Kluvo
přečtené 362
Poslední kontinent
1999,
Terry Pratchett
Teraz uz chapem, preco mal Terry zakaz vstupu do Australie. Ten krokodil, co ocuchava plagaty, kedze ma zly zrak, to uz bolo moc aj na Australcanov...
Číslo bestie
1996,
Robert A. Heinlein
Naozaj tazka kniha na docitanie. Este pokial su na zemi, tak sa to ako tak da, ale ked sa presunu do Gay Podvodnice a zacnu riesit nekonecne (pre mna uplne zabomysie) spory ohladom velenia, tak sa to stalo tak rozvlacne, ze som to dorazil len aby som si urobil ciarku. Zo zeme utekaju aby ochranili stroj casu, ktory chce znicit banda mimozemstanov. Stroj casu ich pritom nevozi len roznymi casmi, ale aj roznymi verziami nasho vesmíru (je ich 6^6^6 = cislo bestie) - ako sa neskor ukaze, realizuju sa tam v podstate vsetky literarne vizie (na pociatku kazdeho sveta bolo slovo) - od krajiny Oz, cez Alenkinu risu divov az po rozne sci-fi svety. V jednom sa nakoniec usadia u takej podivnej rodinky a tam sa to stava uz uplne nepochopitelne. Mam pocit, ze je to dokonca nejaky svet z Heinleinovej sci-fi, alebo aspon z nejakej jeho oblubenej knihy, ktoru som ale, bohuzial, necital. Konci to potom obrovskou konferenciou, na ktorej sa zucastnuju vsetci géniovia ludstva. No a potom tam ma Heinlein dalsiu linku, tykajucu sa nudizmu (v casti svetov je oblecenie zbytocne a usadia sa v takom, kde v podstate stale chodia nahi), volnej lasky a dokonca incestu - matka sice cestovala strojom casu, ale aj tak je to so synom asi incest a zo sexu so sestrami si tiez hlavu nerobil. Zrejme to uz Robovi v case pisania moc neslo a ventiloval svoje pudy takymto spôsobom. Job sa mi zda výstavbou aj filozoficky dost podobny a rozhodne je to ovela lepsie citanie. Takze radsej treba siahnut po nom.... celý text
Zločin a trest
1960,
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
Dostojevskij je naozaj majster na jemne narusenu az patologicku psychiku. Hoci je to dejovo vlastne jednoducha detektivka ma to aspon tolko dalsich rozmerov ako teoria superstrun: riesi psychologiu zlocinca - od motivacie k zlocinu az po pocit viny, tragicku socialnu situaciu v Rusku, nabozenstvo, nastup lavicovych myslienok, moralny relativizmus, alkoholizmus a mnohe ine. Ako to uz u Fjodora Michajlovica byva, sme svedkami roznych, viac ci menej tragických, situacii a osudy mnohých postav musia slabsie povahy naozaj rozplakat. Ale je tam aj scena az absurdne humorna (hoci aj ta prejde do fazy takmer tragickej a hrozne nespravodlivej) a vsetko ma nakoniec pozitivne smerovanie. No a vidíme, ze aj ten zdanlivo najopovrhnutia hodnejsi clovek dokaze konat velkoryso a aj ta najlepsie filozoficky zdovodnena vrazda zle skonci. Netreba pripominat ako to ma vsetko Dostojevskij premyslene a psychologicky zdovodnene. Napriek mnohym desatrociam od napisania je to neskutocne putava a zarazajuco aktualna kniha. Az sa mi zda, ze uz vtedy Fjodor Michajlovic poznal liek na nase problemy, len my sa stale nechceme dat poucit. Klobuk dolu majstre...... celý text