Pampeliškové víno přehled

10.12.2024

„Tak se měj,“ řekl. Bože to bolo pekné! Občas tomu padla reťaz, ale vo všeobecnosti jedna z najlepších nostalgických kníh s bezstarostnými deťmi v hlavnej úlohe (a že ich je). Môžeme sa baviť o tom, či to je plnohodnotný román, alebo skôr „len“ akási „voľná“ zbierka poviedok tvorená desiatkami krátkych kapitol, ktoré tu viac, tu menej spájajú rovnaké postavy. Ale ono je to asi jednak jedno a jednak je to tak možno lepšie. Pretože akonáhle sa objaví „dlhšia“ zápletka (sériový vrah), tempo zvädne ako odtrhnutý kvet, ktorý zabudnete dať do vázy s vodou. Najlepšie fungujú „obyčajné“, v skutočnosti však nesmierne silné, výstižné a poetické opisy nekonečných letných dní a bežných malých radostí, ako i starostí na americkom vidieku 20. rokov 20. storočia. Sú to útržky a ako útržky vo všeobecnosti zvyknú bývať, i tu sú niektoré zaujímavejšie, iné menej a bez niektorých by sme sa zaobišli. No nie je to ostatne tak aj v skutočnom detstve? Nemá podobu románu, lež zbierky poviedok, kedy každý deň je pre dieťa samostatné dobrodružstvo. Boli to magické časy, kedy bolo zvláštnym tajomstvom obohnané prakticky úplne všetko, vrátane varenia, pretože malé deti, česť výnimkám, nevaria. Rána sú ospalé a s prísľubom neskutočných dobrodružstiev, ktoré deň prinesie, samotné letné dni nekonečné, júlové a augustové večery dýchajú omamne tajuplnou mystikou, lesy sú hlboké, vonku vládne taká horúčava, až sa topí asfalt na chodníkoch a nie je nič osviežujúcejšie, než sa hodiť do najbližšieho rybníka, jazera, rieky alebo ísť na zmrzlinu. „Niekde tam“ žijú s deťmi aj dospelí, rodičia, prarodičia, susedia. Ale to deti príliš nezaujíma, oni majú svoj vlastný, mystický svet plus-mínus zbavený dospelých osôb. Výsledkom je niečo, čo vás prinúti baviť sa, plakať (prababička) a oči vám zakryje nemilosrdne nostalgický háv. To keď budete spomínať na doby svojho vlastného detstva, kedy všetci vaši blízki ešte žili a nachádzali sa na vrchole síl, hoc nám ako deťom pripadali neuveriteľne starí, lebo mali štyridsať, nedajbože päťdesiat. V Pampeliškovom víně to pekne ilustruje pasáž, v ktorej deti odmietajú uveriť starej žene, že aj ona kedysi bola dievčatko. Dokonca im ukáže fotky z detstva a oni ju obvinia z toho, že ich ukradla nejakému dieťaťu. Je tam azda všetko. Život, smrť, radosť, humor, dojatie, odchod priateľov, život si proste ide svojou vlastnou cestou, nejeden raz nie je v našich silách ovplyvniť ho a tak nám neostáva nič iné, než sa riadne držať a pokúsiť sa v plnej rýchlosti nevyletieť z cesty a nezlomiť si väz. Skrátiť o 50 strán, mali by sme zrejme dočinenia s majstrovským dielom. Takto je to „len“ veľmi, veľmi dobré. Díky, Bradbury.

27.02.2024

Jízda na duze. Spousta nostalgie vylisované jak ty pampelišky a vydestilované do maximální možné koncentrace. Bezstarostné dětství, nekonečné letní dny a dospělost natahující své nenechavé pařáty. Je tu všechno, co máme rádi na Sem přichází něco zlého, Temném létě či Smrti před úsvitem, ale v takovém množství, že se to místy lepí spíš jako pampeliškový med. Postavy bez ohledu na věk či socioekonomický status nepřetržitě pronášejí duchaplné proslovy, které by se všechny do jednoho daly zarámovat jako citáty vyjadřující nějakou hlubokou životní pravdu. Snad i proto jednotlivé figurky poněkud ztrácejí na autenticitě, živosti, a působí spíše jako dokonalí, nelidští roboti z Bradburyho verze Stepfordských paniček. S Pampeliškovým létem se to má tak trochu jako s tím strojem na štěstí Lea Auffmanna. Západy slunce jsou krásné, ale nechcete na ně koukat celý den. Přesto je Pampeliškové víno vtipné, čtivé, kouzelné, poetické a hluboce pravdivé přinejmenším v tom, jak idealizovaně většina z nás na dětství vzpomíná. Nepochybuju, že se do Green Townu ještě někdy na jedno léto vrátím.