Grécke dejiny přehled

31.12.2022

Vynikající historický pramen.

25.01.2021

V tomto diele Xenofón nadväzuje na pôvodnú historiografiu. Tak ako Tukydites nadväzuje na Herodota, tak Xenofón nadväzuje na Tukydita. Záverom diela, dokonca vyzýva na „prebratie štafety“. V predslove knihy nachádzame pomerne príkre odsúdenie kvality Xenofónových dejín. Z určitého pohľadu je to pravda. Ak máme chuť a ochotu k porovnávaniu, môžeme ľahko poukázať na „nižšiu“ kvalitu (fakticita, opomína viaceré významné udalosti) oproti Tukyditovi. Ale taktiež môžeme povedať, že Tukydites je od Herodota nudnejší a pod. Skrátka vždy záleží na pohľade a kritériách. Z môjho pohľadu je Xenofónov spôsob písania iný, aj keď sa snaží Tukydita napodobniť. Sám Xenofon, často odbieha od významných udalostí k menej dôležitým, čo aj sám konštatuje, ale jeho odbočky majú byť edukatívne. Poukazuje na vynikajúce schopnosti inak neslávneho vojvodcu, či vlastnosti Ftyjčanov, inak nevýznamného mestečka, ktoré však napriek všetkým problémom vzorne dodržiavajú vernosť voči Sparťanom. Xenofónove tempo je pomerne rýchle, čo trochu unavuje čítanie, avšak dosť často sa mu darí udržať napätie a čitateľa vtiahnuť.
Xenofón dá asi každému niečo, preto tak trosku zhrniem, že nebyť dochovania Xenofónovho diela, asi ťažko by sme si vedeli uvedomiť zbytočnosť vojny ako takej. Kým Tukydites opisoval Peloponézsku vojnu a dej nedokončil, mohli sme dúfať, že celý vývoj dejín smeruje k veľkému finále. My vieme, že k víťazstvu Sparty nad Atén. Až Xenofón jasne popisuje, že žiadny veľký záver vojny nenastal. Došlo len k ďalším spojeneckým kotrmelcom, ktoré nemali víťaza. Dokonca, ani keď sa na scéne objavili nebezpečné Théby a ich spolok, ktorý zrazu ohrozoval Spartu tak, že museli sami žiadať Atény o pomoc, a títo ju aj poskytli.
Ešte možno spomenúť, že už v tomto diele Xenofón poukazuje na úpadok samotnej Sparty. U nás si Sparta drží auru neporaziteľnosti a sily. V skutočnosti poznáme asi len najskvelejší výkon a to bitku pri Thermopylách z roku 480 p. Kr. Už v roku 362 p. Kr. bola Sparta taká slabá, že vyviazla pred totálnou skazou len s vypätím všetkých síl. Sila Spartského štátu mala len epizódny charakter. V knihe sa často dočítame, že aj slávna Spartská armáda, až pričasto spoliehala na žoldnierov, spojencov či perioikov a ani ich samotné výkony v poli neboli vždy oslnivé, a to rovnako ako ich bojová morálka. Skrátka a dobre, nebola to žiadna exkluzívna kasta samurajov, teda určite nie je v priebehu svojich celých dejín.
Spartská ústava predstavuje naozaj zvláštny typ diela. Autor v nej popisuje „dokonalú“ ústavu sparty. Poukazuje na rozumnosť bájneho Lykurga, ktorá založil jednaj najskvelejšiu (nie od nej lepšej) ale aj najťažšiu (nikde inde nebola prevzatá) ústavu, ktorá podľa Xenofóna mala za cieľ vytvoriť najlepšie možné ľudské spoločenstvo. Xenofón oceňuje tvrdú hierarchiu, disciplinovanosť ale aj rovnosť, či silný akcent zodpovednosti za celok. Lykurgova ústava mala viesť Sparťanov k jednoduchosti, sile, húževnatosti. Za týmto účelom boli zriadené spoločné stravovania, cvičenia a pod.
Je potrebné si však uvedomiť, že Sparta nebola žiadne továreň na sny. Jej prísna organizovanosť vyplývala z potreby vojenskej organizácie mimoriadne privilegovanej skupiny. Podľa niektorých údajov mala Sparta len 8000 plnoprávnych občanov. Otroci či neprivilegované obyvateľstvo mnohonásobne prevyšovalo počty Sparťanov. Sparta bola teda v určitom ohľade v permanentnom obliehaní a ohrození. Xenofón však chváli jej ústavu a štát práve pre to, že: „...Sparta, jeden z najmenej ľudnatých štátov, sa ukázala najmocnejšia a najslávnejšia v Grécku...“
Z pohľadu na Spartu je taktiež nevyhnutné pochopiť, že „dobrý štát“ možno poznať po tom, čo štát rastie rozvíja sa. To však o Sparte povedať nemožno. Permanentne bojovala s poklesom počtu občanov. Mnohí odchádzali ako žoldnierske vojsko do zahraničia, odkiaľ sa už nevracali do strohého štátu. Mnohí sa z bojísk ani nevracali. Hoci Sparta nemala mestské hradby, ktoré mali tvoriť telá jej občanov, možno vidieť, že tento „ideál“ je len ilúzia.
O to viac platí, keď si sám autor na záver diela neodpustil: „Keby sa ma však niekto spýtal, či mám ešte aj dnes dojem, že Lykurgove zákona trvajú bez zmeny, povedal by som smelo: Pri Diovi, už nie. Viem totiž, že predtým Sparťania dával prednosť tomu, žiť doma skromne a radšej medzi sebou vychádzať než sa usadzovať v mestách harmosty a nechať sa kaziť pochlebovaním. Taktiež viem, že sa skôr báli aby sa na nich nevidelo, že majú zlato, ale teraz sú i takí, ktorá sa okázalo chvália, že ho majú...“ To hovorí za všetko.
Spis o štátnych príjmoch je najstarším národohospodárskym dielom. Jedná sa o akoby reč pred snemom, kde s Xenofón snaží radami pomôcť svojmu rodnému mestu z jeho hospodárskych ťažkostí. Pred Peloponézskou vojnou mali Atény príjem 15.720 kg striebra z daní a poplatkov. Na akropole mali uložených 157.200 kg striebra a taktiež 13.100 kg nespravovaného striebra. Čo sú obrovské čiastky ešte aj z dnešného ponímania. Samotný spis však hovorí o tom, že vojna totálne vyčerpala všetkých. Štát, občanov, spojencov. Jen nevyhnutný plán obnovy. Xenofón hovorí o nutnosti pritiahnutia obchodníkov a kupcov, ktorí do mesta prinesú tovary, peniaze a pozitívneho ducha. Ďalej hovorí o projekte zlepšovania právneho postavenia neobčanov z radov kupcov. Jedným z najdôležitejších opatrení bola forma verejných pôžičiek na zabezpečenie „investičných“ otrokov, ktorí mali pracovať v strieborných baniach v Lauriu. Xenofontés požadoval postupné, avšak drastické zvýšenie ľudskej sily určenej v ťažiarstve. Navádzal na zamestnanie 1.200 štátnych otrokov v prvej fáze, pričom výťažkom z ťažby mal putovať k nákupu ďalšej pracovnej sily až do konečného počtu 10.000 baníkov. Xenofón odmietol zneužívanie námorného spolku a vydierania spojencov Atén, čo považuje za hlavný neduh hospodárskej politiky štátu.
Za najväčší prínos z hľadiska hospodárstva štátu pokladá Xenofón mier, ktorý je blahodarný a výhodnejší ako akákoľvek vojna.