Antická a moderná demokracia přehled

Práca amerického historika Mosesa I. Finleyho, vlastne súbor jeho prednášok, je z tých prác, ktoré veľmi poučným spôsobom konfrontujú minulosť s prítomnosťou a tak zároveň konfrontujú naše predstavy so skutočnosťou. Takto koncipovaná literatúra je myšlienkovo veľmi podnetná, preto ju možno len odporučiť.

Obsah je rozvrhnutý do piatich kapitol, v závere je rozsiahlejší doslov prof. Alexandra Bröstla, ako je už vo vydavateľstve Kalligram v edícií Exempla Iuris, pekným zvykom.

V prvej kapitole resp. prednáška s názvom Vodcovia a nasledovníci, Finley opisuje základné východiská demokracie. Demokracia je vlastne synonymom pre sémantický neporiadok. Nikto nevie popísať, čo presne demokracia je. Aristoteles, Platón, Michels, Schumpeter, každý ju chápal v inom zmysle. Raz ako vládu rovných a slobodných, či ako vládu chudobných, prostriedok nadvlády elít či ako bezideovú vládnu mašinériu.

Podľa Finleyho, ak chcem uvažovať o demokracií a demokracií v Aténach, musíme si ujasniť určité odlišnosti, ktoré musíme mať stále na pamäti. V prvom rade bola v Aténach priama demokracia. V tomto bode musíme odmietnuť, že by nároky dnešnej zastupiteľskej demokracie boli vyššie kvôli vyššej miere zložitosti, odbornosti technických problémov, ktoré opodstatňujú profesionálny politický aparát. Aj v Aténach poznali odborníkov, stabilne ich služby využívali, no nikdy svoju demokraciu nevložili do rúk technokratov. Druhou odlišnosťou je pochopenie aténskeho ľudu – déma. Počet skutočných občanov bol malý, existovalo otroctvo, ktoré bolo podľa vtedajších pomerov legitímne a neexistovalo všeobecné hlasovacie právo pre všetkých. Počet dospelých mužov bol okolo 35 - 40 tisíc čo predstavovalo približne 1/6 celého obyvateľstva. Tretím je rozloha Aténskeho štátu. Tá bola na úrovni Rhode Islandu či Luxemburského vojvodstva, okolo 1600 kilometrov štvorcových, pričom viac ako polovica obyvateľstva nežila v mestských aglomeráciách. Štvrtou odlišnosťou je povaha davovej psychológie týkajúca sa zhromaždenia, ktorá je odlišná od našich malých zákonodarných či ústavodarných zborov.

Zrazu sa v našich očiach z Aténskej demokracie stáv,a akási dedinská samospráva. Každý každého pozná, minimálne si ho vie zaradiť do mestských štvrtí, ak ho nepozná priamo vždy sa mu do uší môže dostať nejaká klebeta na zhromaždeniach, súdnych pojednávaniach, divadle alebo len tak na potulkách námestím (agorou). Tak potom aký má význam zamýšľať sa na podobnosťami s „modernou demokraciou“?

Podľa Finleyho preto, že tento „dedinský model“ v sebe zahrňuje základné pozitíva, ktoré chronicky chýbajú dnešnej demokracií. Výrazne vysoký počet občanov-mužov mal bezprostrednú skúsenosť s vládou a to, či už vo forme úradného postu (700 úradníkov, 700 zahraničných úradníkov, Rada 500 – akási vláda), do ktorého boli volený prevažne na jeden rok, v podobe zhromaždenia (6.000-15.000 hlasujúcich) a na dnes netypickej účasti v súdnych tribunáloch (6.000 sudcov). Takýto vysoký podiel občanov pri angažovaní sa vo veciach verejných mal podľa Finleyho nesporne silný edukačný a kultivačný efekt na celú polis. Táto úroveň je tak vysoká, že ani dnes v dobe informačných technológií sa nemôžeme ani len dôstojne porovnávať. Je to akoby sa občania denne zúčastňovali zasadaní parlamentu, súdov, vlády a územnej samosprávy zároveň.

Dnes pestovaný kult občianskeho nezáujmu o veci verejné, táto „nová cnosť“ demokracie, ktorá údajne zabraňuje rozširovaniu extrémizmu (lebo zapájanie a kultivovanie aj celého obyvateľstva je nebezpečné), bola v Aténach neznáma. Finley priznáva, že aténska demokracia viedla aj k fatálnym následkom (zhromaždenia odhlasovalo vojenskú kampaň na Sicíliu, ktorá sa skončila vojenskou katastrofou), avšak rozhodne nepovažuje súčasný model za efektívnejší.

Dokonca aj samé aténske zákonodarstvo podporovalo aktívnu účasť vo veciach verejných, hoci zvláštnym spôsobom. Solónove zákony požadovali, že ak v obci (Aténach) vypukne povstanie, je každý občan povinný, pod hrozbou straty občianstva, pridať sa na jednu alebo druhú stranu. Človek ktorý sa nestaral o veci verejné bol skrátka neužitočný a teda zbytočný. Natíska sa otázka, ako naše zákonodarstvo podporuje aktívnu účasť občanov na veciach verejných?

V ďalšej kapitole: Aténsky demagógovia, Finley tvrdí, že demagógovia v nepejoratívnom zmysle, tvorili určitú integrálnu súčasť aténskej demokracie. Nie síce v tom zmysle v akom sa s týmto termínom stretávame my v súčasnosti, ale na základe faktu, že aténska demokracia bez tohto prvku, podľa Finleyho, nemohla vôbec existovať, ďalej že toto označenie možno bezpečne aplikovať na všetkých aténskych vodcov (počnúc Periklom či Demosthénom), ak teda prihliadneme na to, čo vykonali a nie na nimi zvolenú formu či metódu konania.

Atény sa formou zhromaždení, ostrakizmu či grafé paranomon (akejsi verejnej žaloby pre podávania nelegálnych návrhov na zhromaždeniach) podieľali na podpore vlády zákona, aj keď nie v podobe, akú uznávame dnes

V tretej kapitole rozoberá problémy verejného záujmu v aténskej spoločnosti. Nemožno z tejto kapitoly nespomenúť fakt, keď boli priame dane považované za tyranské a odôvodnené len v čase vojny, pričom prevažnú väčšinu vojnových nákladov ako aj nákladov na verejné kulty znášali bohatšie vrstvy obyvateľstva. Celkovú situáciu zvýrazňovala skutočnosť, že veslári (vojnových lodí) z radov obecnej chudoby, dostávali slušný príjem z obecnej kasy, čo predstavovalo veľký distribučný kanál, ktorý tlmil sociálne nepokoje. Ak k tomu pripočítame aj pomerne veľký počet prerozdelenej pôdy z konfiškácií (Finley ich uvádza až 10.000) môžeme v Aténach vidieť relatívne stabilný sociálny systém prerozdeľovania dobier. Takto efektívny systém bol však podľa Filenyho nákladný a dedukoval, že aténska demokracia bola ... viac na http://oprave.blogspot.com/