O pravdě a lži ve smyslu nikoli morálním přehled

25.05.2021

(SPOILER) Ľudia sú zaslepení egocentrizmom, respektíve antropocentrizmom, a tak uverili v ilúziu pravdy, ktorá je, rovnako ako slová, iba metonymiou, iba zjednodušením sveta, a tak veríme v lži a polopravdy, v sny a aj veda či logika je iba umením a poéziou, ktorá neodráža skutočné poznanie, ale zrkadlí človeka a je človekom determinovaná. Práve som, tak trochu pokrytecky voči obsahu knihy, zjednodušil akúsi základnú tézu tohto diela. Autorovi som sa dlhodobo vyhýbal, či skôr ho obchádzal. Postrehol som citáty a fotky, čo-to som zachytil. Čo bolo pre mňa ale pri čítaní tejto knihy najprekvapivejšie, je to, ako Friedrich vykradol moje vlastné úvahy a bez akýchkoľvek otázok si ich privlastnil. S väčšinou tvrdení som teda vedel súhlasiť, hoc to možno znamená, že mám príliš staromódne názory. Nietzsche sa však nevenuje iba kritike ľudskej subjektivity, ale aj významu a cieľom filozofie, funkcii filozofov a v súlade s Popperom sa bráni platónskemu čerpaniu z esencie, z nejakých dogiem. Porovnáva vzťah medzi filozofom a umelcom, medzi vedcom a básnikom; pokúša sa definovať či re-definovať vzťah medzi hľadaním pravdy a významom filozofovej práce pre ľudstvo.
Knižka je to skutočne útla, stručná, ani nie príliš hutná – skôr krúži vo vlastnej ohrade a pokúša sa objasniť svoju tézu. Priznávam, že ma jeho svojský sarkazmus či kritický tón spojený so snahou byť presný (no nie konkrétny) pobavil a viackrát som sa zasmial. Možno to však vôbec nemalo byť vtipné a zdeformovala ma pop-kultúra. Čo sa týka štruktúry, polovica knihy je tvorená súvislým textom a zvyšok sú fragmenty zrejme poznámok: niektoré pôsobia ako poézia, iné prehlbujú tézu prvej časti. Osobne ma viac zaujali samotné poznámky, ľahšie sa mi vnímali. Sám neviem prečo.
A obsah? Myslím si, že táto Friedrichova perspektíva stojí za úvahu a okamih hlbšej introspekcie – uvažoval som nad tým, kde všade nás môže egocentrizmus a viera v ľuďmi vytvorené dogmatické pravdy brzdiť, obmedzovať v myslení a spôsobovať zaslepenosť. Podľa mňa ochota sa aspoň trochu odosobniť a pozerať na svet tak, aby sme samých seba (ľudstvo, národ či jednotlivcov) nevnímali ako stredobod existencie, by mohla viesť k väčšej pokore a nadhľadu. Následne by sme mohli v rôznych otázkach dospieť k novým pohľadom a odpovediam. Otázkou je, čo ak by ľudí vydesila pudovosť v ich každodennom konaní a aj v myslení na akejsi elementárnej úrovni? Čo ak by stratili absolútne základy, ktorými sa riadia? Je vôbec možné z človeka vykoreniť človeka? Alebo stačí zostať zhruba rovnakým, no so získaním sebareflexie?