Barbar - 24-29 (Omnibus) přehled

19.02.2023

Keď som ako malý chlapec začiatkom 90. rokov strávil s rodičmi nezabudnuteľné dva týždne v geniálnej Prahe, kde mi od pouličného kolportéra okrem kultového Čtyřlístku kúpili legendárneho Funky Kovala a Thorgala: Dítě z hvězd, ani vo sne mi nepadlo, že sa raz dožijem českého thorgalovského omnibusu v pevnej väzbe. Iste, ten sa dostavil už pred Barbarom a volal sa Neviditelná pevnost, ale Barbar je EŠTE masívnejší, keďže obsahuje jeden zošit navyše. Posledný príbeh obsiahnutý v tomto omnibuse má poradové číslo 29. Od č. 30 na sérii prestal z dôvodu vyhorenia po X desaťročiach pracovať scenárista Van Hamme. Ilustrátor Rosiński sa na rozdiel od neho dokázal nakopnúť a to radikálnou zmenou výtvarného štýlu: od „bežnej“ kresby plynulo prešiel k maľbe. Tak vytvoril už č. 28, prítomné v tomto omnibuse. Sága Thorgal bola beztak jednou z najkrajších na trhu, ale po tomto sa stala skutočnou perlou. Ilustrátorovi sa vďaka tomu pobyt v sérii predĺžiť do č. 36. Po stránke scenára sa mi najviac páčilo Království pod pískem. Nadväzuje na Thorgalov „vesmírny“ osud a hoc sme si mysleli, že o Thorgalovi vieme prvé posledné, prekvapivo sa mu podarilo prísť s novými informáciami. Atmosférou mi to pripomínalo Do vnútra Planéty opíc z r. 1970, čo neznie ako pochvala, ale po stránke post-apokalyptického vnútra planéty to bol mrazivý film. A mrazivé je to aj tu. Chápem, že Van Hammea univerzum unavovalo. Možnože je to poznať. Thorgala zase zajmú tesne pred cieľom, znova musí bojovať o svoj život, inokedy ho pre zmenu rovno zabijú, ale my vieme, že hlavný hrdina nezomrie, trojnásobene nie taký, ktorý tento akt už párkrát prežil. Takže áno, nejeden raz sa sága opakuje. Rovnako berú dych Thorgalove jazykové vybavenosti, keďže sa bez problémov dohovorí na mieste, ktoré bolo od zvyšku sveta odtrhnuté posledných tisíc rokov (s. 23). Ale mne sa taký koncept proste páči a i slabšie albumy vnímam pozitívne, pretože nejeden raz sa v nich objavia drobnosti, ktoré v budúcnosti zohrali kľúčovú rolu (spadol som zo stoličky, keď sa na scéne zjavil Vigrid, ktorého sme naposledy videli myslím v albume č. 14 z konca 80. rokov). Je každopádne pochopiteľné (a logické), že s pribúdajúcimi dobrodružstvami Thorgal čiastočne ustupoval do úzadia a prenechával priestor členom svojej rodiny (Muf sa dojemne lúči, Vlčica je fakt rozkošná) a priľahlým osobám (predposledný album je venovaný legendárnej Kriss, ktorá ma tu asi prvý raz v histórii bavila). Oproti Vlčici, ktorá má dar komunikovať so zvieratami a Jolanovi, ktorý po svojich prapredkoch zdedil isté superschopnosti (+ je nesmierne inteligentný), pôsobí Thorgal občas ako trkvas, ktorého treba neustále zachraňovať a zjavne mu dochádzajú sily. Mne sa to ale práveže páčilo, pripadalo mi to realistické. A ako ostatne v celej tejto ságe, tak i v tomto omnibuse oceňujem, že sa tvorcovia neboja decentnej erotiky a tragických úmrtí. Mínusy, pre ktoré dávam „iba“ 4*: monotónnejšie a predvídateľnejšie zápletky, editorské chyby (prehodená otázka odpoveď Slibuješ?/Slibuju alebo veta „Nenech se copak mě nepoznáváš?“), nepochopiteľné okamihy (prečo Thorgal o synovi vraví ako o poslednom potomkovi detí z hviezd, keď má ešte dcéru a mladšieho syna?), lacná hra na hádanky (prečo mám čakať do aleluja, aby som sa dozvedel, čo sa na konci Jolan spýtal?), nedomyslenosti (tí teda museli byť riadne zdegenerovaní, keď celé generácie prežili na jednom ostrove!), nudný album č. 27 (realistické thorgalovky ma nikdy nebavili), nevzhľadná obálka (prečo nepoužili bažinovo-chobotnicový Modrý mor?), občasná nezrozumiteľnosť univerza (prečo sa niektoré postavy čudujú, keď sa stanú svedkami nadprirodzených úkazov, veď ich svet je plný bohov, ktorí vcelku bežne zasahujú do životov smrteľníkov...?) a neviem si pomôcť, ale... absentujúca lacetka! Buďte s bohmi.