Chilské nokturno přehled

01.05.2024

„Právě umírám, ale je toho ještě hodně, co bych chtěl říct. Byl jsem sám se sebou smířený. Němý a smířený. Ale z ničeho nic vyvstaly ty věci. Může za to zestárlý mladík. Já jsem byl v klidu. Teď v klidu nejsem. Je třeba si pár věcí vyjasnit. Takže se opřu o loket a zvednu hlavu, svou vznešenou třesoucí se hlavu, a vylovím z kouta vzpomínek ty činy, které mne ospravedlňují, a které tudíž popírají hanebnosti šířené zestárlým mladíkem s cílem zdiskreditovat mne během jediné bouřlivé noci. Zamýšlená diskreditace mé osoby. Je třeba být odpovědný. Celý život jsem to říkal. Člověk má morální povinnost být odpovědný za své činy a také za svá slova, a dokonce za svá mlčení, ano, za svá mlčení, neboť také mlčení stoupají k nebi a Bůh je slyší a pouze Bůh jim rozumí a bude je soudit, proto velmi opatrně s mlčeními. Já jsem odpovědný za všechno. Mé mlčení je neposkvrněné. To ať je jasné. Ale především nechť je to jasné Bohu. Vše ostatní je nepodstatné. Bůh ne."

10.10.2021

(SPOILER) Štylisticky nezvyčajné dielo pre pôvodom chilského autora, Roberta Bolaña, ktorý sa tu však stále – ako obvykle – zaoberá vzťahom medzi literatúrou a „barbarstvom“, ako to pomenúva Anežka Charvátová v doslove českého vydania. Autor opäť opisuje literárnu obec z pohľadu literáta ako hlavnej postavy, ktorá je nespoľahlivým rozprávačom, a opäť mieša postavy fiktívne s historickými. Rozdiel však spočíva v poetickosti celého diela, ktoré je – ako to pomenoval aj sám autor – komponované ako hudobná partitúra. Pre Bolaña je totiž typické veľmi vecné, chladné rozprávanie, kde cítiť istý akoby objektívny odstup.
Od začiatku do konca počúvame na jeden dych vyslovenú spoveď starého chilského kňaza, ktorý si vo chvíľach pred smrťou premieta rôzne (preňho napodiv) dôležité okamihy zo svojho života; najmä toho literárneho. Isté motívy sa opakujú, no dej nie je zďaleka konzistentný: uprostred príbehov sa objavujú príbehy, ktoré na pohľad akoby nikam nesmerujú – mimo politickej situácie v Chile a postupne sa rozvíjajúcej literárnej kariéry otca Sebastiana. V diele sa zjavuje meno za menom, z ktorých niektoré majú význam symbolický (Odeim a Oido), rovnako tak sa tu ale objavuje aj laureát Nobelovej ceny, Pablo Neruda či generál Pinochet, ktorému kňaz dáva lekcie marxizmu. V tejto retrospektíve sa pokúša morálne prehodnotiť hmlistú minulosť, v ktorej mal dojem, že iná možnosť nie je – no dodnes si potrebuje svoje rozhodnutia ospravedlňovať. Pozoruje neustále sa meniaci svet, ktorý sa niekedy pokúša ignorovať, inokedy sa mu ľahko dokáže prispôsobiť. Neustále (či až na konci svojho života) je však zmietaný pochybnosťami, strachom a snahou nájsť si svoje miesto vo svete fyzickom, literárnom aj duchovnom.
Napriek všetkej tragike dokáže Bolaño nájsť priestor pre humor; najväčší šok však pre mňa bol v dramatickom a temnom záverečnom monológu, ktorý vyústil do poslednej vety diela, ktorá pravdepodobne opisuje samotnú smrť protagonistu: „A pak se rozpoutá prútrž sraček.“, čo mal pôvodne byť aj názov knihy, ktorý sa však vydavateľ rozhodol zmeniť na Chilské nokturno. Ten je podľa mňa o čosi kompatibilnejší s poetikou diela, ktorá čitateľa strhne a vrhne do rytmu nekonečnej vety, iba občas prerušovanej bodkami.