bondula přečtené 410

Včely 2016, Meelis Friedenthal

„Vrána, která přiletí k mrtvému zvířeti, mu například vyklove oko a vzniklým otvorem i mozek. Podobně se Satan zmocní oka pohledem a poté se zmocní i mozku a učiní ho hloupým.“ Včely som si náramne užil. Páčilo sa mi neskutočné jesenné Tartu konca 17.teho storočia, hrozba hladomoru vznášajúca sa nad celým tým temným svetom posunula atmosféru knižky ešte o kus ďalej do tmavých odtieňov. Porciu historických faktov a náčrtov aké to vtedy asi mohlo byť som dostal presne akurátnu. Práve tieto detaily často dokresľovali vyššie zmienenú atmosféru diela. Nie je to thriller, ale čítanie je to aj tak napínavé. Realita sa tu preplieta so snami - snami či halucináciami z horúčky, ktoré sa zdajú byť také živé až celkom zapadnú do príbehu. A že nie je jasné čo je živá skúsenosť a čo sen? No a? Dobová realita v knihe nakoniec obsahuje rovnako nadprirodzena ako sny a oba pohľady na príjemne prepletajú a dopĺňajú. V čom vidím najväčšiu pridanú hodnotu diela (a súčasne zásadný mínus pre čitateľa, ktorému to nesadne): autor nepodáva vysvetlenia udalostí exaktne v štýle 21.storočia. A ani nijak magicky. Prísne sa drží stavu znalostí a vnímania sveta, aké (podľa neho) fungovalo v tej dobe. Ak postava trpí melanchóliou, tak si jednoducho pustí žilou, alebo urobí niečo, aby jej klesol podiel „čiernej žlče“ v tele. Nezačne sa zaoberať svojim duševným stavom, či psychologicky analyzovať svoje vnútro – takto proste myslenie tej doby nefungovalo a tak s psychológiou postavy v tomto ponímaní nepracuje ani sám autor. Friedenthal chce čo najviac priblížiť čitateľovi vtedajšie myslenie možno práve touto cestou. Ak teda vyjdete z faktu, že „...člověku není možné vypíchnout oko, aniž by se mu udělalo špatně“ a preto dokážete pripustiť, „že vidění a trávení jsou nějak propojené“, smelo sa môžete pustiť do čítania. A verím, že Vás Včely budú baviť rovnako, ako mňa.... celý text

Odljan neboli Vzduch svobody 2012, Leonid Gabyšev

Bežná ruská basmanská literatúra... Tvrdý život, iste, no tvrdý najmä pre to, že väčšina „chovancov“ popisovaných zariadení sú podobní budzogáni, ako tuto náš hlavný „hrdina“ príbehu. Štipka tej väzenskej romantiky tam je, ale väčšina knihy je o tom ako jeden magor tlčie druhého, či spoločne vymýšľajú nejakú volovinu. Aký to rozdiel oproti lágrovým knižkám!... celý text

Konkláve 2003, Roberto Pazzi

Poznáte ten pocit, keď si na konci roka chcete otvoriť nejakú krátku knižku, ktorú by ste radi za dva večery prečítali? A padne Vám do rúk starý zaprášený kus, kúpený už ani neviete prečo za euro vo výpredaji? S názvom evokujúcim thriller, z edície, ktorá však thrillery nevydáva? A s nič nehovoriacou anotáciou? Proste akási neurčitá kniha - o čom to teda bude? A potom bum! Po prvých riadkoch sa odpája z Vášho vedomia svet okolo, vy padáte do príbehu, strácate sa v tmavých chodbách pápežského paláca, raňajkujete so starými talianskymi kardinálmi a či už veríte v Boha alebo nie, začínate za tým celým tušiť niečo väčšie... Ešte stále čakáte voľajaké tie cirkevné intrigy a oni nič a z ničoho nič, celkom prirodzene sa začínajú diať iné veci, čudá o ktorých rozmýšľate či ste to čítali niekde v Druhej knihe Mojžišovej, alebo niekde u Marqueza. Čo to pre pána je? Desať rán egyptských či magický realizmus? A potom sa pozriete na dom oproti, na okno v ktorom sa ešte pred chvíľou svietilo a zrazu je tam tma. Konkláve je vynikajúca kniha. Formálne - jej jazyk a preklad by som charakterizoval ako mäkký a citlivý. Pútavá – i keď sa v knihe vlastne nič nedeje, teda deje, ale strašne pomaly, stále má autor o čom písať a robí to tak, aby ste to chceli čítať a to hneď. Ale aj čo do informácií. Posledné (vlastne jediné) dve konkláve, ktoré som zažil, som sledoval skutočne len veľmi okrajovo. Že som v priamom prenose videl „Biely dym“ keď zvolili súčasného pápeža považujem za drobný zázrak. Moje informácie z Vatikánskej kuchyne sú úplne marginálne, no i pre takéhoto laika Roberto Pazzi dokázal sprostredkovať plnohodnotný „inside“ zážitok z voľby pápeža. Pri čítaní som prvý raz (a asi aj naposledy) v živote na chvíľu zatúžil byť vysokým cirkevným hodnostárom, čo považujem za dôkaz, že sa autorovi podaril zázrak vskutku monumenálny!... celý text

Očista 2011, Sofi Oksanen

Ťažký príbeh. Ťažká história. Dejiny rozmenené na drobné, kde zrazu existujú pojmy ako dobrý fašista, či slušný komunista. No dobre, to druhé v Očiste nenájdete, ale nie je dôvod popierať jeho existenciu, keď pripustíme možnosť existencie toho prvého. Jednoducho povojnová východná Európa vo všetkých mysliteľných odtieňoch šedej. Chvíľami som mal pocit, ako by autorka relativizovala mravné kategórie dobra a zla, ale je to jej svet, svet ktorý vytvorila, ktorý poznala. A v ktorom má právo súdiť len ona. O čo inak by príbeh vyznel, keby bol písaný pohľadom žida či estónskeho rusa? Ale príbeh bol písaný z estónskeho pohľadu – a je to v konečnom súčte aj tak jedno, pretože nakoniec je obeťou každý. A teraz z môjho pohľadu. Knižka bola napísaná skutočne pútavo! Príbeh mal dynamiku, nenašiel som ani chvíľku nudy. Beriem ho ako dobre napísané zúčtovanie s minulosťou. A som rád, že diela s podobnou myšlienkou sa už zjavujú aj u nás. A o nás.... celý text

Saturnin 1985, Zdeněk Jirotka

Úrad pre uvádzanie románov na pravú mieru by si mal vziať na mušku román Saturnin! Nie je predsa možné, aby také ničím nevýrazné nemehlo, ako rozprávač v tejto knihe čo i len dúfal, že kedy môže získať srdce tak úžasnej ženy ako slečna Barbora! Jasný omyl, či dokonca úmyselná lož. Navyše, s odvolaním sa na boj doktora Vlacha proti ženským románom musím konštatovať, že táto kniha dáva neopodstatnené nádeje mužom priemerným a podpriemerným (ako napríklad ja), že raz aj oni získajú dokonalú ženu. A že je to teda nezdravé takto zavádzať čítajúcu verejnosť! Skrátený komentár: hahaha! Saturnin je veľmi milý román, z toho najlepšieho v rámci českej humoristickej tradície.... celý text

Vojna a mír I. 2010, Lev Nikolajevič Tolstoj

Každý rok si zvyknem prečítať aspoň jedno z klasických tučných diel veľkej ruskej literatúry. Je tam určitá istota, že nebudem sklamaný, aj keď čitateľský zážitok je často vykúpený poriadnou makačkou. Vojna a mier je čo do rozsahu jedným z najväčších diel z tejto škatuľky. Už dávnejšie som zistil, že kdesi okolo polovice 19.teho storočia leží akási imaginárna hranica, za ktorou píšuci starí autori sú mi myšlienkovo už tak vzdialení, že ich svet veľmi pochopiť nedokážem. Podobne to dopadlo aj s Levom Nikolajevičom. Našťastie sa tento problém objavil iba pri jeho filozofických pasážach, ktoré (miestami možno trochu nasilu) vkomponoval do svojho epického veľdiela. Zato príbeh – ten bol famózny. Nemá zmysel to tu celé rozpitvávať, za všetko len jedno malé poučenie. Dnes je zvykom mladým ľuďom hovorievať, že kedysi ich predkovia dospievali oveľa skôr, oveľa skôr sa púšťali na svoju samostatnú životnú púť a už od skorej mladosti niesli za svoje činy zodpovednosť. A tak to bolo i v románe Vojna a mier. Ale ako tí mladí riešili svoje životné úskalia? Áno, brali zodpovednosť za svoje činy, boli samostatní už v skorom veku, ale správali sa pri tom ako deti! Iste by toľko hlúpostí nenarobili, keby ich do tridsiatky živil mamahotel! Ale zas... potom by sme prišli o mnohé zápletky Mojny a mieru, všakže. Na záver teda len krátke zhrnutie. Nechajte mladých dospieť a prečítajte si Vojnu a mier. Aspoň raz za život...... celý text

Podolínske strašidlo 1977, Gyula Krúdy

Všetkým milovníkom temných viktoriánskych príbehov dávam do pozornosti Podolínske strašidlo. Mestečká, lesy a staré spišské hrady sú v Krúdyho podaní rovnako temné a tajomné ako neosvetlené ulice Londýna. Ani hornouhorská šľachta neskrýva o nič menšie a závažnejšie tajomstvá ako anglická aristokracia. A že hlavnou hrdinkou nie je žiadna Mary ale akási Ančurka? No a? Treba skúsiť aj trochu karpatských mystérií, Podolínske strašidlo rozhodne za námahu stojí.... celý text

Vitajte v raji 2016, Jennie Dielemans

„Cestovný ruch je ako kokaín. Mimoriadne škodí ľuďom, spoločnosti ako takej, životnému prostrediu, no nedokážeme s ním prestať. Stali sme sa priveľmi závislými.“ Opýtajte sa hocakého „cestovateľa“ či turistu a povie Vám to isté. Cestovanie je droga. A títo “cestovatelia“ a turisti vidia práve to drogové opojenie, krásne a príjemné chvíle s drogou spojené. Druhú stranu - niektoré z nevidených negatívnych dopadov, ktoré cestovný ruch spôsobuje, popisuje Jennie Dielemans vo svojej knihe. Nie sú to zistenia nijak nové, ani prevratné, sú však pekne usporiadané do kompaktného celku a majú tak potenciál pôsobiť „hrozivejšie“. Aj keď... Veľmi dobre poznám argumenty ľudí križujúcich našu planétu, koniec – koncov dlhé roky som patril medzi nich. Preto mi je jasné, že s uvedomelými vyznavačmi „mäkkého cestovného ruchu“ táto kniha nepohne. A s all-inclusive turistami už vôbec. Toto vidím ako hlavné negatívum Vitajte v raji. Druhým je fakt, že autorka striktne neoddeľuje problémy spôsobené cestovným ruchom od negatívnych javov vzniknutých z momentálej globálnej situácie. Za smog v uliciach indických veľkomiest, za chudobu vietnamských rikšiakov, ani za to, že Thajsko nepodpísalo chartu OSN o utečencoch turisti naozaj nemôžu. Všetky problémy sveta zas netreba hádzať na cestovný ruch... Je nesporným faktom, že cestovanie ako také, je vyslovene sebecké hobby, dokonca výrazne sebeckejšie ako väčšina iných záľub. Iste, negatívny vplyv stopára cestujúceho po rumunských horách a golfistu užívajúceho si svoju all-inclusive dovolenku na zelených greenoch suchých púštnych krajín Perzského zálivu, je rôzne silný. To J. Delemans nepopiera a netvrdím to ani ja. Ale to, že z cestovania sa stalo pomaly základné ľudské právo, je na pováženie. Vitajte v raji nikoho nezmení a snáď ani nemá túto ambíciu. Možno však aspoň niekoho primeje viac rozmýšľať o tom, čo všetko, okrem príjemného chvenia v bruchu, sa ešte deje, keď nastupuje do lietadla na svoju „zaslúženú“ dovolenku. Ako sa vraví, všetkého veľa škodí. Tak je to aj s cestovaním. Cestovať je fajn, ale s rozumom...... celý text

Republika Užupis 2015, Ha Ilči

Vskutku zaujímavý počin. Jednoznačne musím vyzdvihnúť atmosféru, do Republiky Užupis sa dá nádherne ponoriť a nechať sa zaviať miestnou snehovou metelicou. Dej je cyklický aj keď "Zdálo se ale, že si to Hal vůbec neuvědomuje". Dej je cyklický tak veľmi, že jasne cítiť, ako veľmi Ha Ilči miluje CTL+C a ako miluje CTL+V. Áno, je to presne ten typ knihy, ktorý si predstavím, keď sa povie moderná próza. Nepochopil som v knižke mnohému a väčšinou to nebolo na škodu, príbeh je to tajomný. Čomu sa však nerozumel vôbec a žralo ma to od začiatku do konca bola otázka, prečo juhokórejský autor umiestnil dej svojho fiktívneho príbehu do Litvy. Hm. A toto hm pre mňa tak viac menej vystihuje celú Republiku Užupis...... celý text

Tři ženy pod ořechem 2006, Václav Pankovčín

Príbeh o zacyklení a vykúpení z bludného kruhu. A na okraj kus histórie Slovenska v 20.tom storočí. Dosť mi to pripomínalo Balkov Vtedy v Lošonci, akurát, že Tri ženy pod orechom boli vážne. Žiaden smiech cez slzy, iba slzy. Ale i tak pekné čítanie.... celý text

Marakéš 1994, Václav Pankovčín

„Do Marakéša sa vrátil Amerikánec John Pavlínko. Vystúpil z taxíka pred nákupným strediskom Marakéš. Z plných pľúc sa nadýchol. Chcel pobozkať zem, ale: bolo blato. Chcel sa rozhliadnuť, ale: bola tma – nefungovalo verejné osvetlenie. Zrazu si po tých tridsiatich troch rokoch nevedel spomenúť, kde býva.“ Asi by som mal trochu vychladnúť a nepísať komentár hneď, ako som Marakéš dočítal. Alebo si dať najprv pivo a bororo. Dvakrát. Kašlem na to. Marakéš je neskutočne dobrá kniha! To, čo dokáže Emir Kusturica na filmovom plátne, to vedel stvoriť Václav Pankovčín na stránkach svojich knižiek. Brutálna exotika a zároveň také naše. Jedno oko sa smeje, druhé plače. Tie príbehy sú skutočné aj keď sú tak veľmi neskutočné! Ak by som mal vybrať jeden text, ktorý reprezentuje Slovensko a jeho literatúru, zvolil by som jednoznačne tretiu časť tejto knižky: Sandokan, lev z Marakéša. Vďaka Václav za neskutočný literárny zážitok! A teraz si už naozaj idem dať to pivo a bororo...... celý text

Potvory 2013, Sylwia Chutnik

„Pane, niečo vám vypadlo z vášho psa,“ hovorím „neodnesiete si to?“ „A čo som ja jediný čo nezbiera po psovi? Keď budú ostatní budem aj ja.“ uzavrie debatu nepriestrelným argumentom arogantný psíčkar. Tu to pre mňa zvykne, končiť. Odpadky na chodník, špaky v predzáhradkách, autá na tráve, je toho všade kopec. A ja nemám na riešenie podobných konfliktov metódu. Nie tak dievčatá z mokotówskej partie. Jedna bomba medzi oči, druhá, tretia. Netvrdím, že ma podobné riešenie nikdy nenapadlo. Iba na to proste nemám gule. Nie tak Potvory. A oni idú ešte ďalej... Zaujímavá sonda do životov nevšedných hrdiniek na všednom Varšavskom sídlisku. O ich boji, ktorý je správny. O spôsobe ich boja, ktorý je minimálne sporný. A o výsledku, ktorý nikdy nie je taký, ako si ho človek, predstavuje. Jednoducho o boji, ktorý sa nedá vyhrať. „Nový domy rostou samy. To je podstata těch baráků, že je nikdo stavět nemusí. Živí se zbytkama starejch domů a vyletí nahoru během pár dní.“ Husté, drsné, neférové a kruté. A strašne smutné...... celý text

Satan v Goraji 2003, Isaac Bashevis Singer

Veľmi osobité čítanie! Podobne ako celá kultúra aškenázskych Židov vo východnej Európe 17.teho storočia. Z celej knižky sála akási ťaživá atmosféra, nadprirodzené prvky vystupujú úplne prirodzene a všetko smeruje k nešťastnému koncu. Fenomén sekty Šabtaja Cviho som poznal už pred čítaním Satana v Goraji, no dopady mne známych historických faktov na fiktívnu malú židovskú komunitu kdesi v Poľsku mi tie dejiny akosi skonkrétnili a personalizovali. Singer má veľmi zaujímavý, jednoduchý až strohý literárny štýl, knižka sa mi čítala dobre, no napriek tomu to nešlo rýchlo. Môže za to moja neznalosť židovských obyčajov, alebo príliš teplé septembrové večery? Skôr nie. Satan v Goraji obsahuje celkom iste omnoho viac než len samotný príbeh. Som si istý, že ukrýva mnoho hlbších vrstiev a myšlienok, ale mne na tento raz stačil príbeh sám. Stačil i na to, aby mi bolo jasné, že k Singerovi sa ešte niekedy vrátim. A možno aj k samotnému Satanovi v Goraji.... celý text

Magnus 2016, George Mackay Brown

Brownov Magnus je vlastne prerozprávaná Orkneyinga saga. Kto ju pozná, nijakých prekvapivých zvratov v deji sa nedočká. Ale žeby sa nedočkal prekvapení, to by som rozhodne netvrdil. Je to starý orknejský príbeh o krutosti, zrade a sile niesť vlastný osud. Avšak do náčrtov tvrdého života na okraji európskej civilizácie jedenásteho storočia a popisov každodenných trápení bezvýznamných sedliakov a rovnako bezvýznamných orknejských šľachticov z času na čas vstúpi viking, hliadkujúci v pľušti na vyvýšenine a vyzerajúci nepriateľské lode zo severu. Ďalekohľadom. Alebo vetchá starena z Egilsay na ohnisku pečúca jačmenné placky, ktorá spozná svojho jarla i keď sa v živote nestretli. Videla predsa jeho fotku v novinách. Alebo ten preseknutý podmorský kábel... Ono to znie divne, ale v knihe to pôsobí úplne prirodzene! Napínavé úseky striedajú menej záživné filozofické pasáže a keď už na čitateľa prichádzajú driemoty, objaví sa takáto vsuvka. V knihe je ich skutočne len pár, ale na mňa ohromne zapôsobili. Čo na mňa zapôsobilo ešte viac, bola úžasná atmosféra, ktorú Brown dokázal vytvoriť. Orkneje som kedysi navštívil a tak sa predo mnou živo zjavovali popisované pastviny pokryté vresom, ruiny Birsay, silueta ostrova Hoy i pieskovcová katedrála svätého Magnusa. Priznávam, že pri čítaní som sa miestami trochu nudil, no stále som cítil, ako by som na príbeh pozeral spoza rohu najbližšej skaly. Občas som ani nevnímal písmenká, akoby ich rozmazal orknejský horizontálny dážď a v čistom byte u seba doma som cítil smrad trusu dobytka a slaný morský vzduch. Viem, že knižka bola v skutočnosti o niečom inom, no práve toto verné zachytenie Orknejských ostrovov ma na Magnusovi najviac nadchlo. A nie, nespôsobila to ako Magnus drsná whisky Ardbeg, ktorou som sa pri čítaní zohrieval a ktorú mimochodom silno odporúčam, k tejto knižke sa veľmi hodí. Môže za to pán Brown, ktorý svoj literárny talent a lásku k rodným ostrovom pretavil do tohto veľmi príjemného diela.... celý text

Vtedy v Lošonci 2015, Peter Balko

Mám rád knihy s prvkami magického realizmu. Nemám rád knihy písane z detského pohľadu. No vtedy v Lošonci skvelý Balkov magický realizmus silno prebil Leviathanovo detské videnie sveta, ktoré, povedzme si na rovinu, nebolo veľmi detské a už vôbec nie primitívne. A tak sa autorovi vtedy v Lošonci podarilo dielo na slovenskej scéne málo vídané. A presne zo škatuľky, z ktorej si knižky vyberám najradšej. Takže ak si chce niekto užiť slovenské Macondo s jeho kurióznymi postavičkami, divmi a zázrakmi, ktoré ho ozvláštňujú a s mlynčekom dejín, ktorý ho bez milosti gniavi, nech si prečíta si Vtedy v Lošonci.... celý text

Víkend v Guatemale 1962, Miguel Ángel Asturias

Na Víkende v Guatemale sa silno podpísal čas. Od doby vzniku sa vo svete všeličo zmenilo. A ja som tiež asi veľmi iný, ako čitatelia, ktorý Asturiasa svojho času žrali. V poviedkach veľmi silno rezonuje sociálna téma. Zlí kapitalisti, trochu lepší komunisti a úbohí indiáni. Takto polopate. Nevyznám sa v histórií Guatemaly a ani sa v tom popravde nemám chuť rýpať, ale instantným jednofarebným pravdám proste už dnes neverím. To by bolo k „faktografickej“ časti diela. Inak Miguel Ángel píše pekne. To sa musí nechať. Aj by som tie poviedky čítal deťom pred spaním, keby na toho starého múdreho indiána zakaždým na konci jeho rozprávania nepadla imperialistická bomba a neroztrhala ho na kusy...... celý text

Bude to pekný pohreb 2005, Václav Pankovčín

Pustiť sa do čítania tohto Pankovčínovho diela je ako otvoriť fľašu dobre odpočinutej dvadsaťročnej domácej slivovice a privoňať. Kto má rád tú vôňu, začne ihneď od šťastia a spokojnosti levitovať pol metra nad zemou. Presne tak isto dopadne čitateľ zaťažený na magický realizmus, keď sa pustí do Bude to pekný pohreb. Pankovčín vo fantázií pre mňa v ničom nezaostáva za slávnymi menami z tejto literárnej škatuľky. Navyše prostredie, do ktorého zasadzuje svoje poviedky sa k tomuto žánru fantasticky hodí (rusínsky severovýchod) a je mi dobre známe (Račianska ulica). A čas. Ak sú jeho poviedky situované do nejakého konkrétneho obdobia, sú to jednoznačne 90.te roky, teda doba, kedy bolo na Slovensku možné všetko. Preto aj to magické znie tak realisticky...... celý text

Kráľovstvo z tohto sveta 2005, Alejo Carpentier

Jedna z kníh, kde je na malom rozsahu napísaný veľký príbeh. Nie je to magický realizmus, na aký som zvyknutý od neskorších autorov, ale typické črty tohto „žánru“ možno v Kráľovstve z tohto sveta veľmi pekne odsledovať. Celé magično tu pôsobí veľmi prirodzene, pravdepodobne aj zasadením príbehu na Haiti, „krajiny kúziel“ a voodoo. K Haiti to proste pasuje. Navyše prelom 18. a 19. teho storočia už pre mňa nesie isté črty neskoršieho viktoriánského obdobia, literárne často spracúvaného v známom tajomnom a ponurom duchu. Táto kombinácia má efekt. Je tu však málo dialógov, celková dynamika je akási pomalšia, karibská. Asi by mi viac pasovalo nejaké výraznejšie stupňovanie napätia a deja, ale to je len môj subjektívny pocit. Musím vyzdvihnúť autorov predhovor, akýsi manifest magického realizmu, ktorým (aspoň v slovenskom vydaní) autor uvádza čitateľa do foriem a modelov, ktoré sa bude v diele snažiť použiť a vcelku vtipne sa vymedzuje voči iným svojim súčasníkom, ktorí síce tiež pracujú z magičnom, no podľa Carpentiera to robia neobratne, pôsobia umelo a neprirodzene. Je to skutočný výstrel zo štartovacej pištole, ktorý vypustil do sveta démona, ktorému dnes hovoríme magický realizmus.... celý text

Prasklej Sklenička 2015, Alain Mabanckou

Niekto si k dotvoreniu nálady pri čítaní zvykne púšťať tematické pesničky. Ja čítam radšej v tichu, zato si zvyknem dať pohárik niečoho, čo mi ku knižke pasuje. K Švejkovi tučný krígeľ ležiaku, latinskoamerický magický realizmus znesie pohárik dobrého rumu, moderná ruská próza sa dobre mieša s vodkou a rajčinovou šťavou. Prasklej Sklenička sa vyslovene ponúkal, aby som si k nemu našiel niečo „na zahriatie“. Palmové víno som nakoniec nezohnal, ale vôbec to nevadilo. Nebol by som sa ho ani dotkol... Čítam vcelku dosť a moja vyššie spomínaná nápojová pasia ma už neraz priviedla k znepokojivým úvahám o vlastnom vzťahu k alkoholu a tak som si o tom už kde-čo naštudoval. Nebolo však treba čítať kopec nudných strán zdravotníckych textov. V skutočnosti stačí čítať Praského Skleničku. Autor tu verne a skutočne znepokojivo popisuje terminálne štádium alkoholizmu. Prasklej Sklenička však nie je žiaden Adam Krt z Rysavej jalovice, ide o plne realistický obraz alkoholika, bez zľahčovania a karikovania. Aj keď sa to možno miestami nezdá. Univerzalitu fenoménu alkoholizmu podčiarkuje exotické prostredie konžského Ponte Noire. Nežijú tu žiadni kapčiari z oravských kopaníc, ale chľascú tam rovnako! Pre mňa, ako stredoeurópskeho čitateľa malo toto prostredie obrovskú pridanú hodnotu. K známej téme – pitiu, sa pridávajú neznáme okolnosti, chute, vône, dobrodružstvá a knižka sa tak stáva oveľa zaujímavejšou a očarujúcejšou. Dokonca ani špecifická forma, ktorú Mabanckou zvolil mi tentoraz neprekážala. Celý text je písaný ako jedna dlhá, nikdy nekončiaca veta. Chýbala len bodka na záver. Sklenička, ty krávo loňskejch snehu, tá bodka tam vážne mala byť, čo, vážne tam mala byť! Ešte slovko k vydaniu od Dauphinu. V anotácií sa píše o magickom realizme z Konga. Ou! Veľa prvkov magického realizmu som tu teda nenašiel. A práve vďaka týmto slovám som po knižke siahol. Tentoraz mi to však nevadilo, čitanie to bolo super, aj keď iné, ako som si predstavoval. Inak kniha je nádherná! Obal aj text. A text myslím aj vizuálne... listujem na koniec, čo je to za písmo, že sa k tej knižke tak hodí... a smejem sa z plného hrdla. Font Alcoholica!... celý text

Zrazu klope ktosi na dvere 2012, Etgar Keret

Héj! To bolo (fakt) fajn! Moderné (či postmoderné) jednohubky. Britko vypointované, alebo často bez aj pointy ale o nič menej zábavné. Hrdinovia poviedok (či sám autor) v nich majú taký mne veľmi blízky humor, aj keď zasadenie a situácie v ktorých sa príbehy odohrávajú, sú pre mňa neobvyklé – napr. bombové atentáty (v Izraeli asi celkom bežné). Na vyvolanie dobrej nálady u čitateľa stačí Keretovi často len pár strán (či riadkov). V každom prípade, super čítanie keď nemáte čas na poriadne spletitý román (alebo sa Vám len nechce v letnom teple vláčiť tlstú knihu).... celý text