Miro.slav
přečtené 722
Pověsti z Dobříšska
2020,
Karel Jerie
Príjemne ladená kniha dobríšskych povestí. Nie je to typický komiks, ale spojenie komiksu s klasickým písaným textom. Okrem samotných povestí spracovaných do podoby fakt úžasnej temnej kresby sa za každým príbehom nachádza strana písaného textu vysvetľujúceho reálie, mytológiu a symboliku príbehu. Teším sa na pokračovanie a odporúčam.... celý text
Škola slovanského symbolu
2020,
kolektiv autorů
"Zverina to je riadna bukvica." Na prvý pohľad nelogické tvrdenie, ale kto sa trochu hlbšie orientuje v problematike, pochopí. Rovnako aj táto brožúra je plná nelogickostí, prekrúcania, ale hlavne výmyslov. Už dlhšiu dobu čítam skoro všetko relevantné k slovanskej mytológii, pohanstvu a staroslovanskej viere, ale toľko "nových poznatkov" ako tu, som asi za celý čas v iných publikáciách a štúdiach ešte nenašiel. Jedine v knihe o staroslovienskej bukvici - tá tejto môže viac než konkurovať. Mám však taký pocit, že obe knihy vychádzajú z rovnakého zdroja. A v čom je teda problém? Štandardne sa má za to, že o slovanskej mytológii, pohanstve a staroslovanskej viere máme iba minimum zaručene overených faktov. Ostatné sú dedukcie, hypotézy, komparácie a výmysly. Táto kniha však ide ešte ďalej - je to demagógia. Nemám nič proti románom a fantasy - kvalitná slovanská pohanská fantasy je úžasná vec. Ale toto sa snaží hrať na autentický zdroj, ale nie je ním. Uznávam, že slovanské výšivky, rezby a podobné remeslá majú bohatú ornamentiku, ale tváriť sa pri každom "symbole", že vieme presne čo znamenal je lož. Sú to výmysly a zavádzania naivne veriacich ľudí, ktorí chcú o viere svojich predkov zistiť viac. Okrem tohto "dešifrovania symbolov" mi vadila kontaminácia a prisvojovanie si prvkov, ktoré s našou kultúrou nemajú veľa spoločného - spomína sa tu boh Ra a Hór, severský Odin a dokonca aj Donnarovo kladivo museli autori ukradnúť a použiť ho tu (áno, z Kyjevskej Rusi sú nálezy Perunových sekier a Donnarových kladív, ale na Kyjevskej Rusi boli ako Slovania, tak severskí Varjagovia - a s nimi Donnarove kladivá!) Na druhú stranu, autori nepoužili veľa symbolov, ktoré sa buď reálne archeologicky našli alebo ktoré sa spájajú s novodobým slovanským pohanstvom, ako napríklad už spomenutá Perunova sekera v rôznych variantoch; ďalej symbol známy ako Svarga či rozeta, skrátka symbol evokujúci lupene kvetu; nenachádzame tu Perunov hromový symbol; a rovnako tu nenachádzame ani symbol rúk boha. Hlavne, že v knihe máme novodobo vymyslený symbol Velesa či keltský Triskel a keltský kríž! Ak ste si mysleli, že doteraz poznáte takmer všetkých slovanských Bohov a Bohyne, mýlili ste sa. Autori vám predstavia promenádu novodobých pohanských božstiev, ako napríklad bohyňa Tara, bohyňa Divija, Čisloboh, boh Dogoda, Kvasur, boh Vij, boh Svjatobor, Kitovras, boh Tausen, bohyňa Nemezida alebo Kara. Ak ide o relevantné božstvá, poprosil by som autorov knihy o zdroje a pramene. Na druhú stranu, autori majú elementárne medzery, keď napríklad boha Prove(ho) spájajú s východnými Slovanmi, pričom zmienky o ňom sú od polabských Slovanov; boha Dažboga sprznili a vytvorili Dažďboha, ako keby tento boh mal darovať iba dážď a nič iné; z vodných bytostí beregíň, o ktorých sa veľa nevie, spravili ochrankyne zeme a priradili im kopu "zaručených" vlastností! Dorazilo ma však to kvantum symbolov a ich názvov, ktorým ich autenticitu uverí iba hlupák: symbol Roženik, Duchobor, Kolodec, Ladinec, Bohovník, Rodovik, Gromovník, Grozovik, Kolard, Solard, Koľadník, Praščur, Jaščur, Ryžik, Soloň, Jarovrat, Ohňovik, Jarovik, Svaor, Svadobnik, Ratiborec, Svetoč, Rodimič, Ľutič, Olejar, Vodinec, Inoroh či Štitovnik. Uznávam, že minulosť a vieru našich predkov treba ctiť a viesť k nej. Ale treba to robiť úprimne a priznať si, že máme iba čriepky, nie zaručené a siahodlhé odpovede na všetko. Preto takýto falzifikujúci a demagogizujúci prístup odmietam. Pôvodne som chcel dať knihe aspoň 1* za pekný vizuál, ale iba vizuálna stránka nezaručuje úspech. Z môjho pohľadu neodporúčam. A rozhodne neodporúčam tým, ktorí sa iba začínajú zaujímať o danú tému.... celý text
Slovania v dávnej minulosti
2020,
Nikolaj Sevastjanovič Děržavin
Komentár ku knihe je adresovaný k novému vydaniu, pričom pôvodné staršie som v rukách nemal. Titulná obálka je excelentná! Je zvolená dobre, tak aby pritiahla prípadných nových záujemcov o tému slovanstva. Zadná obálka už nie je spravená najlepšie, pretože evokuje zbytočné prepájanie pôvodných myšlienok sovietskeho autora s novodobými prvkami novopohanstva, čo je dosť zavádzajúce - keďže autor je zo sovietskej marxistickej proveniencie. A tam by sme motívy kolovratu a svastiky hľadali márne. Z tohto dôvodu mi príde prinajmenšom scestné, ak nie úplne historicky neznalé, pchať kolovraty a svastiky všade. Tu je to doslova nevhodné! Menšou výčitkou je tiež fakt, že kniha je iba paperback. Samotný obsah knihy je zvolený kadejako. Priznám sa, že trochu nechápem metodiku autora, keď sa v druhej časti venuje prvým slovanskýn štátnym útvarom, pričom roky ktorým sa venuje sú v rozmedzí 623 až 1138 n.l. Ak má autor takýto rozsah, z akého dôvodu sa nevenuje počiatkom Kyjevskej Rusi, pohanstvu na Kyjevskej Rusi a jej christianizácii, ktorá prebehla r. 988 n.l.? Rovnako mi nie je známe, prečo v knihe absentujú mocenské vzťahy u polabských a pobaltských Slovanov? (Retra padla myslím v r. 1066 n.l. a Arkona r. 1168 n.l. - to je iba o 30 rokov neskôr, než je autorom zvolený rozsah). V knihe je samozrejme cítiť marxistickú propagandu. Osobne sa od toho viem odosobniť a chápem to ako dobovú indoktrináciu autora a celej jeho doby. Skôr než citácie Engelsa mi príde z autorovej strany ako neznalosť to, že nerozumie dôvodom staroslovanskej viery. Je pravda, že vždy sa pozeráme na historické problémy optikou našej súčasnosti, ale v otázke viery Slovanov sa autor ako historik ukázal ako pravý marxista. Deržavin totiž podáva svedectvo, že "Rusi (na ceste do Carihradu r. 949) obetovali pri obrovskom dube vtákov." Tu však nebol zbožštený strom ako taký, ale išlo o strom ako symbol božstva hromu, búrky a ochrany, teda boha Peruna. Autor nedokáže zo svojho marxistického materializmu pochopiť, že Slovania neuctievali "ako zvláštne božstvá slnko, mesiac, hviezdy, oheň, vodu, horu a stromy". Ale uctievali tieto elementy ako prejavy božstiev a duchovných bytostí, či už išlo o Svaroga, o Chors alebo iné nedochované mesačné božstvo, o Zornicu alebo Večernicu, o Svarožica či Dažboga, o rusalky alebo vodníkov, o Velesa alebo lesovika, či o víly. Je jasné, že presné funkcie božstiev nie sú úplne presne dochované, ale ide o to, že autor ako marxitický historik vidí slovanskú pôvodnú vieru iba v plytkej rovine bezduchej materiálnosti a nevie tam nájsť prepojenie na hlbšie oživenie prírody, jej tajomno a mysticizmus. Z týchto dôvodov, z autorovej filozofickej perspektívy a z neznalosti novodobej redakcie vydavateľstva, knihu hodnotím 3*. Text treba čítať kriticky a premýšľať o ňom - ako pri každom inom texte a inej knihe. P.S.: redakcia vydavateľstva zlyhala aj pri výbere ilustrácií, máp a náčrtov. Jednak mapy sú v texte vložené kadejako bez zmyslu a bez uvádzania zdrojov! Čakal by som, že mapy budú text dopĺňať a prehlbovať ho. Jednak vkladanie ilustrácií božstiev do textu, v ktorom pôvodne neboli, je opäť zavádzajúce! Rovnako ilustrácie nie sú ozdrojované, čo mi príde dosť neprofesionálne.... celý text
Poslanie strážcov Alatyru
2010,
Marián Kapolka
K podobným knihám, ktoré v dnešnej dobe rašia ako (jedovaté) huby po daždi, pristupujem s odstupom a odporom. Často totiž človek natrafí na kopec balastu a odpadu. A to sa týka aj slovanstva. Veď čo čakať od autora, ktorý sa venuje finančníctvu? Priznám sa, čakal som ďalší paškvil. No musím sa priznať, že aspoň pri tejto knihe (zvyšné nemám prečítané) som autorovi apriori krivdil. Hneď na začiatku autor pristupuje k téme úprimne. Ako sám tvrdí, jeho "zámerom nie je nasilu vytvoriť akúsi umelú slovanskú mytológiu". Dokonca autor nemá potrebu konšpirovať a hľadať Slovanov tam, kde nie sú. Za tento postoj mu dávam palec hore. Obával som sa totiž, že autor bude mať deformovaný pohľad na slovanstvo, a to cez prizmu ufoslovanských slovansko-árijských véd. Vďakabohom sa tak nestalo (hoci autor považuje Velesovu knihu za relevantný zdroj). A o čom teda kniha je? Je to niečo ako epos, mytológia a fantasy dokopy. Je pravda, že od kvalitnej slovanskej fantasy to má ďaleko, ale nie je to výsostne zlé. Ja som si knihu užíval. Až na to, že ma tam neskutočne vytáčali dve veci. Tou menej podstatnou výčitkou je, ako môže byť Perun považovaný za syna Dažboga?! Už intuitívne Perun evokuje staré božstvo, pričom Dažbog je mladšej generácie (a v tomto sa zaplietol aj sám autor)! Dokonca aj zo samotného príbehu Dažbog pôsobí ako mladý neskúsený boh (podotýkam, že texty o Bohoch sú väčšinou zozbierané z internetu, myslím že hlavne zo stránky Perunovho kruhu, a preto autorstvo pána Kapolku je tu prinajmenšom sporné)! Tou podstatnejšou výčitkou, ktorá sa tiahla skoro celou knihou je zamieňanie pojmov. Viem, že slová ako Árijci a Ariánci znejú podobne, ale rozhodne to nie sú synonymá! Neviem prečo mal potrebu autor neustále hovoriť o kresťanskej sekte ariáncov, ale so Slovanmi to nemalo nič spoločné. Možno sa autor bál stigmatizovaného termínu Árijci, ale zameniť ho za Ariáncov? Nezmysel a neznalosť. Ale aby som iba nechrlil síru, z románu je cítiť surovú snovú atmosféru východoeurópskych močarísk, bažín, jazier, ihličnatých lesov, tundry, starobylých ruín, hradísk a rozpadnutých labyrintov, jaskýň, nôr a vývratov. V knihe sa stretnete so známymi postavami slovanskej mytológie ako je Rod, Veles, Perun, Mokoš, či baba Jaga, Černobog alebo Koščej, no autor do knihy zakomponoval aj svoje originálne výtvory a reálie, ako napríklad kráľovstvo Temnogor, kasta černokňazov, lesokňazov, byljanov či hadokniežatá. Za mňa určite príjemné prekvapenie a hoci kniha sama osebe nemá kvalitu 4*, za snahu ich dávam. Škoda len, že samotný záver bol taký o ničom a ešte väčšia škoda, že mapa sa nenachádza vo väčšom rozlíšení v knihe, ale je na zadnej strane prebalu v malom prevedení. Inak odporúčam.... celý text
Staroslovienska bukvica: Obrazové písmo Slovienov
2017,
Vladimír Laubert
Ak by som povedal, že kniha je hnoj, klamal by som. Hnoj má veľkú cenu a úlohu pre vznik nového života. Táto kniha nemá ani cenu hnoja. Autor sa jednak snaží vystupovať v pozícii erudovaného lingvistu a slavistu, ale nedarí sa mu to, keďže neovláda ani základy gramatiky a skloňovania. Kniha by mala byť sprievodcom obrazového písma Slovienov, ale autor neovláda ani latinku! Veľakrát sa tiež stalo, že na konci riadka je neukončené slovo či veta a nedopátrate sa ako to malo pokračovať. Samozrejmosťou je ohýbanie dejín, prispôsobovanie faktov, nelogickosť a nekonzistentnosť tvrdení, vyvodzovanie tvrdení z niečoho, z čoho to nevyplýva a veľký akcent na narážky a konšpirácie. Celkovo má autor potrebu používať slovo "dokázať" či "dokázali", ale on nič dokázať nevie. Iba fabuluje a konštruuje nezmysly. Nič iné som ani nečakal. Ale keď už sa začítate do 49 bukvíc a zrazu autor vytiahne z rukávu ďalších 144 karún, tak je naozaj potrebné hovoriť o chaotickosti a nesystematickosti celej knihy. Okrem toho sa autor hrá na Heideggera a snaží sa hľadať skryté významy slov. Ale nedarí sa mu to. So všetkými tými neprirodzenými rozdelovaniami slov skôr vyznieva ako Im-Be-Cil. Dorazili ma všetky tie "kony", "pokony", "ustoje", "vedogony", "egregory", "zápovede", "inglie" a "čertogy". Ale čo čakať od ufoslovana, podľa ktorého "sa už pomerne často objavuje a rozoberá otázka mimozemského pôvodu človeka... Slovansko-Árijské Védy jasne hlásajú, že človek je mimozemského pôvodu." Celá kniha je stratou času a dala by sa definovať ako nepresná "informácia, nepotvrdená faktami. To, čo neprináša úžitok, ale práve naopak, prináša škodu, zanáša myseľ odpadom". To autor vystihol perfektne! A keďže mám podľa autora nízku rodovú pamäť, vyjadrím sa jazykom, ktorý on dehonestuje: "This book is bullshit. Change my mind!"... celý text
Démoničtí vládci českých a moravských hor
2020,
Otomar Dvořák
Váhal som a spočiatku som balancoval s názorom, či kniha nie je stratou času. Od pána O. Dvořáka už som dačo čítal a čakal som knihu s nádychom ezoteriky a výmyslov. Kniha rozhodne nie je akademickou literatúrou faktu, ale nešlo ani o explicitné okultno-ufologické výmysly. V knihe absentujú odkazy na použitú literatúru a pramene, no po obsahovej stránke išlo o zaujímavé príbehy. Za mňa rozhodne nové informácie o Krakonošovi alias Rýbrcoulovi, stať o Ječmínkovi bola tiež dobrá a nakoniec zaujímavá stať o slovanskom bohovi Radegastovi-Radhoštovi, pre ktorú som vlastne po knihe siahol. Autor síce ponúka rôzne nepodložené teórie a názory, ale nie je to robené násilnou formou. Odporúčam.... celý text
Mýty a báje starých Slovanů
2003,
Irena Šindlářová
Kniha, ktorá sa tvári byť tým čo nie je. Považujem za vrchol hnusu pripisovať si zásluhy (spolu)autorstva, keď tam žiadne autorstvo od Šindlářovej nie je. Kniha bola pôvodne vydaná začiatkom 20. storočia a pod iným názvom. Samozrejme, že vtedy pán Růžička nemal také znalosti a možnosti výskumu ako my dnes. Preto jemu som ochotný jeho názory odpustiť a knihu beriem ako dobový text snažiaci sa vo svojej dobe reflektovať slovanský pohanský naratív. Áno, sú tam dnes už neplatné a vyvrátené názory. Áno, autor sa necháva inšpirovať aj falzami. Ale napriek tomu z knihy dýcha dobová autenticita. Preto, ako sonda do mytologického slovanského diskurzu a jeho vývoja, kniha má svoju hodnotu. Ale hentá plagiátorka, čo sa hrá na spoluatorstvo s tým nemá absolútne nič spoločné - hanba jej!... celý text
Bájosloví pohanskích Slovákov
2009,
Ján Hollý
Kto má záujem študovať slovanskú mytológiu, ten určite ocení aj tento dobový spis od Jána Hollého. Samozrejme, dané dielo treba posudzovať v rámci svojej doby. Spis je skôr deskriptívnym výpočtom slovanských Bohov a Bohýň, bytostí a démonov, než nejakou analytickou štúdiou. Pousmial som sa nad tým, ako sa autor snaží napasovať uctievanie Svantovíta na naše slovenské reálie. Na druhú stranu, Hollý tu vôbec nespomína Svaroga, Svarožica, Chors či Trojana. Ale aj tak odporúčam.... celý text
