Náš tragický vesmír přehled

27.07.2019

"Náš nešťastný vesmír je vtipný, vzrušujúci román plný zaujímavých myšlienok, ktorý rozpráva o tom, ako vznikajú a rozpadajú sa vzťahy a ako vám príbeh môže zachrániť život." Tieto slová sa nachádzajú na obálke knihy Náš nešťastný vesmír a ja nemôžem robiť nič iné, ako s nimi nesúhlasiť. Áno, v príbehu sa naozaj riešia vzťahy medzi postavami, ale ani raz mi v ňom niečo neprišlo vtipné, či vzrušujúce.

Príbeh je rozdelený na dve časti. V prvej časti sa nedeje takmer nič iné, len sa stále na niečo spomína a stále nad niečím polemizuje. Hlavná hrdinka dokáže polemizovať o tom, čo všetko si predstavuje, čo by všetko chcela, ale potom to všetko otočí opačným smerom, pretože takých ľudí vlastne ona nenávidí, pretože naháňať sa za takými vecami nemá zmysel, lebo nakoniec aj tak všetci umrieme a bude nám to na nič. No skrátka, celý čas som mala pocit, že sa sama v sebe nevyzná a nevie čo by vlastne chcela. A potom, čo si o tom má pomyslieť čitateľ? Najviac ma ale ubíjali nekonečné opisy a vysvetľovanie niečoho, čo mi prišlo zbytočné, zdržujúce, mimo tému, často som tomu ani nerozumela, pretože ako by som aj mohla, keď sa nezaujímam o radikálne liečenie, nekonečnosť vesmíru, v ktorom sme všetci mŕtvi, no zároveň môžeme byť nesmrteľný a veľa podobných záležitostí... proste kto tomu má rozumieť? Čakala som nejaký oddychový príbeh, ktorý mi v podstate nič nedá, ale naopak ma pri čítaní ani nezdeptá. Hlúposť! Celú prvú časť som sa modlila, aby sa hlavná hrdinka Meg konečne spamätala a začala sa správať normálne. No aj keď sa objavili nejaké náznaky, zasa sa to zvrtlo na spomínanie a opisovanie a vysvetľovanie. Meg o niečom hovorí, pritom si na niečo spomenie, takže začne opisovať to, no popri tom odbočí znova, pretože ju napadne ešte niečo ďalšie. Nekonečný príbeh.

V druhej časti sa, neviem či sa dá povedať konečne, ale predsa len začal dej niekam posúvať. Napriek tomu, opisy a vysvetľovačky nemohli chýbať. Až som v jednom momente dospela do štádia, kedy som celé strany preskakovala, pretože sa na nich hovorilo o niečom, čo ma absolútne nezaujímalo, nerozumela som tomu, nedávalo mi to zmysel. Popravde, jediná vec, ktorú som z toho celého pochopila bola tá, že si Meg prečítala inú knihu, než mala. Tá bola práve o tom, že keď príde koniec vesmíru, všetci umrieme, ale zároveň z toho nejakým spôsobom vydedukovala, že budeme nesmrteľný. Prečo? No proste to je Teória večného života. A potom si od vesmíru niečo želela, a jej život sa akosi začal meniť. Viac-menej k lepšiemu. Pokiaľ si odmyslíme, že sa rozišla z priateľom, ktorého vlastne ani nemala rada, pretože potajomky snívala o šesťdesiatročnom chlapovi, ktorý mal v skutočnosti tiež vzťah. Ale čomu sa čudovať, veď aj ďalšie postavy riešili podobné vzťahové dilemy - ísť za ním a jeho nechať? Postavy medzi sebou riešili vzťahy horšie ako súčasný pubertiaci, ktorí o vzťahoch, v podstate, ešte nič poriadne nevedia.

A ešte nemôžem zabudnúť spomenúť, že celí čas sníva o tom, ako napíše vlastný román, pretože doteraz píše pre vydavateľstvo iba príbehy, ktoré vydávajú pod menom autora, ktorý vlastne ani neexistuje. Lenže ona, miesto toho, aby sa nejako v tom písaní aj angažovala, stále len mrnčí, stále maže ďalšie a ďalšie pasáže zo svojho rukopisu, začína písať od začiatku a jej konečný výsledok je okolo štyridsať slov. A ona je zas nespokojná a celý kolobeh stále dookola.

Toto mi naozaj ako vzrušujúci a vtipný príbeh nepripadalo. Obdivujem autorku, ale len z toho dôvodu, že nechápem, ako niečo takéto mohla vôbec dať dohromady. Toľko zbytočných vecí, ktoré sa tam spomínajú a rozoberajú, až sa divím, že jej z toľkých informácií nepraskla hlava. i keď, musím povedať, že pokus o vtip by tu bol. Celkovo som v príbehu narazila na tri vtipy (pokiaľ som nejaký neskôr nepreskočila), pri ktorých som sa ale, bohužiaľ, ani len trochu nezasmiala. Takže vlastne ani neviem, prečo ich v príbehu označujú za vtip. No ktovie, možno som len náročná.

Asi je už každému jasné, že autorkin štýl písania mi absolútne nesadol. A postavy ma tiež nijak zvlášť nezaujali. Ani jedna nebola aspoň natoľko zaujímavá, že by som si k nej vytvorila aký-taký vzťah. Vždy keď sa niektorá niekde objavila, začali sa hneď rozoberať nezmyselné filozofické, vesmírne a neviem aké témy. Príde mi, že toto proste ani nie je normálne, aby sa stretli priatelia a ich rozhovori sa uberali takýmto smerom.Takže nie, nebola žiadna šanca, aby som si niektorú z postáv obľúbila. A už vôbec nie samotnú hlavnú hrdinku. No, najviac ma aj tak dostala jej predstava pokojného života, ktorý sa vlastné rovná pasívnemu životu, počas ktorého bude len posedávať a jesť pizzu. Pretože ona bola už len z predstavy "tisícich rokov plných dobrodružstiev" unavená.

Nakoniec vyberám vetu zo samotnej knihy, ktorá už len zhrnie môj názor na samotné dielo.
"Je to nudné; nemá to ústrednú myšlienku; je to samoúčelné; nenávidím hlavnú postavu; je to príliš deprimujúce; nikto nič nechce; nikto nič nerobí; nie sú tam otázky, ktoré treba vyriešiť; je tam príliš veľa rozprávania." (str. 150)
Prekvapuje ma, že autorka dokázala napísať takúto vetu, ale sama urobila presne túto chybu.

20.02.2019

"Náš tragický vesmír" byl můj tragický omyl. Vybráno podle slibné anotace, ale když jsem si musela znovu tuhle anotaci přečíst po té, co jsem došla na stranu 50, usoudila jsem, že prostě čtu jinou knihu, nehledě na to, že ani jméno hrdinky mi v té chvíli ještě vůbec nebylo známo...
Plácání, nekonečně blábolení o malém životě v Devonu, přátelích minulých i současných, kamarádkách, příbuzných, košatilo se to až k pocitům nevolnosti - někdy i u hrdinů, stále více u mne jako tragického čtenáře. Tragédie, nejedna, se do strany 50 vešla, slibovaný humor ale byl pohřben nejspíš v řece Dart vedle jiných.
Jakmile cítím, že mi tuhne čelist a zatínám zuby při nekonečném proudu slov, vím, že je zle - jediným medikamentem je knihu okamžitě odložit (co je ale profylaxí v dnešním světě nabubřelých lživých anotací a zlatých pečetí "bestseller" rozdávaných plnými hrstmi, na to jsem ještě nepřišla).
Od autorky jsem nic nečetla a taky se tak nestane.