Ondrej Kondáš životopis

• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Životopis

Ondrej Kondáš sa narodil 29. septembra 1930
v Nižnej Kamenici na východnom Slovensku, v malom
domčeku, kde žil v lone malebnej prírody v blízkosti
Slánskych vrchov s rodičmi a so staršou sestrou až
pokým neodišiel na stredoškolské štúdiá. Jeho záujem
o poznávanie sa začal prejavovať už vo veľmi mladom
veku, kedy ho často bolo možné zazrieť ani nie tak pri
hre s rovesníkmi, ako skôr niekde v ústraní - s knihou
v ruke. Kvôli čítaniu zanedbával aj povinnosti okolo
domu, a keď už naozaj nebolo úniku a Ondro musel
pomáhať napr. pri prácach na poli, využíval každú voľnú chvíľku aj tu „kognitívne“; napríklad sediac vzadu na
voze sa učil anglické slovíčka (Kondášová, 2009). „Knihy a len knihy – to bol pre neho najvhodnejší darček“,
spomína jeho sestra Betka. Táto jeho láska k poznávaniu ho sprevádzala po celý život.
K ďalším typickým charakteristikám profesora Kondáša patrila už od chlapčenských čias bystrosť jeho
umu a vitalita. Už počas štúdia na prešovskom gymnáziu bol medzi spolužiakmi známy pre výborný prospech,
ale aj pre účasť na kultúrno-spoločenských akciách a súťažiach. Vyznačoval sa živou činorodosťou, veľmi
dobrými organizačnými schopnosťami, prirodzenou inteligenciou a optimizmom. Rád sa angažoval pre zmysluplné veci, do ktorých sa vedel naplno vložiť – len tak ho niečo neodradilo. Táto vlastnosť bola preňho
takisto typická celý život. Treba však povedať, že Ondrej bol nielen „hltačom poznatkov“, ale aj typickým
študentom, so všetkým, čo k tomu patrí - aj keď mal školu rád a s učením nemal problémy, nevyhol sa dvojke,
ani trojke zo správania. Mal totiž rád podnikateľské aktivity - organizoval výlety, lyžovačky, zábavy, pričom raz
sa mu akýmsi fígľom podarilo zrušiť vyučovanie na gymnáziu...
K jeho celkovému formovaniu prispeli aj niektoré smutné zážitky a životné skúsenosti. Ako teenager
prežil frontové udalosti, s citlivým vnímaním odsunu jeho spolužiakov do koncentračných táborov (Kováč,
2000). Na východnom Slovensku žilo veľa židovských rodín, ktoré doplatili svojim životom na kruté vojnové
udalosti. Gymnázium ukončil v roku 1950, v roku tvrdých stalinských represií a prekvitajúceho „kultu
osobnosti“.
Pre štúdium psychológie, ktoré zahájil v šk. roku 1950/1951, sa Ondrej Kondáš rozhodol spomedzi
ďalších zvažovaných alternatív - medicína a chémia. Významnú zásluhu na jeho konečnej voľbe mal iný
významný slovenský psychológ, dnes už emeritný profesor a bývalý dlhoročný riaditeľ Ústavu experimentálnej
psychológie SAV v Bratislave, Damián Kováč – Ondrov starší gymnaziálny spolužiak a priateľ. Ten mu vybavil
u profesora Jurovského v Bratislave možnosť týždeň navštevovať jeho prednášky a „validizovať si“ svoju voľbu.
A tak sa Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú O. Kondáš ukončil v roku 1955, stala jeho
Almou Mater po dlhé roky jeho profesionálneho života (v roku 1962 - CSc., 1968 docent, 1978 DrSc. a v roku
1982 profesor psychológie).
Možno povedať, že kognitívna profesionálna dráha a psychoterapeutická orientácia profesora Kondáša
sa začala už rok pred jeho promóciou, kedy sa zamestnal v Psychiatrickej liečebni vo Veľkých Levároch na
Záhorí ako pomocná vedecká sila. Profesor Jurovský mu síce ponúkal miesto na univerzite v Bratislave, avšak
ako spomína J. Stempelová (2009), v tom čase bola atmosféra na škole priam nedýchateľná: preverovania,
odchody vzácnych odborníkov, ktorých nahradzovali ľudia podľa politickej orientácie. Vedenie liečebne v
Levároch poskytlo mladej rodine Ondreja Kondáša byt a primerané hmotné aj personálne zabezpečenie, a tiež
široký priestor pre počiatočné výskumné sledovanie kognitívnych procesov u pacientov s rôznymi psychickými
poruchami.
Ondrej Kondáš v liečebni zriadil aj skromné psychologické laboratórium na počiatočné experimenty
s tým, že hneď od začiatku sa angažoval aj vo vylepšovaní liečebného programu, do čoho zapojil aj najbližších
kolegov a spolupracovníkov. Zaviedol pohybovú terapiu pacientov, biblioterapiu, dramaterapiu
a muzikoterapiu, pričom jeho záujem o výskum v mnohom ovplyvnil aj klinickú prax - do spoločných terapií
vkladal metodológiu výskumu a poveril sestričky, aby robili časové záznamy zo všetkých aktivít. A aj keď sa
niekedy takéto jeho počínanie stretávalo s nevôľou či s počiatočným nepochopením, bolo preňho
charakteristické aj v jeho neskoršom profesionálnom živote. Akonáhle niekde zatušil rezervy, okamžite to bol
podnet pre uplatnenie jeho tvorivého ducha (napr. v rehabilitačno-reedukačnom a psychoterapeutickom
pôsobení a vytváraní komunitného liečebného systému vo Veľkých Levároch, ktorého súčasťou sa stala
ergoterapia, biblioterapia, psychoterapia a liečba prostredím. Pre obec Leváre tiež založil psychologickú
poradňu.
Už v tomto čase opísal Ondrej Kondáš niektoré oblasti uplatnenia klinickej psychológie v rehabilitačnej
liečbe duševne chorých a alkoholikov (1958), pričom liečebňa vo Veľkých Levároch mu poskytovala bohaté
možnosti sledovania kognitívnych procesov u duševne chorých (1958). Z psychodiagnostickej oblasti sa
zaujímal o rečové prejavy psychotikov (1961), podrobne analyzoval podnetové slová v asociačnom
experimente (1962); z oblasti pedopsychologického výskumu sa zaoberal psychológiou odmeny a trestu (1963), otázkou formovania mravných predstáv u detí staršieho školského veku (1958) a aplikáciou
psychoterapie u mládeže (1964). Osobitnú oblasť predstavuje jeho záujem o alkoholikov, hoci sám bol len
bežným konzumentom. Do centra jeho pozornosti sa dostala najmä averzívna terapia a psychoterapia
alkoholikov (1958, 1962) a rozpracoval aj model alkoholizmu, vychádzajúci z teórie učenia (1969). V roku 1970
prijal členstvo v redakčnej rade časopisu Protialkoholický obzor (dnes Alkoholizmus a drogové závislosti),
zúčastnil sa aj 28. medzinárodného kongresu o alkoholizme vo Washingtone (1969) a 21. psychologickom
kongrese zameranom na problematiku alkoholizmu a drog v Paríži (1977), čo vtedy nebolo zďaleka také bežné,
ako by sa z dnešného pohľadu mohlo zdať. Nemožno tiež opomenúť neskoršiu dlhoročnú spoluprácu profesora
Kondáša s docentom Skálom a zariadením Apolinár v Prahe, a obohatili ho aj osobné stretnutia s Wolpem, C. M.
Franksom, J. Chojnovskim, ale aj s českými psychoterapeutmi: prof. S. Kratochvílom, J. Křivohlavým, K.
Balcarom, E. Urbanom, J. Smékalom, J. Švancarom, E. Syřišťovou a ďalšími, udržujúc si s nimi priateľské
kontakty do konca života (bližšie pozri Stempelová, Kordačová, 2002).
V roku 1960 nastúpil Ondrej Kondáš spočiatku ako externý VŠ učiteľ na 0,5 úväzok na Katedru
psychológie FFUK v Bratislave, kde začal s výučbou klinickej psychológie a kde nakoniec strávil 35 rokov svojho
života. Čas jeho nástupu bol poznamenaný neslávnou februárovou „kritikou a sebakritikou“ VŠ učiteľov
a v Československu nastúpilo „obdobie sovietskych učebníc“ (Kováč, 2007). Zlikvidovali sa aplikačné
psychologické pracoviská, neisté postavenie psychológie ako „buržoáznej pavedy“ sa v 50. rokoch minulého
storočia na FFUK udržalo pod značkou „ideologická“ (Čavojcová, 2003).
Ondrej Kondáš získal na univerzite trvalé miesto v roku 1966 a bratislavskú katedru viedol 14 rokov (až
do roku 1985), v ťažkých časoch normalizácie. Bol však odborne schopný zakomponovať československú
psychológiu 60-tych až 80-ych rokov i do celosvetovej psychológie, pričom ako nestraník prešiel viacerými
peripetiami v konzultáciách so straníckym vedením – najmä v „personálnej obhajobe“ svojich
spolupracovníkov. No nakoniec ich vždy šarmantne a v ich prospech zvládol (Brezina, 2009). Jeho pričinením
mala katedra dobrú povesť na Slovensku, a v istých obdobiach bola radená aj pred „pražskú psychológiu“.
Profesor S. Kratochvíl zvlášť oceňoval „nesmierne zásluhy profesora Kondáša o rozvoj psychoterapie, osobitne
tej významnej vetvy, ktorá sa dnes nazýva „kognitívne-behaviorálna“. Psychoterapeutickú líniu, ktorá tu vzišla
vďaka profesorovi Kondášovi, označil za „bratislavskú psychoterapeutickú školu“ (Kratochvíl, 2002, 2009).
Avšak ako to už býva, aj napriek všetkému tomu nevyčísliteľnému, čo pre odbor a pre katedru psychológie na
FFUK v Bratislave profesor Kondáš vykonal (bližšie v ďalšom texte), musel v roku 1995 z titulu veku (65 rokov)
opustiť miesto VŠ profesora.
Po spoločensko-politických zmenách, ktoré priniesla tzv. Zamatová/Nežná revolúcia v roku 1989 (čo je
z dnešného pohľadu a naozaj „svojský“ historický názov tejto udalosti) začali vznikať nové VŠ psychologické
pracoviská aj v iných slovenských mestách, a tak profesor Kondáš nemusel odísť na „zaslúžený odpočinok“, čo
v jeho prípade bolo naozaj dosť nepredstaviteľné, ale naopak - dostal pozvanie prednášať klinickú psychológiu,
psychoterapiu a psychológiu zdravia na Trnavskej univerzite, odkiaľ neskôr prešiel na univerzitu sv. Cyrila
a Metoda v Trnave. Svoj pedagogický entuziazmus tak mohol rozvíjať ešte posledných 7 rokov života (na TU od
r. 1995 do r. 1997 a na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave od r. 1997 do r. 2002). Na UCM vybudoval
katedru psychológie, ktorej sa stal vedúcim (1999-2002), pričom zanietene vybavoval akreditáciu štúdia
psychológie na tejto univerzite, avšak „konkurenčnú“ Trnavskú univerzitu bol nútený definitívne opustiť.
Štúdium psychológie na UCM bolo Ministerstvom školstva SR akreditované až po jeho smrti.
Pokiaľ ide o koncepčné prínosy profesora Kondáša, najznámejšou sa stala jeho aplikácia psychologickej
teórie učenia v psychoterapii (1962), ktorú podrobne rozpracoval vo svojej kandidátskej dizertačnej práci (dnes „doktorandskej“ Ph.D., vtedy CSc.), ktorú o dva roky neskôr vydal knižne vo vydavateľstve Slovenskej
akadémie vied v Bratislave pod názvom „Podiel učenia v psychoterapii“. V roku 1969 vychádza jeho Discentná
psychoterapia a rok nato zakladá Skupinu pre discentnú psychoterapiu v rámci Slovenskej psychologickej
spoločnosti pri SAV, prostredníctvom ktorej sa neskôr organizovali skupinové výcviky pre klinických
psychológov a lekárov v behaviorálnych, resp. kognitívne-behaviorálnych a relaxačných metódach (čo vtedy
takisto zďaleka nebolo také samozrejmé ako dnes). Postupne sa do obsahu kurzov začleňovali aj lektori –
psychológovia z Česka: K. Balcar, J. Křivohlavý, S. Kratochvíl, J. Šturma a ďalší.
V tejto súvislosti nemožno profesorovi Kondášovi uprieť prvenstvo na Slovensku, a dokonca aj
v Čechách, v kognitívno-behaviorálnom prístupe v psychoterapii, a to tak v teoretickej, ako aj praktickoaplikačnej
rovine. Z historického hľadiska je totiž jeho discentná paradigma „homo-discens“ – človek ako tvor
neustále sa učiaci, a discentná psychoterapia, tj. psychoterapia učením - ničím iným ako slovenským
„dvojčaťom“ v tom čase paralelne vo svete nastupujúcej kognitívno-behaviorálnej teórie a terapie. Z neskorších
rozhovorov s ním viem, že si vyčítal, že ho vtedy namiesto „discentnej“ psychoterapie (tento názov ju mal
odlíšiť od príliš mechanistického behaviorizmu) nenapadlo označenie „kognitívna“, resp. „kognitívnobehaviorálna“,
ktoré sa potom vo svete pre tento typ psychoterapie ujalo a rozšírilo.
To ho však neodradilo v ďalšom rozvíjaní, presadzovaní a skvalitňovaní psychológie ako odboru, a to aj
napriek zložitým spoločensko-politickým podmienkam, v ktorých žil. Entuziazmus a angažovanosť profesora
Kondáša pre dobrú vec boli preňho príslovečné a tiahli sa ako Ariadnina niť celou jeho profesionálnou a
životnou dráhou. Podľa vyjadrenia jeho kolegyne z vysokej školy M. Harinekovej (2009), vo svojej kolegiálnej
spolupatričnosti mal Ondrej neobyčajnú schopnosť vybaviť aj nevybaviteľné veci. Bol cieľavedomý, prierazný,
nebál sa kritiky, zastával sa študentov. To sa premietlo aj do jeho iniciatívy kreovať vo vnútornom členení
(vtedy jedinej) bratislavskej katedry psychológie na FFUK oddelenie klinickej psychológie, zabezpečiť pre
študentov stáže a cvičné klinické pracoviská, organizovať PGŠ kurzy a atestácie psychológov, písať prvé učebné
texty pre poslucháčov a osobne zabezpečiť ich „ručné“ rozmnožovanie, keďže psychológia spočiatku nemala
veľa vlastných publikácií, nehovoriac o špecializovaných učebniciach - prvá učebnica klinickej psychológie
vznikla v roku 1977, Psychoterapia a reedukácia v roku 1985; neskôr Psychodiagnostika dospelých (1990)
a State z klinickej psychológie (2002).
V roku 1983 Ondrej Kondáš inicioval aj vznik, odbornú náplň a vedenie Kabinetu klinickej psychológie
ILF v Bratislave, ktorý doškoľoval v klinickej psychológii aj lekárov, farmaceutov a iných odborných
pracovníkov (logopédi, špeciálni pedagógovia, biochemici). Mal ideu založiť aj výskumné pracovisko klinickej
psychológie, ktoré by spĺňalo požiadavky dlhodobého rozvoja odboru, skvalitnenie poskytovaných služieb
a podieľalo by sa aj na rozvoji teórie a metodológie klinickej psychológie. K tomu však nedošlo, nakoľko klinickí
psychológovia nemali v tom čase potrebné vedecké a pedagogické tituly, a problémy boli aj s priestorovými
nedostatkami a neochotou nadriadených tvoriť nové útvary (Stempelová, 2009).
Profesor Kondáš aktívne rozvíjal aj medziodborové kontakty, zúčastňoval sa na zasadnutiach Slovenskej
lekárskej spoločnosti v sekcii VNČ, psychiatrie, alkohológie, ale aj sociálnej psychiatrie, pediatrie a gerontológie.
Neskôr zastával významné funkcie aj na takých postoch, ako bolo Ministerstvo zdravotníctva SR, kde bol
menovaný za hlavného odborníka pre klinickú psychológiu (1971-1989); bol tiež členom Komisie expertov
Ministerstva školstva ČSR a SSR, predsedom komisie pre udeľovanie titulu DrSc., predsedom 2 habilitačných
komisií, členom domácich i zahraničných vedeckých rád a redakčných rád odborných časopisov (zo
zahraničných napr. Child and Family Behavior Therapy, Journal of Behavior Therapy and Experimental
Psychiatry, Behavioural Analysis and Modification), pričom už v r oku1966 bol dopisujúcim členom medzinárodnej spoločnosti pre rozvoj behaviorálnej terapie so sídlom v USA, kde absolvoval výcvik v metódach
kognitívno-behaviorálnej terapie. Neskôr bol tiež členom Pracovnej skupiny pre rozvoj psychoterapie
v socialistických krajinách.
Profesor Kondáš vždy zdôrazňoval jedinečnosť osobnosti a potrebu akceptácie komplexného prístupu
v psychoterapii, pričom rozpracoval teóriu učenia v psychopatológii (1962) a v alkohológii (1961, 1971).
Otázky alkoholizmu a iných toxikománií rozoberal z hľadiska tejto teórie až po psychoterapeutické postupy,
vrátane hľadania účinných faktorov psychoterapie v liečbe alkoholizmu a odporúčaní pre pacientov (1957).
Dlhoročne spolupracoval s hlavným alkohológom Slovenska MUDr. T. Miššíkom, CSc. a s expertom pre duševné
zdravie prof. MUDr. J. Pogádym, DrSc. V americkom behaviorizme sa zaujímal o Wolpeho princíp recipročného
útlmu, o prvky sociálneho učenia v diele Lazarusa, o princípy racionálnej terapie (neskôr racionálno-emočnej
behaviorálnej terapie Alberta Ellisa a jeho iracionálne presvedčenia. Študentov zasväcoval do Adlerovej
psychoterapeutickej školy a individuálnej psychológie, do myšlienok Maslowa, Rogersa a logoterapie V. E.
Frankla v čase, keď títo autori neboli oficiálne prijímaní.
Bol to tiež profesor Kondáš, kto v čase totality presadil do praxe Koncepciu klinickej psychológie
a koncept klinicko-psychologického nálezu, ktorý bol záväzný pre psychológov pracujúcich v zdravotníckych
zariadeniach (1969, 1986, 1993). Zostavil aj plán rozvoja psychologických služieb na jednotlivých úsekoch
liečebno-preventívnej starostlivosti a podporoval rezortné výskumné projekty klinických psychológov,
z ktorých nemalú časť oponoval. Bol tiež samostatným autorom či spoluautorom početných výskumných
projektov v oblasti školstva, zdravotníctva, priemyslu, spravodlivosti a i.
Z dnešného pohľadu môže ísť o zdanlivo samozrejmé veci, avšak treba si uvedomiť, že profesor Ondrej
Kondáš žil svoj najplodnejší život v čase hlbokej totality, permanentne bojujúc proti najrôznejším nezmyselným
byrokratickým a neraz aj osobným (personálnym) prekážkam. Napriek tomu sa mu podarilo etablovať klinickú
psychológiu ako vedný odbor a zriadiť Komoru slovenských psychológov, a spolu s najaktívnejšími kolegami ju
presadiť aj legislatívne (Zákon NR SR č. 199/1994 „o Psychologickej činnosti a Slovenskej komore psychológov“
ako stavovskej organizácii. Vo svojej práci vždy zohľadňoval princípy etiky, ktoré zdôrazňoval tak študentom,
ako aj – a najmä - kolegom psychoterapeutom („Primum nihil nocere“), neopomínajúc dôležitosť etických
princípov ani pri používaní psychodiagnostických metód, kde všemožne bojoval proti ich zneužívaniu
neodborným – komerčným používaním. Etické princípy práce klinického psychológa boli rozvinuté v prijatí
Etického kódexu hneď po založení Komory slovenských psychológov.
Každý, kto zažil obdobie pred pádom tzv. železnej opony vie, koľko úsilia musel profesor Kondáš
vynaložiť pri svojej snahe urobiť pre odbor všetko potrebné, pri existencii vtedajších, dnes už takmer
štvrťstoročných a „prachom zabudnutia zapadnutých“ spoločensko-politických podmienok, vymedzovaných
vládou jedinej politickej strany - Komunistickej strany Československa. Pozitívne využívajúc svoje dobré
postavenie im profesor Kondáš vytrvalo vzdoroval – predovšetkým poctivou a obetavou prácou, a tiež
jednoznačným „státím si za svojím“ aj napriek tomu, že odpor voči „vrchnosti“ a slobodné vyjadrovanie iných
ako „prijateľných“ politických názorov stálo neraz viacerých odvážlivcov „hlavu“. Demokracia v podobe, akú ju
poznáme dnes, bola v tých časoch iba vytúženým snom, o ktorom sme netušili, či sa niekedy vôbec naplní, a
heslá ako „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“, „Nech žije KSČ!“, prípadne „Proletári všetkých
krajín spojte sa!“ a pod., neboli situačným vtipkovaním politických recesistov, ale smutnou realitou,
vymedzujúcou hlavnú ideovú líniu vtedajšej doby.
Keď v roku 1989 došlo k zmene politického systému, mal profesor Kondáš 61 rokov. Prežiť väčšinu
najaktívnejšieho života v socialistickom spoločenskom zriadení bez nádeje na reálnu zmenu a presadzovať zmysluplné ciele si vyžadovalo nielen odvahu, ale aj charakter a vysokú mieru prezieravosti a múdrosti
kombinovanú s nutnou dávkou zdravej rafinovanosti a tiež vynikajúcich komunikačných schopností.
Profesorovi Kondášovi našťastie nikdy nechýbala odvaha otvorene vyjadrovať svoje názory, ani vzdorovať
všetkým nezmyselným prekážkam, na ktoré vo svojom živote narážal. Vďaka silným stránkam svojej osobnosti
dokázal úspešne kľučkovať v nebezpečnom dobovom „mínovom poli“ a stať sa dokonca jedným z mála
„bezpartajných“ univerzitných profesorov za čias totality. Je však otázne, za akú konečnú cenu... Jeho
príslovečný „A typ“ ho totiž nakoniec, v máji roku 2002 „dostal“.
Je naozaj ťažko v niekoľkých odsekoch vyčerpávajúco obsiahnuť prínos celoživotného diela človeka,
akým bol profesor Kondáš. Bol to človek hlboko ľudský, s orientáciou na riešenie problémov, výborný
psychoterapeut, rigorózny a náročný oponent i pedagóg, ktorému záležalo na dobrom mene psychológie i
odbornej a ľudskej úrovni jeho reprezentantov. „Svoje nároky si nosím všade so sebou, preto že mi záleží
predovšetkým na kvalite (za čo ma mnohí nemajú radi)“, hovorieval. Bol to principiálny, avšak priateľský kolega
so zmyslom pre humor i fair-play, so sugestívnou prednáškovou činnosťou a do posledných chvíľ s vysoko
pozitívnym, kamarátskym vzťahom ku študentom (Stempelová, 2009). Jeho „levársky“ kolega, profesor
Freybergh (2009) ho spomína ako vyzretého človeka, obdareného vysokým intelektom, hlbokou, genuínnou
empatiou a nesmierne širokým vzdelaním.
Ondrej Kondáš mal rád prírodu, umenie, deti, a tiež priateľské, neformálne stretnutia s úprimnými
a charakternými ľuďmi, pričom požíval úctu a dôveru tých, ktorí rovnako ako on nedokázali spolupracovať
s oficiálnym duchom vtedajšej doby. Nemal rád iba svoju psychológiu a prácu, ale predovšetkým ľudí a život,
ktorý žil činorodo a dynamicky, a na dotazy, kde sa v ňom berie toľký optimizmus a veselosť odpovedal
s úsmevom slovami, že kresťan má byť radostný.
Napriek veku bol „spiritus movens“ progresívnych myšlienok, ktoré nevedeli spracovať jeho mnohí
následovníci, šíril okolo seba entuziazmus, mal nadhľad. Známu formulku: „Vzťah k psychológii je daný mierou
vzdelanosti vedúcich pracovníkov“ pravdepodobne vedel využívať asertívnejšie a efektívnejšie najmä pri
presadzovaní záujmov našej odbornosti v nie vždy priateľskom prostredí, než mnohí z jeho žiakov a
nasledovníkov (Selko, 2009).
Komplexná vedecko-pedagogická, odborná a psychoterapeutická činnosť profesora Kondáša je tak
bohatá, že si zaslúži úprimný obdiv a uznanie. Má podiel na rozvoji všetkých klinických disciplín na univerzitnej
pôde ako v Bratislave, tak aj v Trnave (klinická psychológia, psychodiagnostika, psychoterapia a psychológia
zdravia, atď., pričom postavil slovenskú klinickú psychológiu na vedeckú úroveň, sprostredkoval jej výsledky do
stredoeurópskeho kontextu a do svetového povedomia mnohých psychológov. „V retrospektíve sa mi zdá, že
prekonal svoje limity, naplnil svoj život po okraj a spokojne mohol odísť do večnosti“ (Stempelová, 2009, s. 9).
V spomienke naňho som sa pokúsila zhrnúť to podstatné, typické a zároveň jedinečné, a naznačiť aj
dobový charakter, čo môže mladším kolegom pomôcť aspoň sčasti priblížiť okolnosti, za akých celoživotné
dielo profesora Kondáša vznikalo. Zanechal za sebou hlbokú brázdu v podobe veľkého množstva tvorivej,
zmysluplnej a obetavej práce pre odbor, vrátane nevďačnej koncepčnej a organizačnej práce, pre ktorú mal
hádam rovnaký talent ako pre špičkovú odbornú prácu, ktorá už za jeho života presiahla hranice vtedajšieho
Československa. Bol dôstojným reprezentantom vysokej úrovne slovenskej psychológie a bohatej vedeckej
činnosti v klinickej psychológii, ktorá vďaka nemu dostala na Slovensku titul „vedecká“. Celú svoju
profesionálnu kariéru pritom obhajoval ako nestraník, v dusnom ideologickom tlaku a marazme, ktorému
nepodľahol (Selko, 2009). Podrobnejšie informácie o jeho živote a diele možno nájsť v pútavom rozprávaní jeho
najbližších spolupracovníkov, priateľov a rodiny (Stempelová a kol., 2009, tiež Stempelová, Kordačová, 2002). (zdroj životopisu: http://cdzjesenik.cz/journal/01_13e.pdf)