Rozprava o dobrovolném otroctví přehled

18.01.2022

Výborný esej, stále aktuální v době masově konzumního kapitalismu (nejsme přímo otroky nějakého tyrana, nýbrž své nutkavé potřeby plytkých požitků – výsledek je v podstatě stejný, jsme vnitřně otroky). Psychoanalytický rozbor pana Baroše jsem chápal jen zčásti, ale také zajímavé. Úvaha Michela de Montaigne o přátelství také bezvadná. Celkově krásná knížka plná vznešených úvah.

... poetický príhovor o dobrovoľnom otroctve na oslavu slobody proti tyranom. Tak znie celý názov dielka francúzskeho filozofa 16. storočia. Etienne de la Boétie, právnika, dobrého priateľa Montaigneho, autora Esejí. Dielko, vlastne pamflet pojednáva o probléme ako je možné: „že toľko ľudí, toľko miest, toľko národov občas trpí pod jarmom jediného tyrana, ktorý má pritom len takú moc, akú mu sami vložia do rúk , ktorý im môže škodiť iba toľko, koľko sú ochotní znášať to a ktorý by im nemohol nijako ubližovať, keby sa vzopreli a neboli pripravení od neho všetko strpieť.“ Teda o probléme slobody a toho ako ľahkovážne k nej pristupujeme, pričom je to najväčší dar. Dar ktorému niet rovného. Étienne pripomína, že najchrabrejší a najodvážnejší bojovníci sú tí, čo sú slobodní. Slobodný občan znamená vyšší spôsob existencie človeka. Poddané masy sú len bezduchým odrazom cieleného potlačovania prirodzenej túžby byť slobodný a nezávislý. Pripomína nám ďalej ako boli Gréci a Rimania vo svojom rozkvete, ochotný obetovať všetko, chápajúc že len keď sú slobodní môžu získať to, čo stratia a môžu získať oveľa viac. A že niet ničoho hodnotnejšieho ako slobody samej, ktorá nie je len prostriedkom realizácie, ale aj cieľom bytia samého o sebe. Spomína, že keď perzský kráľ Xerxés vysielal poslov do grécka, vyzývajúc k odovzdaniu vody a zeme, teda vzdania sa, zakázal ich vysielať do Atén a Sparty. Vedel prečo, poslovia jeho otca Dareia mali možnosť vziať si vodu a zem z dna studní a priekop kde ich zhodili slobodomyseľný Gréci, ako opovážlivcov, ktorí sa ich pokúšajú olúpiť o to najcennejšie. Ako teda ľudia strácajú slobodu? Zvykom. Tento zvyk, odrádzať pohľad od toho najvyššieho, teda od slobody k akýmkoľvek záhaľkám, radostiam a rozkošiam nakoniec úplne potlačia slobodomyseľného ducha. Presvedčili sa o tom obyvatelia starovekého mesta Sardy v Lýdií. Po tom čo ich dobyl perzský kráľ Kýros nariadil aby v meste postavili nevestince, krčmy, a usporadúval rôzne oslavy či sprievody tak, aby žiadny obyvateľ neprišiel o svoje záhaľky. Tým kráľ docielil, že sa z hrdých Lýdijcov stali poslušní poddaní. Poddaný človek je utopený vo svojej tuposti i inak. Myslí si že je múdry, inteligentný a aby si odôvodnil, že je poddaný, začne byť aj poverčivý. Veril v zázraky panovníkov, prekvapivé vyliečenia, či iné božské znamenia, ktoré ich držali v nevedomosti.

De la Boétie zakončuje: „Naučme sa konečne správne konať: pozdvihnime zrak k nebu, či už zo statočnosti alebo z presvedčenia, či preto že máme radi čnost, ľúbime a zbožňujeme všemohúceho Boha, svedka našich činov a spravodlivého sudcu našich previnení. Myslím že rozmýšľam správne a vo svojom úsudku sa nemýlim: keďže sa štedrému a spravodlivému Bohu nič nemôže zdať ohavnejšie ako tyrania, despotov a všetkých ich prisluhovačov čaká v hĺbkach pekla nadmieru závažný trest.“

Myslím že aktuálnosť tohto diela je nespochybniteľná. Nie v zmysle tyranie o ktorej písal autor, no skôr o systéme ktorý sa označuje ako demokratický, liberálny, mediálny, taký či onaký. Systém ktorý z človeka robí nezaujatého konzumenta, poddaného svojim chvíľkovým náladám či zotročeného nespravodlivými no zákonnými nástrojmi v rukách "despotov".