Navštívíme Řeky Pána přehled

18.12.2024

Priznám sa, že ma občas mrzí, ak dám nejakej nie vôbec zlej hororovej knihe od Golden Dogu „len“ 3*. Vravím si vtedy, či nie som zbytočne prísny. Veď čo by som za také knihy dal v 90. rokoch! Vtedy hororové oddelenie našej mestskej knižnice tvorili dve poličky s Kingom, dvoma Koontzami, jedným Benchleym, dvoma Petrami Jamesmi a Rebeccou Du Maurier. A ešte tam zamestnankyne dali pár sci-fi, aby to pôsobilo objemnejším dojmom. Potom sa ale objaví pecka ako Navštívíme Řeky Pána a vtedy si spomeniem: som prísny práve kvôli takýmto knihám. Knihám, ktoré vás dostanú ak nie od prvej vety, tak prinajhoršom „až“ od prvých pár strán. Potom si vás ale zaháčkujú ako rybár kapra a už vás majú a vy s tým nič nenarobíte. Môžete sa mykať, vzdorovať, bojovať, no čím viac odolávate, tým hlbšie sa háčik zarýva do živého mäsa a vy viete, že vás proste dostali a toto je koniec. Spočiatku som si myslel, že ma príbeh nebude baviť. Predsa len, deväťdesiatkové doby, kedy boli v móde sériová vrahovia (Billy, lecterovčiny, Zberateľ bozkov a tona ďalších), sú nenávratne preč a v tomto smere mi pravdupovediac nechýbajú. Tu je ale postava vraha odsunutá šikovne mimo záber. To je však v konečnom dôsledku paradoxne ešte mrazivejšie, lebo niekde tam v diaľke cítite jeho desivú, nevyhnutnú prítomnosť. Do popredia vystupuje zvláštny, ale silný príbeh dvoch sestier, z nich jedna je zdravotne ťažko postihnutá (resp. má následky z desivého zranenia v puberte) a druhá sa o ňu stará, lebo je to posledná rodina, ktorá jej na svete zostala. Možno čiastočne aj kvôli výčitkám svedomia? Ruku na srdce, ak by bola zápletka „len“ o tom, ako putujú pochmúrnou divočinou, bola by to asi bomba, lebo nás nekompromisne vyhadzuje z našej komfortnej zóny. Tušíme, vieme, že čosi také skrátka nemôže dopadnúť dobre. Je nám nepríjemne už z predstavy, čo by sa stalo, ak by sa niektorej z nich niečo stalo, tak ďaleko od ľudí. Od pomoci. Alebo s nimi v lese niekto je? A to je druhá rovina tejto skvelej, intenzívnej knihy. Jedinečné prostredie plné zabudnutých zrubov ukrývajúcich príšerné tajomstvá a divné existencie, ktoré sa pred vami občas vynoria z hustého lesného porastu a vy netušíte, či vás chcú zabiť, znásilniť, pomôcť vám, alebo kúsok od všetkého. Autor z fotky uverejnenej na konci knihy nevyzerá ako niekto, koho by ste v noci chceli stretnúť v slepej uličke, ale prejavil sa nielen ako skúsený, vypísaný autor, ktorý nadmieru dobre vie, čo chce svojím textom dosiahnuť, ale práve prostredníctvom príbehu dvoch sestier sa ukazuje ako citlivý muž, ktorý má čo povedať - a aj to povie. Hoc treba jedným dychom dodať, že si o ľudstve nič dobré nemyslí a hnusné tajomstvo tu má snáď aj šteniatko... ak by tu teda nejaké vystupovalo. Člnová obálka Michala Březinu patrí k jeho menej výrazným prácam, ale možno o to presvedčivejším a výstižnejším. Chcel som povedať, že je to na úrovni Lairda Barrona, ale pravda je, že je to žiaľ (pre Lairda) oveľa, oveľa lepšie, než Barronove texty, ktoré za posledné roky vyšli v češtine. Ako vo Vyslobodení, inej riečnej klasike, i tu sa postavy o sebe dozvedia čo-to nové a ako vo filmovej Apokalypse, i tu ich v cieli ich temnej cesty čaká peklo.