Intelektuálové přehled

23.07.2024

Knihu je opět nutno číst v kontextu jejího autora. Paul Johnson prošel během svého dlouhého života složitým vývojem, kdy se od levice posunul ke konzervativní pravici. Ze své pozice je tak logicky kritický vůči intelektuálům z levé části politického spektra.
Johnson v sobě opět nezapře novináře a text knihy je velice čtivý a přehledný. Na začátku své knihy určil jednotící myšlenku, která se prolíná všemi medailony jednotlivých intelektuálů. Touto myšlenkou je varování před bezcitnou tyranií idejí. Intelektuálové totiž často milují lidstvo více než samotné lidi a jsou bytostně přesvědčeni, že myšlenkou a sílou (svého) intelektu mohou změnit svět.
Souhlasím s níže uvedenými výtkami na adresu autora, jenž se ve výběru zaměřil striktně na levicové intelektuály. Na druhou stranu, v případě levicových intelektuálů je rozpor mezi jejich ideály a skutečným životem více zřetelný. Upřímně, pravicový ideál světa je mnohem více pragmatický a realistický než levicový, který je založený na utopismu a sociálním inženýrství. Jinými slovy, pravicový ideolog uznává lidskou povahu se všemi jejími chybami, levicový se ji snaží změnit.
Nicméně uznávám, že kniha o pravicových intelektuálech by byla rovněž nesmírně zajímavá. Zvláště v dnešní době, kdy řada z nich dospěla k názoru, že ruský imperialistický nacionalismus je extraktem západního konzervatismu. Tím se stávají podobnými intelektuálními senzibily stejně jako Sartre, který byl schopný zastávat filosofii vyzdvihující osobní zodpovědnost a utváření podoby života člověka jako přímý důsledek jeho činů, a na druhou stranu se neštítil obhajovat stalinismus a marxismus, tedy naprostý opak jeho filosofie.
Knihu bych doporučoval číst jako filosofickou případovou studii, která se zabývá fenoménem světských intelektuálů a charakteristickými rysy jejich osobností. Kniha zároveň nabízí příležitost k zamyšlení nad vývojem západního myšlení 19. a 20. století. Čtenář pak může uvažovat, jak by Johnsonova kniha mohla pokračovat, kdyby autor zohlednil vývoj po roce 1989 a celou první třetinu 21. století. Na druhou stranu bych rovněž doporučoval vzít Johnsonův výklad jako podklad k dalšímu studium filosofie, ale i osobního života jednotlivých intelektuálů. Kniha má přeci jenom už svá léta a Johnson zkoumal intelektuály spíše jako celek než jednotlivé mnohdy více komplikovanější veličiny.

17.12.2023

Paul Johnson hľadá bezchybný ideál „učiteľa ľudstva“ – intelektuála, a paradoxne k podopreniu svojho výrazne jednostranného a sentimentálneho pohľadu plného rôznych odtieňov viac, či menej maskovanej závisti zostavuje a čitateľovi predkladá „vhodných“ ašpirantov, aby sa ich spýtal na to, či žili, čo kázali (acta, non verba!) V zozname rozhodne nenájdete „tých dobrých“ intelektuálov 20. storočia – Viktor Frankl, Albert Schweitzer, Carl Sagan etc., pretože nespĺňajú kritéria výberu, kritéria vhodnosti. Pomerne rýchlo čitateľ pochopí, že Johnson nič nehľadá, a dielo je sterilným pokusom o analýzu odvrátenej stránky osobnosti Roussea, Tolstoja, Russella, Sartreho, Marxa, Orwella a ďalších. Johnson prichádza do situácie, ktorú poznáme z Nového Zákona, avšak s tým rozdielom, že on kameň zo zeme zodvihol a do egoistického pokrytca plnou silou vrhol, pritom už otázky, ktoré si autor kladie našepkávajú čitateľovi, že milosť sa udeľovať nebude. Majú intelektuáli morálne právo radiť ľudstvu, ako sa má správať? (To človek vyhľadáva a potrebuje intelektuála. Hľadá uňho radu, múdrosť, prehľad – čokoľvek, čo mu môže zlepšiť život. Takýchto pozvaní smerom k ľuďom pribúda a intelektuál po čase nájde samého seba v pozícií verejného radcu). Preverujú svoje dôkazy? Aká veľká je ich úcta k pravde? Ako uplatňujú verejne vyhlásené zásady v súkromí? Sú oddaní priateľom? Od iracionálnych a nelogických smerujú do intimity a to je dlhá cesta, na ktorej možno postrehnúť a objaviť skutočne všeličo. Kto by vlastne obstál?
Napriek nevhodnosti označiť jednotlivé kapitoly aspoň ako biograficky zaujímavé - spĺňajú určitú životnú postupnosť, ktorú autor u jednotlivých intelektuálov sleduje - sú prílišne deformované autorov potrebou, ambíciou, zámerom? zdôrazniť vnútornú skazenosť, ktorá sa tak drzo skrývala pod vonkajším pozlátkom. Prínos Johnsonovej úvahy nad touto „bandou“ amoralistov vidím v celkom presnom a objektívnom zachytení akýchsi opakujúcich sa atribútov skutočného intelektuála. Autor v každej kapitole (zväčša v úvode) kúsok z neho odhaľuje:
- verí, že je obdarený nadaním a pochopením pre to, ako zvýšiť blaženosť ľudstva
- oceňuje sám seba podľa toho, čo si o ňom myslia ostatní a teda sa snaží zapôsobiť peniazmi, silou, chytrosťou a morálnou nadradenosťou
- vládne uňho sterilizujúci diktát rozumu
- je určený pre obecenstvo, nie pre nudnú, bez povšimnutia prebiehajúcu rutinu každodenného života
- väčšina sú ohromní sebci

V tomto ohľade knihu odporúčam.