Musejí být v chodu/Cesty se musí hýbat
Povídka od:
Robert A. Heinlein
Z knihy:
Minulost napříč budoucností, Síň slávy: Nejlepší SF povídky 1929–1946
Povídka se odehrává v budoucnosti, kde osud celé země závisí na cestách, které lidi dovezou všude, kam potřebují. Proto když se jejich strojmistři rozhodnou stávkovat, znamená to velký problém. Ale šéf strojmistrů Gaines se s ním vypořádá.
The Roads Must Roll
Rok vydání originálu: 1940
Povídka vyšla v knize:
Komentáře (2)
Přidat komentář
Autor v tejto poviedke opísal víziu spoločnosti, v ktorej sa ľudia pohybujú na dopravníkových pásoch. Autá tu už nie sú potrebné a stávajú sa len akýmsi reliktom minulosti.
Akčná zložka a dej poviedky má Heinleinov tradičný politický podtext. Ten podtext je, ako inak, opäť kontroverzný. Ak si všimneš dátum 1. zverejnenia poviedky (1940), natíska sa tu otázka, do akej miery bol autor ovplyvnený udalosťami španielskej občianskej vojny 1936–1939 (hlavne frankisti vs. CNT-FAU).
Vo svojej poviedke si totiž tentokrát berie na mušku syndikalistické odbory, v jeho poňatí pretavené do akéhosi funkcionalistického hnutia. To hnutie je samozrejme zlé, lebo prvoradé je „Cesty sa musia hýbať“. Zlé je preto, lebo chce vládnuť. Toto hnutie vychádza z tézy, že spoločnosti by mali vládnuť predovšetkým tí, ktorí sú pre ňu nepostrádateľní. V tomto prípade pracovníci obsluhujúci dopravníkové pásy.
Heinlein si pri výstavbe príbehu cielene vypomáha spústou barličiek a klišé predovšetkým z pravej strany politického spektra. Funkcionalisti sú tu vykresľovaní ako teroristi s pokrivenými charaktermi a systémom hodnôt a tí, ktorí majú na svedomí prvý výstrel. Na druhej strane, všetko do poriadku dáva rozvážna a presne fungujúca armáda (kadeti), ktorá sa len bráni a zabraňuje hrozbám. Ďalej tu obhajuje rôzne previerky kompetentných a ich sledovanie, aby sa na dôležité miesta dostali len tí správni ľudia, veriaci v systém.
Musím konštatovať, že poviedka i keď sa mi nepáčila svojim vyznením ani obsahom, bola veľmi dobre napísaná a spustila u mňa veľmi veľa protichodných myšlienok. Že poviedka stojí za prečítanie, koniec koncov svedčí aj dĺžka tohoto môjho komentára…
Zajímavá a dost originální myšlenka. Autor jako obvykle píše tak, že čtení jde jako po másle. Je to svižné a poutavé, Heinlein se zde také víc zamýšlí nad tím, jak a kam se společnost může ubírat. 75%, 28. 6. 2020.