Príbeh Slovenky, ktorá prežila 4 koncentračné tábory

recenze

Spomienky Slovenky, ktorá prežila 4 koncentračné tábory, bola Mengeleho dievčaťom a rozhodla sa ich vyrozprávať po neuveriteľných 70 rokov.

Viola Fischerová, vlastným menom Rozsi Viola, dnes už vyše 90 ročná pani, porozprávala svoj životný príbeh slovenskej novinárke Veronike Homolovej a spoločne vytvorili knihu, ktorá mrazí, fascinuje, znechucuje i odpudzuje. To všetko zároveň.

Začiatok príbehu je zasadený do posledných rokov pred druhou svetovou vojnou, keď Viola bola asi 13 rokov stará a pokračuje celým jej životom až po súčasnosť. Najväčšia časť je samozrejme venovaná vojnovým a prvým povojnovým rokom.

Začína rozprávaním o živote mladej Židovky, jej prvej lásky, vzťahu s rodičmi a súrodencami, kamarátkami, škole a každodennom stereotype. Pokračuje opisom negatívnych nálad, rozdelením Slovenska na slovenskú a maďarskú časť, zhoršujúcimi sa životnými podmienkami, až napokon odjazdom do koncentračného tábora, stretnutie s obávaným Mengelem, presunom do ďalších koncentračných táborov a nakoniec cestou domov po oslobodení. Opisuje nálady a život po vojne, odvahe nasledovať jej detský sen spred obdobia vojny a postupuje až do dnešnej doby.

,,Možno sa pýtate, prečo tí priekupníci pri plote nepredávali aspoň o polovicu lacnejšie, aj tak by na tom kráľovsky zarobili. A prečo by to robili? Riskovali by viac. K plotu by si mohlo dovoliť prísť viac ľudí. A viac ľudí rovná sa viac problémov. Aj takto sa vždy našlo dosť takých, čo si to mohli dovoliť. Lepšie povedané museli. Dospelý pocit hladu dokáže do istej miery potlačiť. Ale nedokáže sa pozerať na hladné dieťa. Svoje hladné dieťa." (str. 151)

Čím je táto kniha zaujímavá oproti iným knihám s podobnou tematikou?

Jednoduchosť jazyka, ktorou je napísaná. Žiadne prikrášlené vety či metafory, emocionálne podfarbené slová majúce za cieľ vyvolávať hrozné pocity. Jednoducho a presne opísané všetky hrôzy. A viete čo? Je to ešte horšie!

,,Vyzlečte sa! Donaha!" zaznel príkaz jedného z kápov. Ani som sa nepohla. Ja sa mám vyzliecť donaha? Veď je tu toľko cudzích mužov! To snáď nemyslia vážne!? No mysleli.... S pohľadom upreným na gombíky a na zem som sa postupne zobliekla. Neviete si predstaviť tú hanbu a poníženie, ktoré som vtedy cítila. Moje telo bolo dovtedy výhradne iba moje. Nikto ma od mojich troch- štyroch rokov nevidel nahú. A tu bolo zrazu toľko cudzích očí." (str.197-198)

Tým, ale čo je na knihe z môjho pohľadu najhodnotnejšie sú osobné pocity a prežívanie Violy. Viola opisuje všetko jednoducho a jednoznačne a hlavne opisuje také “maličkosti”, ktoré vás ani nenapadnú pri všetkých tých hrôzach. Je všeobecne známe, že Mengele robil obludné pokusy. Ale keď vám niekto krok po kroku opisuje čo sa dialo a čo nasledovalo, mrazí vás z toho.

Mengeleho dievča je silný názov ešte silnejšej knihy.

„Každý večer, keď myslím na svojich drahých, ktorí už nežijú, si hovorím: Ako si to mohla prežiť? Sama neviem. Bolo to naozaj iba o šťastí a náhode.“ To sú slová Violy Fischerovej, ženy, ktorá prežila Mengeleho pokusy, štyri kon... více

Komentáře (0)