Kde končí prašné cesty přehled

05.09.2022

Reportážne poviedky z prelomu 50/60-ych rokov, teda z čias, kedy Zemplínska Šírava bola ešte len v pláne, oravské devy chodili aj v horúčavách odeté do taftu, Predná Hora slúžila ako pľúcne sanatórium a veľkým (a ťažko zohnateľným) hitom na poli nehnuteľností bola eternitová strecha. Bolo pre mňa veľmi príjemné prečítať si o týchto a mnohých iných skutočnostiach takpovediac z prvej ruky.

Medzi plusy určite radím Mňačkov neuveriteľne podmanivý štýl, chuť a odvahu ísť na periférie, tematický (a lokálny) rozptyl, prvé záchvevy (možno vtedy ešte veľmi neuvedomené) neskoršej Mňačkovej premeny z presvedčeného komunistu na jeho odporcu. Napríklad v texte Evženko je (o. i.) evidentný výsmech z komunistického slovníka v novinách.

Žiaľ (no logicky), tá premena ešte v čase písania tohto diela nenastala, a preto sa tu objavujú aj, prepytujem, otrasné texty typu Púť na Sivej Brade, kde taký Vojtaššák a.k.a. „zlostný starec“ je opísaný úplne stereotypným komunistickým spôsobom aj slovníkom. Perličkou je autorovo by the way priznanie, že ho vlastne ani osobne nepoznal, nezažil, len všetko o ňom počul, čítal...

A to je druhá vec, ktorá mi prekážala bez ohľadu na autorov svetonázor – niekedy akoby zabudol na to, že je novinár, a okrem informácií sa spoliehal zásadne na vlastne dojmy. OK, reportáž to unesie, ale určite nie až v takej miere – veď napríklad celý úvodný text Cintorín mŕtvych Nemcov je zásadne o autorových domnienkach. Tie sú síce zaujímavé, no opäť – nemali by byť len podnetom k tomu, aby si ich novinár overil, nie základom textu?

V tomto kontexte je vlastne fajn, že autor/vydavateľ sa istí pojmom „reportážne poviedky“, ktorý čitateľovi napovedá, že zrejme čo-to (a možno aj veľa) bude domyslené, ak nie vymyslené (Mňačko by musel byť génius, aby si tak doslovne pamätal dlhé dialógy a monológy).

PS: Koho by zaujal text Spišská história, o spomínanej barónke vyšiel v roku 2019 celý objemný román, konkrétne Posledná k. & k. barónka (Silvester Lavrík).

03.04.2022

po drastických 50. rokoch pokus o aktívnu angažovanú reportáž. žiaľ, so slovníkom, ktorý korešponduje skôr s tou zakliatou dobou. to si asi málokto uvedomuje, ako teror voči intelektuálom splošťoval jazyk a vynútená autocenzúra často nasadzovala autorom somárske uši.
o tom, že ešte nebolo zažehnané nebezpečenstvo, svedčí aj miesto vydania.