Vidění přehled

09.09.2024

Slabšie ako predošlý diel, a napriek tomu, že neobsahuje žiadne súvisiace menšie diela, je to pre mňa asi zatiaľ najslabší diel série. Začiatok bol dobrý, logicky rozvíjajúci predošlý diel. Koniec bol tiež dobrý, ako vždy, správne navnadzujúci na nasledujúcu knihu. Len to medzi tým sa mi nepozdávalo.

Príbeh – ako som si všimla už v predošlých dieloch, len to zatiaľ bolo aké nevýrazné, že som to nepovažovala za hodné komentára – sa totiž zreteľne začína drobiť. Stále sa vynárajú nové postavy a nové zápletky a človek márne čaká, kedy to konečne začne dávať nejaký spoločný zmysel. Isteže, sme ešte len v polovici série, takže sa veľké veci nemusia uzavierať, ale mohlo by to byť uzavretejšie a vzájomne prepletené aspoň o trochu viac. Čo je horšie, staré zápletky, staré udalosti zostávajú do značnej miery nedoriešené. A postavy na ne zabúdajú. Akoby mala autorka pocit, že sa postavy, i napriek tomu, čo sa im stalo doteraz, nudia, a musí chytro sekať nové udalosti, aby ich zabavila. Lenže ony predsa ešte nedoriešili staré udalosti! Isteže, môžu sa nám diať stále nové a nové veci, aj keď nemáme vyriešené to staré, ale v takom prípade sme z toho psychicky aj fyzicky zničení, v hlave sa nám víri obrovské množstvo myšlienok, staré problémy, nové problémy, kolabujeme. Kdežto tieto postavy sú v pohode, neuzavreté záležitosti ich takmer nijako netrápia. Stafford napríklad neprejaví nijaký údiv, že Lucas je stále nažive. Sofia sa síce dožaduje vysvetlení, ale napokon sa nechá odbiť a ďalej nerieši, čo sa s jej bratom deje. Pinky sa tiež na nič nevypytuje a navyše jej postava stráca na uveriteľnosti. Mrzí ma jej skoková zmena povahy, ktorá túto jedinú odlišnú ženskú hrdinku zaradila do dlhej rady ostatných ženských postáv série, všetko drzích cyničiek na jedno kopyto.

Najčudesnejšie je však nevypytovanie sa a neistota u samotného Lucasa, ktorý prejavuje šokujúcu ľahostajnosť voči tomu, čo sa deje s jeho telom, voči svojmu zázačnému prežitiu, voči Morrisonovej chorobe, ktorá ho predsa ešte stále môže zabiť. Veď sa s ním predsa deje čosi úplne neznáme! Kto vraví, že je z problémov úplne vonku?! A navyše sa z neho stáva... niekto, kým, podľa predošlého dielu, vôbec byť nechcel! A on to má na saláme?! Lucas je celkovo v tejto knihe podivne vlažný a pasívny. Ešteže mu aspoň iné postavy vytkli, že má len plno kecov a skutky nikde. Som rada, že si to autorka uvedomuje.

Podivný a nedôveryhodný je tiež postup pri „nehode“ kozmickej lode. Úplnou samozrejmosťou je predsa snažiť sa čo najskôr dostať ľudí z poškodeného korábu preč! To ale nikomu z pozemšťanov ani nenapadne. Áno, narazili by na odpor Össeanov, ale skúsiť to mali! A keďže bolo už dlho jasné, čo Össeania s nešťastnými preživšími chystajú, ako to, že to nevzbudilo v pozemskej spoločnosti väčší odpor? Najmä zo strany príbuzných posádky?

Vo všeobecnosti čím ďalej, tým menej rozumiem správaniu a reakciám postáv. Občas sa ešte nájde dobre zdôvodnená akcia a čin, ale čoraz častejšie len nechápavo krútim hlavou.

A napokon, ani ten štýl mi už nepripadá až taký dobrý. Veľké udalosti nie sú správne vygradované, ani akčne napísané. Človek má pocit, že nič, nič, nič, len zrazu, bez varovania, udalosť, ktorá prevracia všetko doterajšie naruby. Áno, ono tam tá príprava na daný dejový zlom je, ak sa čitateľ sústredí, ale pri bežnom, relaxačnom čítaní to pôsobí ako blesk z jasného neba.