Interpretácia jednej básne: Makalu
recenze
Osip míří na jih (2015)
/ lentolog
Makalu
Jsem jako šálek čaje.
Křehká bílá schránka, hořká chuť.
To je jako: nemít své ruce v rukou.
To je jako: být v moci trojhlavého boha.
Láska, říkáš. Makalu, říkám.
Pod ní jsou plantáže černého čaje.
Pod ní je základní tábor,
ve kterém bych měla být.
Ale léto letos nebylo.
A proto ani zima nepřijde.
Černé uhlí ve sklepích spí
a za bílého dne sny se mu zdají.
Zbierku som si prečítal na odporúčanie Martina C. Putnu a rád by som jej získal zopár slovenských čitateľov. Autorka sa narodila v Kyjeve, má poľské korene, vyštudovala rusistiku, žije, prekladá a píše v Prahe.
Ako ukážku jej jemnej poetickej práce vyberám báseň, v ktorej rozvíja tradičné prirovnanie
lásky a komunikácie v partnerskom vzťahu k výstupu na horu. Robí to netradičnými prostriedkami. Dovolím si ctených čitateľov upozorniť len na niektoré z nich.
Báseň nesie meno piatej najvyššej hory sveta (cca 8480 mnm). Nachádza sa v Himalájach na hranici Nepálu a Tibetu a výstup na jej vrchol patrí medzi najväčšie horolezecké výzvy.
V češtine i slovenčine názov hory priliehavo pripomína ťažkú prácu – makačku –, ktorú treba vynaložiť na jej zdolanie. Vtipne to využila skupina Bukasový masív v skladbe Nanga Parbat (z albumu Modra z r. 1995; na melódiu tradičnej anglickej ľudovej piesne Greensleeves): „Výpravy na Makalu makajú a ja makám ve vinohrade.“
S Himalájami sa spája aj pestovanie čaju. Ženský lyrický subjekt (ja) vedie pomyselný dialóg s mužským (ty) a pripodobňuje sa k tejto osviežujúcej, zahrievajúcej i vzpružujúcej tekutine horkej chuti, ktorú zvykneme – po vzore Angličanov – piť z krehkých porcelánových šálok.
Zaujímavé je, že dialóg je naznačený len v jednom jedinom, piatom verši, no môže byť kľúčom k interpretácii celej básne.
Autorka volí čierno-biele ladenie textu: dni, šálka, ruky a zima so snehom sú biele; noci, čaj, uhlie a pivnice zasa čierne.
Domácnosťou horolezcov na výpravách je takzvaný základný tábor. Miesto ženskej hrdinky je však neisté: „ve kterém bych měla být“.
Zmeny klímy a počasia („ale léto letos nebylo“) dáva Iljašenko do súvislostí s dianím vo vzťahu a na záver pointuje vtipným i poetickým obrazom čierneho uhlia, ktorému sa za bieleho dňa čosi sníva.
Čo sa komu sníva, čo znamená nemať svoje ruky v rukách a byť v moci trojhlavého boha (akoby rozprávkového draka), dovolím si ponechať výkladu ctenej čitateľky i čitateľa.
Viktor Suchý
Osip míří na jih
Marie Iljašenko
Zralý debut básnířky, překladatelky a editorky (*1983 v Kyjevě v rodině s českými a polskými kořeny). Středoevropská „kulturní směs“, ustálená v jejím raném dětství prožitém v ruské kultuře, i studia komparatistiky nechala přiroze... více
