Dobrý konec všechno spraví přehled

30.03.2022

Rozumiem dôvodom, pre ktoré je táto hra zaznávaná. Zápletka so sexom už dnes pôsobí trochu ako konštrukt. Kto však čítal Boccacciovu poviedku musí cítiť, že Shakespeare tento príbeh radikálne povýšil a obohatil. Zas a zas sa do Shakespearových hier vracajú jeho témy herectva ako spôsobu spoločenského bytia a na to naviazaného pokrytectva. Zas a zas Shakespeare rieši problém šľachtickej legitimity a kladie otázku, čo robí človeka skutočným šľachticom (prípadne kráľom). V tomto prípade sa jasne stavia na stranu "šľachticov ducha", ktorí majú na toto označenie väčší nárok než formálni šľachtici bez akýchkoľvek šľachtických vlastností. Predovšetkým však táto hra cielene a jasne postuluje základné etické otázky.

Na jednej strane tu môžeme počuť ozveny klasického renesančného "zloducha" Machiavelliho, ktorý presadzuje cynizmus, pragmatizmus, individualizmus a akýsi proto-utilitarizmus. Z tohto pohľadu tak vidíme obraz človeka, ktorého filozofiou je, že všetci ľudia sú rovnako zlí ako on a podľa toho sa treba zariadiť, myslí predovšetkým na seba a na svoju slasť a pokúša sa udržať "pri moci" všetkými dostupnými prostriedkami. Ozveny toho typu myslenia cítime aj u Bertrama, ale najmä u Parola. Ich opakom je Helena, ktorá má všetky potrebné cnosti - múdrosť, odvahu, trpezlivosť, vytrvalosť, skromnosť a najmä lásku a vieru a skrz to predstavuje aj úctu k inštitúcii (šľachtictva), ktorej najlepšie vlastnosti sa snaží pestovať a rozvíjať. Bertram tak stojí medzi dvoma svetmi - Parolom a Helenou. Práve oni dvaja zvádzajú pomyselný súboj o jeho dušu, resp. stelesňujú dva princípy prístupu k šľachtictvu.

Skutočne zaujímavé však je až riešenie jednotlivých situácií. Šľachtictvo je tu rovnakou inštitúciou ako koruna - vovádza jednotlivca do situácii, v ktorých musí uplatniť šľachtickú cnosť a preukázať tak legitimitu vlastného šľachtictva. Bertram sa svojho šľachtictva vzdáva jednak nešľachetnosťou a jednak tým, že symbol svojho rodu pokojne odovzdá do rúk príležitostnej známosti - príčinou je tu zlý vplyv Parola, ktorý je len formálnym šľachticom. Helena robí pravý opak, pretože šľachtictvo fakticky stelesňuje. Z tohto hľadiska tak dospievame k zaujímavej situácii. Šľachtictvo je tu inštitúciou a zároveň i reálnym človekom. Bertram sa síce vzdáva symbolov šľachtictva i šľachtickej cnosti, ale (netušiac) v prospech svojej manželky, ktorá je stelesnením šľachtictva, čím sa vlastne stal faktickým šľachticom. Sex a dieťa je tu teda aj symbolom zväzku s inštitúciou.

Čo z toho vyplýva? Že odmietnutím Parola, ktorý je len formálnym šľachticom a teda neschopným prijať na seba inštitucionálne záväzky, ktoré sa so šľachtictvom spájajú, a prijatím Heleny, ktorá je skutočným šľachtictvom, čiže skutočným záväzkom voči inštitúcii, na seba Bertram berie ochotu a povinnosť stelesniť v sebe šľachtictvo a rozvíjať túto inštitúciu tak ako to najlepšie vie. Znamená to teda, že šľachtictvo je inštitúcia, ktorá neprepožičiava človeku moc robiť si čo chce, ale aj záväzky a povinnosti, ktorým sa ľudské indivíduum musí podriadiť, pretože len tak bude skutočne cnostné (cnosť bez inštitúcie nejestvuje). Helena je tu tak akýsi stelesnený hlas šľachtictva, ktorý zachránil Bertramovu dušu a pomohol mu stať sa šľachticom - nielen prijať, ale aj naplniť svoj osud. A vtip je v tom, že proti jeho vlastnej vôli a práve vtedy keď to najmenej čakal. Ale tak to obvykle býva - aj skutočné hrdinstvo sa objavuje na miestach, kde by to nikto nečakal a často proti vôli hrdinu.