eenka
přečtené 55
Ivkova biela mať
1973,
Ján Bodenek
knihu som čítala 2 x, raz ako dieťa a minulý rok v rámci dovolenkového čítania deťom - mimochodom vytvorili sme si rituál, že na dovolenke namiesto TV deťom čítam - teraz sa toho automaticky domáhajú a to aj 20 -ročná dcéra ☺. Ale späť ku knihe ako dieťa som sa vžívala do pocitov Ivka, dnes zas do jeho matky. Príbeh smutný, ale reálny má čo povedať... bojím sa, aby to znovu nezačala byť realita života obyčajných ľudí, ktorí drú na iných len za cenu prežitia... celý text
Ako sa kalila oceľ
1973,
Nikolaj Alexejevič Ostrovskij
No toto je pre mňa výnimočná kniha. A aj keď sa možno budete smiať, práve táto kniha ma naučila čítať. Keď som mala asi 12 rokov (a čítanie ma teda nebavilo) pri dávaní tohto filmu v TV moja mama - mega čitateľka vyhlásila, že teda túto knihu nedokázala dočítať. A ja jej na to, že čo mi dá, keď to prečítam - sľúbila mi 50 Kčs. No a ja som sa pustila do čítania - za dva dni som knihu zhltla a potom ešte asi dvakrát - neuveriteľne sa mi páčila. Dostala som tých 50 Kčs, ale hlavne som od vtedy začala čítať všetko čo mi vošlo pod ruky. Príbeh Pavku bol silný a aj keď iste išlo aj o propagandu, myslím že boli a aj sú ľudia, ktorí sú pre svoje presvedčenie položiť aj život. Či je to presvedčenie správne alebo nesprávne je vždy diskutabilné... Podstata socializmu resp. komunizmu je v podstate totožná s náboženstvom. Pretavenie do reality však vždy a za každých okolností stroskotá na ľudskej prirodzenosti - chamtivosti, lakomosti, boji o moc atď. Nuž ale to už je o filozofovaní. Z knihy však pre mňa pochádza citát môjho života a často ho teraz aj maturanti používajú na oznámeniach bez toho aby vedeli odkiaľ je: ,, Najdrahšie čo človek má je život. Dostane ho iba raz a mal by ho prežiť tak, aby ho nepálila hanba za ničotnú a malichernú minulosť ... "... celý text
Jiskra života
2003,
Erich Maria Remarque (p)
Nuž knihu som čítala pred mnohými rokmi, dodnes z nej mám hrozný pocit - ale to preto o čom tá kniha vlastne je. vtedy ešte ako mladá žaba som o koncentrákoch veľa nevedela ani sa o ne nezaujímala. Po prečítaní knihy som zostala ako obarená a prestala som čítať knihy, ktoré napísal Remarque ( nemám rada smutné konce). To však nič nemení na tom, že kniha je tou, čo zanechala vo mne stopu do dnes a to je hádam viac aj 30 rokov čo som ju čítala. A možno práve vďaka tejto knihe som sa o tému holokaustu a koncentračných táborov začala zaujímať viac. A keď som navštívila poľský Oswiencim, príbeh sa mi vrátil. A napriek snahe nedokážem pochopiť ako bolo možné dopustiť takéto hrôzy. Fiktívny príbeh s reálnym základom - čítate s hrôzou a predsa neviete prestať. Ja by som túto knihu zaradila tiež medzi povinné čítanie stredoškolákov - ide tému a o niečo čo sa nesmie zopakovať a mladá generácia by sa o tom mala dozvedieť, aby história bola varovaním do budúcnosti.... celý text
