milani profil

---

Odznaky 0 ze 72

Zatím zde nejsou žádné odznaky. Více zde.

Kdo jsem

Radšej sedím ako stojím , ale oveľa radšej ležím ako sedím.   Najmilovanejšia kniha -Dobrodružstvá Huckleberyho Finna- od svojich desiatych rokov prečítaná 35 krát. Z mojej pripravovanej zbierky - A všetko je len okamih  Nie aby si zabudol... ! 1960. Na ten rok si

pamätám ako na akýsi zaokrúhlený medzníkový čas i keď v spomienkach na

detstvo sa mi naň zas nič tak výnimočné neviaže. Možno to spôsobila

číslovka ktorá začínajúc nové desaťročie akoby naznačovala, že niečo

staré končí a iné úplne nové začína. Zobrazovala mi pokrok o ktorom sme

sa tak často učili v škole. Vývoj času čo sa nezadržateľne kamsi

posúval, len veľmi hmlisto sa dal tušiť a už vôbec nie predstaviť.

Stačilo aby sa raz za deň na oblohe zjavilo lietadlo a dlhý biely jemne

sa rozplývajúci chvost pár ťahajúci sa za ním i vtedy , keď ho už

dávno nebolo počuť ,ma privádzal do úžasu. Na tom optimistickom pohľade

na svet plnom očakávania sa isto podieľali aj Verneho romány plné

najpodivnejších vynálezov, odvážnych výprav a hľadačov budúcnosti. Mal

som v nich nos strčený od rána do večera. No mohlo to byť celkom

pokojne len tým, že to bol vlastne prvý okrúhly dátum čo som ako

chlapec registroval. Predsa len niečo iné ako všedne sa obmieňajúce a

takmer ničím sa nelíšiace čísla 1956,1957,1958,1959..... Dnešným

Internetovým deťom , ktorým nič nehovorí už ani rok 1980 ,sa tieto

časy môže celkom ľahko pliesť s dobou keď si na slnku svoje veľké

šupinaté chvosty vyhrievali predpotopné jašťery. Ale nedajte sa

prosím odradiť. Rokom šesťdesiatym sa dodnes hovorí zlaté . Najmä pre

množstvo dobrej muziky ,kvetov vo vlasoch i kvetov v duši .A snáď aj

preto ,že minisukne dali slobodu ženskej kráse na celom svete. A tak

ten počiatočný rok svietil z plagátového kalendára nalepeného na stene

nášho WC a vždy pri pravidelnom posedávaní v onej malej miestnosti, som

v rozjímaní uprene pozoroval hrubo vytlačené číslice nad ktorými na

dobovom obrázku babička s láskavým výrazom tváre upozorňuje dievčatko s

otázkou v očiach – Dobrá gazdinka pre pierko aj cez plot preskočí –

Zdalo sa mi že obraz so staromilsky šporovlivou vetou sa do novej doby

nehodí. Pripadal mi archaický.



Keď dnes

prechádzam ulicou, ktorej tvár už roky je tá istá väčšinou nevnímam

nič z toho čo bolo. Len niekedy sú také chvíle. Podivne prichádzajú

samé, bez toho ,že by som si ich zrovna úporne namáhal vyhrabávať zo

zabudnutia a opäť vidím všetko tak ako kedysi. V tom momente mi tie na

okamih sa vracajúce obrazy pripadajú oveľa životnejšie ako súčasná

ohmataná každodennosť ktorou v skutočnosti tak často prechádzam bez

dotyku.

Je nedeľa. Od jedenástej som si ako vždy

odstál omšu pri kostolných dverách v presvedčení, že rozhrešujúce slová

kňazovej kázne majú svoj dosah aj na takúto vzdialenosť. Povznesený , s

dušou ľahkou po celotýždňovom páchaní zase pekne vyčistenou , nesiem z

hostinca neďaleko nášho domu otcovi v džbáne pivo. V ľavej ruke

ktorou ho zospodu pridŕžam cítim orosené studené sklo. Nafúknutá pena je

bez chuti a samotná tekutina sa mi zdá žlčovito horká. Nechápem čo

dobré na ňom dospelí vidia. Sladkú červenú malinovku, ktorú si

vychutnávam , keď dostanem korunu za dobrý skutok by som za pivo nikdy

nevymenil. Pre korunu si chodím v pondelok k dedkovi do obchodu.

Bystrím , zvedavým pohľadom si ma premeria , ale pravidelná ostrá

otázka tohto zbožného muža ma nemôže zaskočiť. –No čo, bol si včera ?

- -Na jedenástu.- A kde si stál. Nevidel som ťa ? Chodím viac do

zadu, takmer až ku dverám, tam si ma nemohol vidieť. Nemám ho príliš v

láske pre jeho chladnú strohú prísnosť , ktorú nemožno len tak

oklamať. No vidina čo všetko by som si za korunu mohol kúpiť, je príliš

lákavá.



-A o čom bola kázeň ?- zošpúli ústa, pričom sa na chvíľu zahľadí

kamsi do nebies akoby v nekonečnosti hľadal docenenie svojich

záslužných skutkov pri zavracaní zblúdilých ovečiek. -Ako Kristus

vyliečil slepého.......- Do pomykova ma už priviesť nemôže . Biblický

príbeh o uzdravení nevidomého, ktorý som si prezieravo nechal povyprávať

cestou z kostola mi tak po chvíli nutného utrpenia prináša zaslúženú

odmenu. Mincu, ktorú vytiahne z vrecka bieleho plášťa podrží medzi

palcom a ukazovákom. Povzbudzujúco, no s počuteľným odtieňom

pochybností v hlase mi kladie na srdce – O svoju dušu sa musíš starať.

Inak skončíš v pekle. K tomu ti moc ďaleko nemáš. Na kúp si niečo. A nie

aby si v nedeľu zabudol ! -



Úprimne ,kdečo som ja už zabudol . Ale je zase stále dosť vecí čo mi

dokážu tie zlaté šesťdesiate pripomenúť. Napríklad kvetinová - If

you re going to San Francisco... , ktorú tak nádherne spieval Scott

Mc Kenzie. Milan Hurtík