Moses I. Finley
americká, 1912 - 1986
Nové komentáře u knih Moses I. Finley
Antická a moderná demokracia
„Fantastické dielo plné pochopenia pre ducha Antiky.Veľmi mi kedysi pomohlo s mojou bakalárkou.A zdieľam aj autorovo nadšenie a jeho kritiku súčasných odporcov priamej demokracie a kadejakých mudrlantov čo si myslia ,že sme od Grékov o toľko lepší.“... celý text
— LordByron
Antická a moderná demokracia
„Po Benediktovi sa už len ťažko píšu komentáre ku knihám. Skúsim preto popustiť uzdu svojej fantázii a dovolím si uletieť aj trochu mimo textu. Nasledujúci komentár tak bude meditáciou nad textom a doplnkom ku Benediktovmu komentáru. Hneď na úvod by som rád "ofrflal" preklad textu, ktorý sa v niektorých momentoch stával až nezrozumiteľným. (...) Ohliadnuc od toho, Antická a moderná demokracia na mňa silne zapôsobila. Zaujal ma najmä diametrálny rozpor v chápaní demokracie medzi minulosťou a súčasnosťou, a to z pohľadu účasti občana na správe vecí verejných (napr. zaujímavý príspevok do debaty o aktuálnej otázke referenda). (...) Aténsky občan by pravdepodobne nebol schopný prehltnúť hlbokú a systematicky posilňovanú pasivitu veľkej časti "slobodných občanov". Z jeho pohľadu by sme asi všetci - okrem politikov, "opinion mejkrov", vrcholových úradníkov a možno ešte členov strán - pôsobili ako otroci a tento režim - reprezentatívnu demokraciu - by nazval asi elitokratickým. Na druhej strane, z pohľadu súčasnosti, by asi aténska spoločnosť pôsobila hrozivo, pretože by jej neustále hrozili extrémne výkyvy, spôsobené neustálou aktivitou širokých vrstiev obyvateľstva a ich podieľania sa na správe vecí verejných. A zároveň by nám prekážalo otroctvo, vylúčenie cudzincov a žien z občianskeho života a existencia šľachty. (...) Povedané inak - kým v antickej demokracii status otroka ľuďom otvorene priznávali, my pojem otroctva nepoužívame, používame iné pojmy (lúza, masy, dezoláti) a sofistikovanejšie prostriedky na udržiavanie pasivity veľkej väčšiny obyvateľstva. Nič to však nemení na fakte, že človek, ktorý sa nezapája do verejných funkcií a nie je politicky aktívny, ktorého vzdelanie je jednorozmerne zamerané na získavanie zručností potrebných pre prácu, ktorého údelom je predaj svojej práce iným - by pravdepodobne spĺňal antickú definíciu otroka. Hoci, pravda, v tomto svojom otroctve sme na individuálnej úrovni predsa len ďaleko slobodnejší ako aténsky otrok. Rozdiel medzi oboma spoločnosťami je tak v miere - metódy na vylúčenie obyvateľstva do pozície otroka súvisia s odlišnými charakteristikami (tzn. nie na základe genderu, postavenia, národnosti, etnika) a sú sofistikovanejšie a nie také výlučné a neprekonateľné. Prípadná potencialita občianstva vyvodená zo samotného mechanizmu je však naopak skôr na strane aténskej demokracie, keďže v jej prípade je potenciálne predstaviteľná aktívna účasť všetkých ľudí na tejto správe. (...) Príčina tohto rozporu je zrejmá. Aténska forma demokracie je určená pre menšie celky - čiže pre dediny, mestá, mestské štáty (prípadne schôdze vlastníkov bytov). Pre celky, v ktorých sa môžu občania stretávať ako plnohodnotné individuality, čiže nie ako občan č. 234 hádžúci papier do urny, ale ako Jožko odvedľa, čo má strakatú kravu a v minulých voľbách zastával postoj, že pastviny by už nemali byť kolektívne (krásnu a ako vždy vtipnú esej s názvom Potreba osobností v politike napísal na túto tému aj Chestreton). Už samotné republikánstvo si aténsku demokraciu tak trochu ohýba cez koleno, nehovoriac o monumentálnych federáciách a globalizme. Najvypuklejšie sa tento rozpor prejavuje v USA, kde na lokálnej úrovni ešte niekde fungujú prvky "aténskej demokracie", kdežto prezidentská kampaň naberá až oligarchické rozmery a delí občanov na dve nezmieriteľné skupiny. A bezpochyby aj v Európskej únii, ktorá pre zmenu pôsobí skôr ako technokratická inštitúcia. Samozrejme, tieto celky spomínam preto, že sa k demokratickému odkazu systematicky hlásia a propagujú ho - touto kritikou nechcem adorovať žiadny (polo)autoritársky režim (napr. Rusko), práve naopak. Bavíme sa tu len o "prípadnom" a imaginárnom pohľade aténskeho cestovateľa v čase. (...) Osobne sa mi teda zdá, že tento model je takpovediac ideálny pre správu vecí verejných na komunálnej, okresnej úrovni a s istou mierou privretia očí aj na úrovni krajov. Čo sa týka väčších územných celkov, používa sa síce pojem (reprezentatívna) demokracia, ale otázkou je, či skutočne napĺňa pojem demokracie tak ako ho chápal aténsky občan. Možno by bol presnejší reprezentativizmus. (...) Najpodnetnejšie sú v tomto asi úradnícke funkcie, na ktorých sa ľudia striedajú (len 1x za život), účasť človeka pri súdoch, prípadne funkcie, do ktorých sú zákonodarcovia losovaní. Samozrejme, to si vyžaduje aj istú elementárnu dávku znalostí, avšak to je považované za samozrejmosť, pretože to súvisí s neustálou aktivitou a prestížou - neurobiť si hanbu. (...) Aj v tomto ohľade je porovnanie antických Atén a súčasných celkov zaujímavý. Hodnota človeka sa tu neposudzuje podľa prvkov, ktoré občan zadovážil pre seba (trávnik, auto, dom, oblečenie, špecializované profesionálne znalosti, výstredné koníčky), ale ktoré zadovážil pre obec (znalosti užitočné pre správu obce a politické či etické rozpravy, peniaze vložené do Dionýzií a pod.). Samozrejme, aj táto forma spolunažívania mohla veľmi ľahko degenerovať do nežiadúcich podôb. Ideál však smeroval do vzťahu jednotlivca a obce - to určovalo prestíž, životnú náplň, hodnotu. Táto forma sa tak vyhýbala vypätému individualizmu aj kolektívnym totalitám. (...) V tomto smere je tak zaujímavé nazerať na aténsku demokraciu ako na jednu z (neabsolutizovaných) noriem, ku ktorej koncepcii môžeme vzhliadať ako k istému typu ideálu, ktorý predsa len fungoval (s prestávkami) viac ako dva a pol storočia (čiže cca toľko, čo v USA), prípadne ju z rôznych dôvodov odmietnuť. Rozhodne však je zaujímavé o nej diskutovať.“... celý text
— Macvosik
Antická a moderná demokracia
„Práca amerického historika Mosesa I. Finleyho, vlastne súbor jeho prednášok, je z tých prác, ktoré veľmi poučným spôsobom konfrontujú minulosť s prítomnosťou a tak zároveň konfrontujú naše predstavy so skutočnosťou. Takto koncipovaná literatúra je myšlienkovo veľmi podnetná, preto ju možno len odporučiť.
Obsah je rozvrhnutý do piatich kapitol, v závere je rozsiahlejší doslov prof. Alexandra Bröstla, ako je už vo vydavateľstve Kalligram v edícií Exempla Iuris, pekným zvykom.
V prvej kapitole resp. prednáška s názvom Vodcovia a nasledovníci, Finley opisuje základné východiská demokracie. Demokracia je vlastne synonymom pre sémantický neporiadok. Nikto nevie popísať, čo presne demokracia je. Aristoteles, Platón, Michels, Schumpeter, každý ju chápal v inom zmysle. Raz ako vládu rovných a slobodných, či ako vládu chudobných, prostriedok nadvlády elít či ako bezideovú vládnu mašinériu.
Podľa Finleyho, ak chcem uvažovať o demokracií a demokracií v Aténach, musíme si ujasniť určité odlišnosti, ktoré musíme mať stále na pamäti. V prvom rade bola v Aténach priama demokracia. V tomto bode musíme odmietnuť, že by nároky dnešnej zastupiteľskej demokracie boli vyššie kvôli vyššej miere zložitosti, odbornosti technických problémov, ktoré opodstatňujú profesionálny politický aparát. Aj v Aténach poznali odborníkov, stabilne ich služby využívali, no nikdy svoju demokraciu nevložili do rúk technokratov. Druhou odlišnosťou je pochopenie aténskeho ľudu – déma. Počet skutočných občanov bol malý, existovalo otroctvo, ktoré bolo podľa vtedajších pomerov legitímne a neexistovalo všeobecné hlasovacie právo pre všetkých. Počet dospelých mužov bol okolo 35 - 40 tisíc čo predstavovalo približne 1/6 celého obyvateľstva. Tretím je rozloha Aténskeho štátu. Tá bola na úrovni Rhode Islandu či Luxemburského vojvodstva, okolo 1600 kilometrov štvorcových, pričom viac ako polovica obyvateľstva nežila v mestských aglomeráciách. Štvrtou odlišnosťou je povaha davovej psychológie týkajúca sa zhromaždenia, ktorá je odlišná od našich malých zákonodarných či ústavodarných zborov.
Zrazu sa v našich očiach z Aténskej demokracie stáv,a akási dedinská samospráva. Každý každého pozná, minimálne si ho vie zaradiť do mestských štvrtí, ak ho nepozná priamo vždy sa mu do uší môže dostať nejaká klebeta na zhromaždeniach, súdnych pojednávaniach, divadle alebo len tak na potulkách námestím (agorou). Tak potom aký má význam zamýšľať sa na podobnosťami s „modernou demokraciou“?
Podľa Finleyho preto, že tento „dedinský model“ v sebe zahrňuje základné pozitíva, ktoré chronicky chýbajú dnešnej demokracií. Výrazne vysoký počet občanov-mužov mal bezprostrednú skúsenosť s vládou a to, či už vo forme úradného postu (700 úradníkov, 700 zahraničných úradníkov, Rada 500 – akási vláda), do ktorého boli volený prevažne na jeden rok, v podobe zhromaždenia (6.000-15.000 hlasujúcich) a na dnes netypickej účasti v súdnych tribunáloch (6.000 sudcov). Takýto vysoký podiel občanov pri angažovaní sa vo veciach verejných mal podľa Finleyho nesporne silný edukačný a kultivačný efekt na celú polis. Táto úroveň je tak vysoká, že ani dnes v dobe informačných technológií sa nemôžeme ani len dôstojne porovnávať. Je to akoby sa občania denne zúčastňovali zasadaní parlamentu, súdov, vlády a územnej samosprávy zároveň.
Dnes pestovaný kult občianskeho nezáujmu o veci verejné, táto „nová cnosť“ demokracie, ktorá údajne zabraňuje rozširovaniu extrémizmu (lebo zapájanie a kultivovanie aj celého obyvateľstva je nebezpečné), bola v Aténach neznáma. Finley priznáva, že aténska demokracia viedla aj k fatálnym následkom (zhromaždenia odhlasovalo vojenskú kampaň na Sicíliu, ktorá sa skončila vojenskou katastrofou), avšak rozhodne nepovažuje súčasný model za efektívnejší.
Dokonca aj samé aténske zákonodarstvo podporovalo aktívnu účasť vo veciach verejných, hoci zvláštnym spôsobom. Solónove zákony požadovali, že ak v obci (Aténach) vypukne povstanie, je každý občan povinný, pod hrozbou straty občianstva, pridať sa na jednu alebo druhú stranu. Človek ktorý sa nestaral o veci verejné bol skrátka neužitočný a teda zbytočný. Natíska sa otázka, ako naše zákonodarstvo podporuje aktívnu účasť občanov na veciach verejných?
V ďalšej kapitole: Aténsky demagógovia, Finley tvrdí, že demagógovia v nepejoratívnom zmysle, tvorili určitú integrálnu súčasť aténskej demokracie. Nie síce v tom zmysle v akom sa s týmto termínom stretávame my v súčasnosti, ale na základe faktu, že aténska demokracia bez tohto prvku, podľa Finleyho, nemohla vôbec existovať, ďalej že toto označenie možno bezpečne aplikovať na všetkých aténskych vodcov (počnúc Periklom či Demosthénom), ak teda prihliadneme na to, čo vykonali a nie na nimi zvolenú formu či metódu konania.
Atény sa formou zhromaždení, ostrakizmu či grafé paranomon (akejsi verejnej žaloby pre podávania nelegálnych návrhov na zhromaždeniach) podieľali na podpore vlády zákona, aj keď nie v podobe, akú uznávame dnes
V tretej kapitole rozoberá problémy verejného záujmu v aténskej spoločnosti. Nemožno z tejto kapitoly nespomenúť fakt, keď boli priame dane považované za tyranské a odôvodnené len v čase vojny, pričom prevažnú väčšinu vojnových nákladov ako aj nákladov na verejné kulty znášali bohatšie vrstvy obyvateľstva. Celkovú situáciu zvýrazňovala skutočnosť, že veslári (vojnových lodí) z radov obecnej chudoby, dostávali slušný príjem z obecnej kasy, čo predstavovalo veľký distribučný kanál, ktorý tlmil sociálne nepokoje. Ak k tomu pripočítame aj pomerne veľký počet prerozdelenej pôdy z konfiškácií (Finley ich uvádza až 10.000) môžeme v Aténach vidieť relatívne stabilný sociálny systém prerozdeľovania dobier. Takto efektívny systém bol však podľa Filenyho nákladný a dedukoval, že aténska demokracia bola ... viac na http://oprave.blogspot.com/“... celý text
— Benedikt
Moses I. Finley - knihy
| 2014 |
 Antická a moderná demokracia |
Žánry autora
Literatura naučná Politologie, mezinárodní vztahy
Štítky z knih
Finley je 0x v oblíbených.