Chrám Matky boží v Paříži (komiks) přehled

26.06.2024

Neuveriteľný Francúz Georges Bess mi odpálil dekel až kamsi na Mesiac strhujúcou komiksovou adaptáciou Stokerovho kultového Draculu, ktorého vizuál bol jedným slovom úchvatný. Pravdupovediac nepredpokladal som, že sa raz objaví niečo, čím Bess dokáže prekročiť svoj vlastný tieň. A vtom na trh vtrhla novinka v podobe komiksovej adaptácie iného literárneho historického veľdiela, tentoraz žánrovo (a inak) diametrálne odlišného Chrámu Matky Božej v Paríži. A spadla mi čeľusť, pretože mi docvaklo, že mi Bess prešiel cez rozum! Napriek mojim pochybám sa chlapíkovi podarilo nájsť látku, ktorou by Draculu teoreticky mohol prekonať!! Lebo ak je niečo pre mňa úchvatnejšie, dych vyrážajúcejšie a fascinujúcejšie, než rozvaliny prastarého hradu v rumunských horách a staré anglické sídla odeté do mystickej nočnej hmly, ktoré obchádza desivý vampír, tak sú to Doyleove „blata“ zo Psa Baskervillského... alebo práve Hugov slávny román. Ten si doslova koledoval o bravúrnu komiksovú verziu, žiaľ Bessovi sa napriek obrovským očakávaniam (či skôr práve kvôli nim) nepodarilo prekonať samého seba, čo je ostatne vždy nevďačná úloha. Nemilo ma zarazilo, aký priemerný komiks je. Nechápte ma zle, za istých okolností odviedol Bess samozrejme viac než len solídnu prácu a zrejme sa mu podarilo svojim krásnym výtvarným štýlom definitívne zaradiť medzi najlepších žijúcich ilustrátorov sveta. No proste to nebolo ono, čakal som od neho viac. Žeby ma Draculom príliš rozmaznal? Mal nielen neskutočný vzhľad, ale samozrejme ako hororového fanúšika ma oslovil aj samotný žáner resp. postavy, dej, príbeh, zápletka, zvraty. Hugov príbeh lásky ma zas až tak nezasiahol, hoc viaceré nápady sú skvelé (dojemný záver o rozpadnutí na prach, matka). Miestami som ale neveriacky krútil hlavou nad tým, ako si to postavy nezmyselne samé komplikujú (Esmeralda si na konci doslova koleduje o to, aby ju chytili) a proste ma príbeh nebavil, všetky tie úklady šli mimo mňa a zamrzí, že Esmeralde a Quasimodovi chýba charizma, akoby až osobnosť a stali sa z nich len nudné figúrky posúvané po šachovnici tak, ako sa práve hodí autorovi. Vizuálne je to vysoká škola umelecká, jasné, no oproti Draculovi sa Bessovi podarilo na môj vkus stvoriť oveľa menší počet omamne omračujúcich scén, než na koľké som sa tešil. Pochopiteľne, v kombinácii s nie lacným vydaním (hrubý papier, pevná väzba, rozmery A4, lacetka) je to neprehliadnuteľný, nádherný komiks. Ale Dracula bol Dracula.