Popoluška je v skutočnosti kyborg z budúcnosti!

Do tvorby Marissy Meyerovej som sa zamiloval vďaka sérii Renegáti, kde spojila tému superhrdinov so vzťahmi medzi dospievajúcimi. Preto som bol zvedavý, ako sa popasuje s modernou adaptáciou klasickej rozprávky. Ide síce o pomerne bežné východisko, ale tušil som, že v autorkinom poňatí sa z toho môže stať originálne a zaujímavé čítanie. A musím povedať, že Marissa nesklamala. Cinder (odkaz na anglickú verziu Popolušky Cinderella) obsahuje všetky atribúty známeho príbehu o nechcenej nevlastnej dcére a jej peripetiách, no nahliada na ne cez nevšednú sci-fi optiku. Prvky fantasy a vedeckej fantastiky sú pre jej štýl typické, aj tak ma však zakaždým prekvapí ľahkosť, s akou ich dokáže zapracovať tak, aby dávali dokonalý zmysel aj technickému laikovi, ako som ja. Očakávania od knihy som mal teda nastavené a nič mi nebránilo vstúpiť do sveta budúcnosti.

"Neľutovala, že odmietla princovo pozvanie, lebo vedela, že by to nedopadlo dobre. Mohlo sa toľko pokaziť - mohla by sa potknúť na schodoch a odhaliť sexi kovové stehno pred princom, mohla by natrafiť na Pearl alebo Adri či niekoho z trhoviska. Ľudia by si o nej šepkali. Nakoniec by niekto začal sliediť po jej minulosti a odhalil by celému svetu, že princ na korunovačný bál pozval kyborga. Ponížilo by ho to. Aj ju. (...) A čo keby to princovi Kaiovi neprekážalo? Čo keby bol svet iný a nikomu by nezáležalo na tom, že je kyborg... a navyše aj Mesiačanka?" (str. 145-146)

Cinder prišla ako malé dievča pri autonehode o rodičov a ona sama utŕžila ťažké zranenia, ktoré viedli k náhrade poškodených častí tela umelými elektronickými súčiastkami. Kombináciou ľudského organizmu a stroja sa z nej stal kyborg, čo jej na jednej strane umožňuje opraviť takmer čokoľvek, na druhej strane však na ňu spoločnosť pozerá cez prsty. Cinder sa totiž ocitla na pomedzí dvoch svetov a má problém niekam zapadnúť. Veľmi tomu nepomáha ani jej domáce prostredie, kde čelí odmeranej macoche a nekonečným výčitkám, že spôsobila ochorenie svojej sestry. Šírenie nákazlivej nebezpečnej choroby je dnes viac než aktuálne, preto je aj oveľa ľahšie pochopiť postoje jednotlivých postáv voči nej, zatiaľ čo v normálnych časoch by sa väčšina čitateľov automaticky postavila na stranu Cinder. Aj v tom tkvie čitateľská skúsenosť a Marissa Meyerová pri písaní iste ani netušila, že jej fantázia nie je až tak ďaleko od pravdy... Ale späť ku knihe. Nielenže sa ukáže, že Cinder je voči chorobe s názvom letumóza imúnna, ale navyše padne do oka aj následníkovi cisárskeho trónu, princovi Kaiovi. Akoby to nestačilo, do Nového Pekingu prichádza aj krutá mesačná kráľovná a naša hrdinka sa dozvedá šokujúce tajomstvo o svojom pôvode, ktoré dovtedy ostávalo pred ňou ukryté. Autorka využíva viacero motívov, ktoré sa krásne prelínajú a tvoria fungujúci celok. Nedá sa pritom povedať, že kopíruje ustálený dej Popolušky. Iste, je ľahké nájsť medzi príbehmi paralely, občas sa z toho stáva aj zábava, keď čakáte, kedy sa ktorý zvrat objaví, ale sú spracované nanovo, obohatené o moderný nádych a účelne zasadené do vytvoreného univerza. To je uveriteľné práve preto, že vychádza z našej verzie skutočnosti, Nový Peking predstavuje - ako je každému jasné - Čínu, pútavo doplnenú o ľudí z Mesiaca. Prepojenie Zeme s vesmírom sa vyplatilo, žáner sci-fi je tým naplnený o čosi viac a autorke to poskytuje väčší priestor na manévrovanie, keďže všetko ohľadom tamojšej komunity je založené na jej predstavivosti. Všetko sa, prirodzene, deje v medziach cieľovej skupiny, a tak nečakajte žiadne zložité detaily, ale zrozumiteľné vysvetlenia dotvárajúce celkovú atmosféru.

"Mávol skalpelom a jeho špička sa zaryla Cinder do rukavice. Kov zazvonil o kov. Cinder sa prekvapene zatackala. Čepeľ zostala zabodnutá v hrubej vrstve látky jej pracovných rukavíc. Zaškrípala zubami, vypáčila si skalpel z rukavice a vrazila ho androidovi do senzora. Sklo sa roztrieštilo. Žlté svetlo zhaslo. Android cúvol, mával kovovými rukami a zo skrytých reproduktorov sa mu ozývalo hlasné pípanie a hlásenia o chybe. Cinder sa prevalila cez posteľ a udrela androida päsťou do hlavy. Spadol na zem, stíchol, len rukami mu stále šklbalo." (str. 198)

Mesačné kroniky predviedli naozaj ohromný nástup. Ešte je pre mňa skoro zhodnotiť, či sa mi páčia viac než Renegáti, ale nábeh na to rozhodne majú. Príťažlivo v sebe spájajú napätie, romantiku, rozprávkovosť, sci-fi a vieru v šťastné konce. Určite siahnem aj po pokračovaniach série, som zvedavý na ďalšie adaptácie. Základný kameň drží pevne, preto verím, že Marrisa Meyerová nepodlezie vysoko nastavenú latku a znova nám prinesie príjemný čitateľský zážitok.

Šestnáctiletou Cinder považuje většina lidské společnosti za nepovedenou hříčku techniky a její macecha za neúnosné břemeno. Být kyborg ale má i své výhody – mozkové rozhraní poskytuje Cinder nevšední schopnost opravovat věci (rob... více

Komentáře (0)