Veľkodušný hráč

28.12.2016

Nezameniteľnému, nevyrovnanému, ironickému Baudelairovi stačí minimum slov a čitateľ stačí len žasnúť.
...
Už keď sme si sadali, boli sme s hostiteľom starí a dobrí priatelia. Zajedli sme si, pili sme bez miery všemožné čudné vína, a čo bolo ešte čudnejšie, hoci prešli celé dve hodiny nevyzeral som opilejšie ako on. Avšak hra, to nadľudské potešenie, opätovne prerušovala naše časté prípitky a musím pripomenúť, že dušu som založil a prehral hrdinsky bezstarostne a poľahky. Duša je vec taká nehmatateľná, tak často zbytočná a zavše aj na oštaru, že pri prehre som cítil menej vzrušenia než keby som pri prechádzke stratil vizitku.
...
Posmelený toľkou láskavosťou, spýtal som sa ho na boha a či ho po tieto dni videl. Odpovedal mi bezstarostne s podtónom smútku: – Pozdravíme sa, keď sa stretneme, no iba ako dvaja šľachtici, ktorým vrodená zdvorilosť nedá celkom zabudnúť na staré nepriateľstvo.