Mami, kdy už konečně umřeš? přehled

12.11.2024

(SPOILER) Emočně velmi silná kniha. Člověku se může zdát, že kniha působí velmi sobecky a egoisticky. I já jsem si občas řekla, jestli to nepřehání. Jenže každý se se svým osudem vypořádá jinak a péče o dementní lidi není vůbec lehká. Notabene, když jsou to rodiče. Sama pracuji se seniory, vím jaké to je starat se o tyto nemocné a opravdu to vůbec není lehké. Já mám výhodu, že můžu jít vždy do klidu domů. Nedokážu si představit být v tom v podstatě neustále. Autorka má můj velký obdiv a 5 hvězdičku dostává za to, že mamince ,,pomohla k jejímu konci a byla u ní. Málokdo si dokáže vůbec představit jaké to doopravdy je.

27.05.2024

O knižke som sa dozvedela z filmu Tancuj Matyldo. 7 rokov som mala možnosť prežiť s človekom s ALZH. Vôbec, ale vôbec to nie je jednoduché. Pre jedného človeka nadľudský výkon. No, táto kniha ma neoslovila a ani neodporúčam ako návod pre rodinných príslušníkov, ktorí sa starajú o príbuzného s demenciou. Pre mňa, ktorá to mám už za sebou, je tento príbeh pripomenutím si neľahkých udalostí a utvrdením, že som v tom nebola sama a aj ostatní prežívajú náročné chvíle.
Kniha je spoveďou dcéry starajúcej sa matku postihnutú demenciou a popisovaných je 99 % jej pocitov a trápenia. Autorka je z nemeckého prostredia. Sociálny systém v Nemecku a v našom postkomunistickom zriadení je neporovnateľný. Či sa jedná o finančné príspevky, alebo sociálnu výpomoc. U nás môžeme o tom len snívať.
Pre čitateľov v podobnej situácií predovšetkým odporúčam podporné skupiny pre príbuzných trpiacich demenciou s prednáškami odborníkov v rôznych oblastiach (sociálnych pracovníkov, neurológov, psychológov, psychiatrov, právnikov.... )
Autorka nič také nepopisuje, pravdepodobne ani nič podobné neabsolvovala, ak by áno, veľa problémov by spracovávala inak a veľa problémom by predchádzala.
Nemám právo ju súdiť, ale obsah knihy vyznieva veľmi sebecky a egoisticky. Týmto nechcem povedať, že nemáme brať ohľad na seba. Je nesmierne dôležité byť v pohode a hlavne sa starať aj o svoje psychické zdravie. Nezabudnem na slová neurologičky: „Je váš život menej cenný ako život vášho brata, prečo máte svoj plnohodnotný život obetovať jemu.“
Autorkina matka bola po celý čas v domácom prostredí. Ja som bola nútená, s veľkou obavou a výčitkami, po 3 rokoch dať môjho brata do sociálneho zariadenia. Trvalo mi 1 rok, kým som sa s tým zmierila. Spätne to neľutujem. Našťastie sme vybrali dobré zariadenie.
Ak chcete podporu v starostlivosti o človeka s demenciou, v tejto knižke ju, podľa mňa, nenájdete. Iba sa utvrdíte v beznádeji a sebaľútosti.
Môj život s bratom trpiacim ALZH bol v konečnom dôsledku obohacujúci o porozumenie, pokoru, trpezlivosť, empatiu.