Antonius a Kleopatra přehled

22.03.2022

Problémom tejto hry je, že napriek očakávaniam, napriek všetkému tomu kultúrnemu nánosu a do istej miery aj samotnej historickej skutočnosti, to nie je tragédia. Shakespeare sa v závere kariéry rád vzpieral očakávaniam a pohrával sa so žánrovými hranicami tak, ako nikto iný. V tomto prípade mu k tomu nahrávali historické skutočnosti ako aj charakter hrdinov, ktorých vytvoril, najmä Kleopatry - premenlivé spojenectvá a vzťahy, búrlivé, vášnivé, až hysterické charaktery, ktorými lomcujú túžby a intuície. Hra, ktorú tak ovláda sex a túžba, až pripomína Sen noci svätojánskej, kde sa hrdinovia taktiež zamilovávali a odmilovávali v priebehu sekundy. A tak sú neustále narúšané aj príbehy a predsavzatia, nič nestojí pevne. Shakespeare tu opäť postuluje svoju obľúbenú tému interregna a teda konfrontácie dvoch svetov - starého, odchádzajúceho a nového, čo sa prenáša aj do textu celej hry. Je to doba, kde nič nestojí pevne, kde sa aj to najpevnejšie rozpadá a na troskách vznikajú základy nového sveta. Zároveň je to doba, kde sa velikáni správajú ako zamilovaní pubertiaci a kde aj vďaka tomuto lomcovaniu vstupuje groteskno a fraška.

A je to práve Kleopatra, ktorá vládne celej hre, aj postavám v nej. Vo svojej južanskej impulzívnosti vládne priam magickou mocou nad druhými, cítiť z nej niečo z dionýzskeho princípu, v ktorom akoby sa prebúdzala príroda i sám život zachytený pri žití, číra opojnosť a zrelosť. S týmto princípom sa spájajú orgie bakchantiek plné divokého tanca, spevu, potu, krvi a sexu. Oproti nej stojí chladný, stoický predstaviteľ rímskeho impéria, Octavianus, v ktorom sa pre zmenu ukazuje všetko to apollónske, tá zdržanlivosť, ten odstup, tá racionalita imperátora. Pot, krv, sex, spev a tanec sú tu zviazané vojenskou disciplínou. A medzi týmito dvomi princípmi je na kusy trhaný Antonius, ktorý samostatne síce ukazuje svoj apollónsky podklad, avšak v blízkosti Kleopatry dokazuje platnosť porekadla, že "duša milujúceho žije v cudzom tele".

Mne osobne sa takéto žánrové hybridy a roztrúsené, nepevné rozprávania zatiaľ príliš nepáčia. Táto hra tak pre mňa spadá do toho istého okruhu ako napr. Troilos a Kressida, Kráľ Ján ai. Koncept je mi sympatický, páči sa mi filozofia, ktorá je za tým, ale možno som proste len nedozrel na tento typ hier. Azda keď konečne uvidím nejaké dobré divadelné či aspoň filmové spracovanie, zmením názor.