Hannah Arendtová - Pôvod totalitarizmu

recenze

Pôvod totalitarizmu I-III (2023) / JohnMiller

Predpokladám, bez akéhokoľvek hlbšieho bádania, že Pôvod totalitarizmu patrí k základným prameňom, ktoré sa zaoberajú totalitnými režimami. Dostal som sa k nej trochu neskôr, no z mnohých iných zdrojov - či už išlo o citácie a parafrázy z iných kníh alebo iba sprostredkované myšlienky - mi Hannah Arendtová nie je už dlhšie neznáma.

Obsah diela a odkaz, ktorý je prostredníctvom textu sprostredkovaný, rezonuje medzi mysliteľmi doteraz. Analýza toho akým spôsobom bolo (a v podstate stále je) možné ovládnuť a mať pod kontrolou krajinu spolu s jej inštitúciami ma miestami šokovala (a to v tejto téme nie som úplný nováčik). Detailný popis procesov vďaka ktorým sa podarilo Stalinovi a Hitlerovi dostať sa k moci a následne udržiavať túto moc prostredníctvom rôznych opatrení a revízií, mal podobný nádych ako nejaký dystopický sci-fi román, s tým rozdielom, že na rozdiel od beletrie sa bavíme o skutočnosti. Je to o to šialenejšie, že konkrétne kroky a aplikácie - napríklad tvorba fikcie a kŕmenie obyvateľstva informáciami o objektívnom nepriateľovi -, sa až priveľmi podobajú na politiku dnešných dní. Teda obsah knihy ma ešte viac utvrdil v mojom subjektívnom pesimistickom postoji - a to som ani pred Pôvodom totalitarizmu nebol žiadny optimista - že hrôzy prvej polky 20. storočia neboli žiadne historické omyly, ktoré by sa už nemohli zopakovať, keďže sme túto kapitolu ako civilizácia prekonali…. To si veru nemyslím.
Pôvod Totalitarizmu je rozdelený na tri časti. Antisemitizmus, imperializmus a totalitarizmus.

I: Antisemitizmus. V prvej časti nám autorka načrtne historický kontext nenávisti, ktorá prenasleduje židov už niekoľko stáročí. Miesto atribútov, ktoré sa sústreďujú na fenomény rasové alebo religiozity tu máme predstavený skôr politicko-ekonomický model. V 16 storočí v Európe sa isté židovské vrstvy, teda rodiny, podieľali na spolufinancovaní chodu štátu. Práve vďaka Židom, ktorý ako jediný investovali do štátu, infraštruktúry a rozvoja, prostredníctvom pôžičiek, ktoré poskytovali vládcom, mohol pokrok nabrať ten smer, ktorý nabral. Samotná šľachta - hoci disponovala kapitálom - nepatrila k tým najaktívnejším investorom absolutistického monarchu. Vďaka tejto spolupráci získali niektorí židia (ani zďaleka nie všetci alebo majorita z nich) isté privilégia, hoci sa nikdy sa žiadnym spôsobom nesnažili získať moc alebo vstúpiť do politiky. Teda boli úspešný ale nemali moc. Na naše prekvapenie, toto je práve istý spúšťač podozrenia. Bolo a je bežné, že ekonomický úspech chodí spolu ruka v ruke s mocou. Alebo ak nie mocou získanou, tak aspoň minimálne s túžbou po nej, ktorú práve židia necítili. Táto nejasnosť, absencia moci, mohla byť zdrojom a substrátom pre rozvoj konšpiračných teórií, ktoré si zakladajú na tajuplných šedých eminencií - teda niekto v zákulisí ťahá za šnúrky.

V tejto časti ma ešte zaujala definícia luzy. Tento termín má veľmi negatívnu konotáciu a skôr sa využíva na diskreditáciu a dehonestovanie istej časti populácie. V skutočnosti má však svoje špecifiká. Tie by sa dali opísať nasledovne. Luza je skupina v ktorej sa nachádzajú všetky spoločenské triedy. Bola prítomná pri všetkých veľkých revolúciách. Odlišovala sa tým, že miesto konkrétnych krokov k zmenám volala po charizmatickom vodcovi. Nepotrebovala riešenia vychádzajúce zo spoločnosti keďže samotnú spoločnosť nenávidela s pochopiteľných dôvodov, keďže z nej bola vylúčená, respektíve neparticipovala v nej - napríklad keď je bez zastúpenia v parlamente. Preto aj dnes politici, ktorí sa snažia získať priazeň luzy, volajú po referendách cez ktoré sa dostanú k moci inak ako je štandardný spôsob.

Záver prvej časti autorka venovala bizarnej a nespravodlivej Dreyfusovej afére. V skratke: išlo o vykonštruovaný súdny proces namierený na jedinca židovského pôvodu, ktorý sa neskoršie pretavil do škandálu. Zároveň s ním prudko vzrástol antisemitizmus a nič na tom nezmenil ani fakt, že dôstojník Dreyfus sa nedopustil činov za ktoré ho stíhali a na základe ktorých si odpykával trest. Prekvapivo aj po odhalení - a niekoľkoročnom pokúšaní sa o nápravu - sa istá časť verejnosti búrila proti napravenému rozsudku a jeho obhajcom - ktoré vyústili až do násilia voči Židom - takmer žiadna verejne činná osoba do tohto škandálu nechcela vystupovať. Na tejto téme sa ešte istú dobu priživovali niektorí francúzky verejný činiteľia. Jeden z nich bol napríklad novinár a spisovateľ Charles Maurras, ktorý sa na úteku po porážke Francúzska počas druhej svetovej vojny, zaľúbil do astrologičky, ktorá mu vyveštila odporúčanie aby sa spriahol s nacistami. Nesprávne rozhodnutie.

II: Imperializmus. Druhá časť sa začína nasledovným výstredným citátom “Anektoval by som aj planéty keby som mohol. Celkom jasne opisuje imperializmus 19 storočia - čo je v istom zmysle politické vyjadrenie akumulácie kapitálu, inak povedané, počas priemyselnej expanzie sa nazbieralo priveľa voľného kapitálu, čo majiteľom podnikov úplne nevyhovovalo. Výsledkom snahy bola expanzia do nekapitalistických krajín, ktorá sa - a to nechcem obhajovať Marxa ale v tejto téme s ním čiastočne súhlasím - skončila vtedy nie úplne najideálnejšie pre pôvodných obyvateľov. V dŕžavách ako India alebo veľká časť afrického kontinentu boli ľudia triedení podľa rasy. Mali rozdielne práva a vzťahovali sa na nich určité rozdiely. Za prvé, to bolo pre kolonizátorov z Európy veľmi príťažlivé, lebo pokiaľ spĺňali rasovú kategóriu, mohli sa identifikovať ako výnimoční jedinci kedy nezáležalo na tom aký socioekonomický status mali vo svojej rodnej krajine. Za druhé bolo veľmi náročné, ba až nemožné, zosúladiť spoločenskú zmluvu, respektíve pravidlá a zákony, ktoré platili v Európe tak, aby ich začali dodržiavať v kolonizovaných krajinách domorodé obyvateľstvo s diametrálne odlišnou kultúrou. Preto mali kolonizátori vlastné zákony a domáci svoje. Imperializmus bol počas priemyselnej revolúcie odlišný práve touto polarizáciou. Tak na porovnanie: Rímska ríša, práve naopak sa snažila v témach kultúry a viery o fúziu s kolonizovanými územiami.

Anglické kolónie nepripustili to, aby bolo týmto domorodcom udelené občianstvo. Z pohodlného dôvodu vyhýbaniu sa konfliktov ponechali vo väčšine ich zvyky aj zákony. Nemecko dokonca zakazovalo svojim klonizátorom zmenu občianstva.
Prekvapivou časťou bola pre mňa kapitola o kolonizovaní južnej Afriky a prerodom kolonizátorov, ktorý si prisvojili skôr život domorodých obyvateľov najmä pre neefektívnosť celého aparátu. Využívanie černošského obyvateľstva na prácu skôr komplikoval proces, keďže obyvateľstvo nevedelo vykonávať prácu, ktorú kolonizátori žiadali, nebolo motivované osvojiť si návyky (a v podstate nezáleží na tom či im nebolo umožnené vstrebať spôsob života kolonizátorov, alebo im to bolo iba cudzie). Majitelia statkov si ledva zarobili na svoje živobytie. Prístup k bohatstvu bol obmedzený a do svojich kruhov skôr nových hráčov nepúšťali. Kolonizátori sa svojho času považovali za vyvolených, to však zmenil príchod židovskej populácie, ktorí sa tiež považujú za vyvolený národ a hoci neboli pripustení k bohatstvu, v rámci možností (ak sa nemýlim tak iba obchodu a služieb) začali popri ťažobnom priemysle participovať a celkom sa im darilo. Toto istá časť pôvodných kolonizátorov - Búrovia - akoby nedokázala prehltnúť a tak sa odsťahovala hlbšie do vnútrozemia a osvojila si život a správanie pôvodného obyvateľstva. Podobne ako niektorá časť plebsu v starovekom Ríme sa títo biely obyvatelia cítili byť dotknutí, najmä preto, že neboli vypočuté ich domnelé práva, ktoré si prisvojili pre svoj - už nie tak dôležitý - status.

III: Totalitarizmus. Tretia záverečná časť je vrcholom tohto diela a prvé dve - inak tiež úchvatné - pôsobia ako povinné prednášky pred tým, než nakukneme do tejto pandorinej skrinky (pôvodne síce nešlo o skrinku ale džbán ale to nie je podstatné) 20 storočia. Keďže som našiel mnoho podobností s tým ako prebiehal proces totálneho ovládnutia prostredníctvom určitých ideológií v Hitlerovskom Nemecku a Sovietskom zväze súdruha Stalina a tým čo sa deje aktuálne vo svete aj u nás, a akým spôsobom konajú niektorí verejní činitelia, som sa práve preto rozhodol sústrediť na opis istých fenoménov akoby som tu mal zaznamenať masívny výklad tejto časti.
Aj keď totalitné režimy môžeme vnímať ako chyby a neúspechy skôr minulosti, autorka upozorňuje, že totalitné riešenia môžu bez úhony prežiť pád totalitných režimov v podobe silného pokušenia, ktoré sa môže objaviť kdekoľvek a kedykoľvek, kde sa bude zdať nemožné zmierniť politickú, sociálnu, alebo ekonomickú biedu spôsobom hodným človeka.
Autorka odhaľuje aj typ človeka, ktorý je pre takýto typ režimu najvhodnejší - a to ma trochu desí, keďže mi to pripomína aktuálnu politickú situáciu a následnú reakciu obyvateľov Slovenska -, že ani verný nacista ani verný komunista nie sú pre totalitný režim tým základným kameňom (priveľa slepej dôvery občas dokonca škodí) ale človek, ktorý stratil cit pre chápanie reality - respektíve nerozlišuje medzi fikciou a realitou.

Jedným z najsilnejších nástrojov totalitného režimu je propaganda. V tomto diele je rozpitvaná na mikročastice. Totalitná propaganda nepotrebuje zdieľať pravdu či reálne prekážky spoločnosti, jej sila je v útoku, ktorý sa neštíti pred ničím. Používa zbrane odporcov a nepriateľov. Neobsahuje nadväznosť, mení podľa potreby históriu. Môže uraziť zdravý rozum, ale len tam kde stratil platnosť. Dokonca si predpripraví nasledujúce kroky, ktoré v budúcnosti môžu vyznieť ako proroctvo, no propagandou nepoškvrnený jedinec takýto výklad nemusí pochopiť. Uvediem aj príklad: Hitler v jednom zo svojich prejavov, ešte pred konečným riešením, povedal, že ,,ak židia rozpútajú svetovú vojnu, budú vyhladení. Vojnu rozpútal on, teda získal zámienku na vyhladenie židov. Totalitná propaganda zovšeobecnením vytvára svet schopný konkurovať tomu skutočnému, ktorého zásadnou nevýhodou je, že nie je konzistentný a organizovaný. Propaganda si vytvára taký, ktorý bude do seba jasne a zrozumiteľne zapadať do nimi vytvoreného sveta.

Jeden z mnohých cieľov totalitného režimu bola úplná likvidácia individualizmu, slobody a existencie, teda stopy po jedincovi, ktorí nezapadal do predstáv alebo bol označený alebo vylúčený s režimu. Nato slúžili aj pracovné a vyhladzovacie tábory - ktoré boli určené prevažne pre nevinných ľudí. Teda tých, ktorí neboli trestne stíhaný za zločiny ako krádež, vražda atď. Keďže vinný si dokážu udržať svoju identitu práve tým, že vedia prečo sú umiestnený, teda prostredníctvom toho vzťahu viny a trestu dokážu udržať spojenie s realitou. Nevinný netuší prečo bol umiestnený, prečo je on práve tu, no a paradoxne táto iracionalita úplne destabilizuje jedinca. Iracionalita a nelogickosť plynových komôr napríklad zapríčinila to, že sa ľudia sa nebránili vstupu do nich. To preto, že nepredpokladali, že by sa niečo také mohlo stať, respektíve aj keď počuli desivé historky, nechceli veriť, že by niečo takéto v takejto forme bolo vôbec možné. Tá nelogickosť, neuveriteľnosť a nepodstatnosť ľudského života bola empiricky vyjadrená v nízkej miere samovrážd v týchto zariadeniach smrti. Keďže samovražda je istá forma vzdoru sebaprezentácie seba, alebo pokojne môžeme zjednodušene povedať, že je to upozornenie okolia na situáciu okolo jedinca, nič z toho sa v pracovných a vyhladzovacích táboroch nenachádzalo. Jedinec bol iba nepodstatné číslo, ktorému odcudzili identitu, vymazali ju. Boli bez známych, bez priateľov, bez rodného listu, bez hrobu. Vzdor samovraždy tým stratil podstatu.

Posledná časť na mňa zapôsobila silným dojmom. Prekvapilo ma ako dokázala technicky zručná v neustálom pohybe pôsobiaca mašinéria vytvoriť také podmienky prežitia, ktoré mali jedinca absolútne v hrsti. Tieto zápisky ukončím slovami autorky, ktorá v ňom zachytila podstatu toho, ako je možné, že niečo takéto ako totálne zotročenie individuálnosti, neprebehlo už v minulosti: Dôvod prečo neboli dôvtipné nástroje totalitného vládnutia, s absolútnou a neprekonateľnou koncentráciou moci v rukách jedného človeka vyskúšané už predtým je ten, že žiadny obyčajný tyran nebol dostatočne šialený na to aby pohrdol všetkými obmedzenými lokálnymi hospodárskymi, národnými, ľudskými, vojenskými záujmami , v mene čisto fiktívnej reality v nejakej čisto neurčitej vzdialenej budúcnosti.

Jediné čo tejto knihe môžem vytknúť je nevídaný nepomer medzi pútavým obsahom a nudnou historickou povinnosťou. Niektoré časti berú dych a niektoré na ne nestíhajú. Tento nepomer sa strieda s pravidelnosťou.

Fundamentálne dielo Hannah Arendtovej o totalitarizme patrí k najvýznamnejším knihám o politickej histórii 20. storočia. Napísala ho pod dojmom hrôz nacizmu a stalinizmu. Totalitarizmus Arendtová vysvetľuje ako nový fenomén, ktorý... více

Komentáře (0)