povedať: postihne tento román aj ako kus frašky s najväčším mýtom všetkých čias, akým bolo a ešte aj podnes zostáva náboženstvo. Toto dielo patrí do románovej trilógie za ktorú autorke udelili v roku 1909 Nobelovu cenu.... celý text