Jindřich VI. Díl druhý přehled

21.09.2024

Druhý part po prvém napravil pachuť a vrátil mi radost ze Shakespeara, respektive jeho celé hry. Druhý díl Jindřicha šestého je prostě skvělý. Plně se zde projevuje schopnost autorova dramatické chvíle nejtemnějších časů historie Anglie promíchat zcela autenticky s parodií až fraškou. Nejsilněji parodický je jednoznačně Jack Cade. Mimochodem, já bych se za boha nechtěl stát advokátem a povím vám, prohlášení "Nejdřív popravíme advokáty" mi na tom moc nepřidalo.

Celá hra je protkána naprosto fantastickými monology (a každá jedna postava je rétoricky schopná), hrůznými výjevy a humorem. Tato kombinace je kouzelná a připomíná mistra v nejlepších chvílích jeho kariéry.

Události se dávají plně do pohybu, Lancasteři a Yorkové konečně a jasně deklarují program následujících let – vyhubit rod svého oponenta. Kolotoč králů roztáčí se naplno a všichni cítíme, že Jindřichovo panování chýlí se ke konci, krvavému konci. A v posledním aktu navíc vystupuje, zatím nenápadně, postavička jistého Richarda.

Mimochodem, nejkouzelnější je scéna, v níž je Cade konfrontován Buckinghamem a Cliffordem. Lid, bezejmenná masa, je postavena mezi dvě strany sporu, kterým fandí tak nějak podle toho, kdo zrovna vyhrává. "Přebíhavost" "lidu" je natolik groteskní, že ji musím považovat za parodický vrchol tohoto dramatu. Navíc je to, myslím, symptomatické. Tímto dílem se oproti prvému nese jistá pokleslost. Shakespeare zcela jasně a precizně popsal úpadek Anglie, od velkých mužů, jejichž linie končí Glosterem, k mužům nízkým a špinavým. A v tom je i scéna Cadeova a Buckinghamova fascinující – ze všeho nejvíc připomíná Brutovu a Antoniovu promluvu na Caesarově pohřbu. I tam lid přebíhá mezi Antoniem, Brutem a znovu Antoniem. Ale porovnejte promluvu Bruta a Cadea, či Antonia a Buckinghama...

08.03.2022

Je až prekvapivé ako veľmi sa Shakespeare posunul od prvej časti. Výsledkom je hra, ktorá natrvalo zmenila náš pohľad na stredovek (v dobrom aj v zlom slova-zmysle) a ktorá tvorí extrémne vplyvný kánon. Všetky tie Hry o tróny a Zaklínači plní brutality, politických machinácií, prekvapivých zrád, prízemnej "luzy" a vrážd hlavných postáv, majú svoj predobraz práve tu (G.R.R. Martin sa tým ani netají). Vskutku čas, kedy je človek človeku vlkom. Shakespeare tu konečne začína uplatňovať svoj humor (scény "zázraku" a prízemných rečí vzbúrencov), pričom sa tu spolu s tým ozýva niečo z ľudovej, až akejsi senecovskej brutality, ktorá sa ešte výraznejšie prejavila v Titovi Andronicovi. Ľudová kultúra sa tu stretla s dvorskou vážnosťou. Výsledok je mrazivý a táto dvojdomosť sa prekrásne a plynulo pretne v charaktere Richarda III.

Výborná je tu však najmä ústredná kráľovská dvojica. Henrich VI tu pripomína Richarda II na konci vlády - na jednej strane slaboch, ktorý nedorástol do kráľovskej funkcie, na strane druhej "svätý človek", ktorý by sa skôr uplatnil ako mních a ktorý vyvoláva ľútosť i hnev. Príčinou je najmä zbožštený obraz jeho otca, ktorý ho doslova utláča nenaplniteľnými očakávaniami a znemožňuje mu dýchať, ako aj množstvo poručníkov, ktorí mu bránia dospieť - byť samostatným, zodpovedným a silným. Henrich VI tak akoby nevedome zvolil úhybný manéver na záchranu svojej psychiky - rozhodol sa spod tohto útlaku vymaniť tým, že bude konať opak a obracia sa do seba - k zbožnému a zmierlivému, ale pasívnemu a introvertnému asketizmu. Žiaľ, doba si žiadala iného vládcu. Podobne rozporuplná je aj Margaréta, ktorá sa kráľovnou stala prostredníctvom Suffolkových machinácií. Je veľmi jednoduché ju nenávidieť, avšak ani ona sa neocitla v závideniahodnej pozícii. Pri svojom slabom a pasívnom manželovi, na ktorého si šľachta neustále dovoľuje a ovláda ho, sa musí snažiť byť aktívna a tvrdá. Neuvedomuje si však, že práve prostredníctvom tohto správania smeruje Anglicko, kedysi veľmoc, do zničujúcej vojny a pre svojho manžela nie je oporou - je len ďalším manipulatívnym mocibažníkom. A aj z nej sa ozýva legitímna požiadavka. Jednak ochrana kráľovského majestátu a rodu Lancasterovcov, ale aj ochrana vlastnej rodiny. Jej tvrdosť je tvrdosťou matky, ktorá pre ochranu nárokov svojho syna a svojho milovaného (Suffolka) obetuje pokojne aj celé kráľovstvo. Naozaj toxická kombinácia.

A v neposlednom rade sa tu prejavili aj Shakespearove básnické kvality - záverečné lúčenie Suffolka a Margaréty už dosahuje silu Rómea a Júlie a možno je aj zaujímavejšie, keďže sa odohráva medzi dvoma hlavnými antagonistami, ktorí sa tu konečne prejavujú vo svojej ľudskej podobe a v prekvapivej krehkosti. Na rozdiel od prvého dielu sa čudujem, že druhá časť Henricha VI nebýva častejšie na divadelných doskách, ide podľa mňa o jednu z dramaticky najúčinnejších a divácky najprívetivejších Shakespearových (nielen) historických hier. Ja osobne tento diel radím do prvej trojky hneď za Richarda II a Richarda III.

Videné adaptácie:
Divadlo: -
Film: V kruhu koruny II: Henrich VI (1 + 2 diel)