Spoveď padlého zástavníka přehled

12.06.2016

Náhodný výber v knižnici, kde som (ako vždy) zabudla sledovať čas a pani knihovníčka ma musela zase raz prísť upozorniť, že už budú zatvárať. Tak som uchmatla ešte túto tenkú knižku od mne neznámeho autora, ktorá pristála na komíne ostatných požičiavaných kníh a hovorila som si: zástavník, navyše padlý zástavník – čo to ako má byť? Vôbec mi nenapadlo, že je to niekto, kto nesie zástavu, to som zistila až neskôr. Dovtedy som sa nemohla zbaviť romantickej predstavy dostavníka. :-)

Spoveďou je retrospektívny list, ktorý píše muž mužovi, priateľovi z detstva stráveného spoločne v povojnovom Rusku. Rozprávač budí dojem, že pohľadom na čriepky detských spomienok očami zrelého a skúseného človeka spracúva ťarchu vojny, ktorá sa ho síce osobne netýkala (narodil sa až po nej), ale nenapraviteľne ovplyvnila životy a povahy ľudí, medzi ktorými vyrastal. Popisuje tiež, ako strácal vieru v ideu kráčania k (socialistickému) žiarivému obzoru, ako vyprchávali jeho ilúzie o nevinnosti Sovietskeho zväzu so všetkými dokonalými vodcami a deklamovanými heslami, čo im ako mládeži tlačili do hláv. Má pravdu ten, kto viac kričí?
Nápad bol dobrý, príbeh nebol zlý, ale pripadal mi nevyrovnaný. Chvíľami silný, potom prišlo zopár slabších strán bez hlbšieho významu – a takto sa to striedalo.

Jedna poznámka na adresu prekladu (vydanie Slovartu, rok 2001): slovo „malulinký“, viackrát sa vyskytnuvšie (ha, to je slovo!) v texte, považujem za typicky expresívne a vhodné vari do detského žvatlavého žargónu. Naozaj nestačili prijateľnejšie ekvivalenty: maličký, malinký, no dobre – malilinký?
Na druhej strane, mohlo byť aj horšie... napríklad so slovom „maľučký“. :-)

(prepáčte, pripomína mi to jeden vtip:
„Mamiii, a prečo si ty biela a ja som čierny?“
„Ticho synček, buď rád že nie si psík.“)