Samo Tomášik životopis

• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Životopis

Svojou tvorbou sa radí do medziobdobia medzi kollárovskou a štúrovskou generáciou. Začínal latinskou tvorbou (poézia), no tiež sa zaujímal o ľudovú tvorbu. Okrem latinčiny písal tiež česky a slovensky. V jeho tvorbe sa veľmi často objavuje výzva do boja za slobodu či spravodlivosť, snaha dokázať dôležitosť slovenského národa v dejinách Uhorska, no venuje sa i básňam satirickým, manželským, či na báze ľudovej tvorby. Priestorovo umiestňuje svoje diela na územie Muráňa, resp. do gemerského regiónu. Jeho diela sa vyznačujú spevnosťou a ľudovým jazykom, pričom viaceré boli zhudobnené alebo zľudoveli.

SAMUEL TOMÁSIK
Toto vydanie nie je diktované len pietou k autorovi, alebo terajším záujmom o historické romány, ale vlastnou kvalitou diel a významného ich tvorcu, autora všeslovanskej hymny, Samuela Tomášika. Nasledujúce riadky majú priblížiť čitateľovi jeho život a pôsobenie.
Narodil sa 8. februára 1813 v Jelšavskej Teplici, kde jeho otec Pavel bol evanjelickým farárom; v rodine Tomášikovej žila tradícia, že sú potomkami husitských emigrantov českých, a otec Samov bol hneď po vydaní tolerančného patentu odišiel do Trnávky u Cáslavi v Čechách, kde zorganizoval náboženskú obec luteránsku, ale už po troch rokoch ho choroba donútila vrátiť sa na rodné Slovensko. Mladému Samovi, ako pred tým jeho staršiemu bratovi Pavlovi, dostalo sa pečlivej výchovy a školenia: gymnázium študoval v Šajó-Gemeri, neskoršie v Rožňave, kde so spolužiakmi M. Hodžom, J. Záhorským a Samom Chalupkom statočne vzdorovali maďarizačným pokusom niektorých svojich profesorov, menovite G. Mišpála. Z Rožňavy prešiel Tomášik na lýceum kežmarské, kde naňho mal značný vliv hlavne Ján Benedikti. Tomášik sa tu stal pitným členom slovenskej spoločnosti, založenej Benediktíni, v ktorej, zpočiatku pod vedením K. Kuzmányho, študovali českú gramatiku a prednášali i kritizovali vlastné prozaické i básnické plody. Mimo toho Tomášik konal tu aj slovenské bohoslužby. V prázdninách posledného roku kežmarského vybral sa Tomášik do Krakova, vtedy samostatnej republiky, aby poznal pobratimský národ poľský i historické pamiatky krakovské. Po dokončenom štúdiu bol dva roky vychovávateľom v rodine J. SzentMiklóssiho v Bánréve, a poznal tam »uhladený spôsob panského žitia«, ako sám vraví, a naučil sa jemným spôsobom v obcovaní s ľuďmi, ktoré mu zostaly cez celý život a budily obdiv a úctu všetkých, ktorí s ním prišli do styku. R. 1833 povolal ho chorý otec domov do Chyžného, kam bol prešiel z Jelšavskej Teplice, a po otcovej smrti zvolila ho chyžnianska cirkev za farára. Superintendent Jozef f y mu dal dišpens od chybujúcich kanonických rokov, ale určil aj podmienku, že musí ešte ísť na univerzitu. Keď si našiel administrátora – bol ním S. Chalúpka – vybral sa na jeseň 1834 spolu s Karlom Bradovkom, neskorším farárom kameňanským, do Viedne vykonať si povolenie k štúdiu v Nemecku.
Povolenie dostali, ale len s veľkými ťažkosťami a len na univerzitu berlínsku, nie do Jeny alebo do Halle, kde chceli ísť; rakúska vláda bola vtedy totiž znepokojená revolučným smýšľaním nemeckého študentstva, ktoré sa bolo prejavilo nedávno predtým vo Wartburgu. Cestou do Berlína zastavil sa Tomášik na 10 dní v Prahe, »kam ho niesly všetky myšlienky a city«. Ammerling, s ktorým sa bol soznámil 1833
v Chyžnom, zaviedol ho najprv k P. J. Šafárikovi, ktorého si Tomášik prial poznať predovšetkým, ako svojho slávneho krajana. Šafárik ho srdečne privítal a dozvediac sa, že by rád poznal všetkých koryfeov československej literatúry, zaviedol ho k Jungmannovi a k Palackému, ktorí prejavili veľký záujem o stav slovenského školstva a národného jazyka a literatúry. Nakoniec išli k Presslovi, kde pri obede Tomášik na žiadosť prítomných rozprával sa so Šafárikom slovensky – prítomným hosťom sa vraj zdalo, ako by Tomášik hovoril »jaksi po poľsky«. S Ammerlingom poprezeral potom všetky historické pamiatky pražské a soznámil sa aj s mladými českými literáty; veľmi sa potešil ich oduševneniu a dôvere v budúcnosť národnej literatúry. Neušlo mu však, ako bystrému pozorovateľovi, že v Prahe všade panuje nemčina, česky rozprávajú len nižšie triedy obyvateľstva; divadlo, do ktorého Tomášik zašiel na české predstavenie, bolo odpoly prázdne, prítomní zase patrili k nižšej spoločnosti. To všetko Tomášika veľmi rozžialilo a skormútilo, a vznikly v ňom pochybnosti, či Praha, celé Cechy, Morava aj Slovensko nezaniknú v cudzom mori. Mladá jeho sila, nádej a viera však zvíťazily nad pochybnosťami – a z tohoto duševného konfliktu zrodila sa pieseň Hej, Slováci, ako to Tomášik sám popisuje: »V takýchto myšlienkach pohrúžený sú c, prišla my na myseľ známa poľská pieseň »Jescze Polska nezgin§la, poki my žijemy« – a na tento nápev sa mi ako od srdca vinuly sloky mojej piesne Hej, Slováci. Vkročím z ulice do svojej izby, zapálim sviecu a ceruzkou napíšem do svojho deníka všetky tri sloky; pieseň bola hotová. Tak, hľa, keď som najprv oduševnený ohnivými rečami mladých literátov, maľoval si v mysli ružovú budúcnosť českého i môjho národa, ale na to zase trpkými skúsenosťami života ako by omráčený zostal, skoro bych bol upadol do pochybovania, ale viera a nádej lepšej budúcnosti prelomila konečne všetky moje pochybnosti, a táto viera vyrazila sa z hlbín duše mojej v piesni Hej, S 1 o v á c i!«
Z Prahy odcestovali s Bradovkom do Berlína; tu sa venoval Tomášik popri predpísaných štúdiách teologických čítaniu historických diel a starých kroník o Slovanoch, najmä o vyhynulých kmeňoch polabských. Vznikla v ňom túha poznať z vlastného názoru tie kraje, i vybral sa pri prvej príležitosti, podľa vzoru Kollárovho do Pomoria. Cez Štetín a Swinemunde prišiel k moru, ktoré v ňom zanechalo veľmi mocný dojem, odtiaľ išiel na Rujanu a do Meklenfourska. Všímal si bedlivé zem aj ľud, všade nachodil pamiatky po slovanskom praobyvateľstve, zaujímal sa i o vykopávky a nálezy archeologické. V júni 1835 dal sa na zpiatočnú cestu z Berlína; išiel cez Wittenberg, Halle, Jenu, Lipsko a Drážďany do Čiech, a cez Prahu na Moravu, do Prešporka a odtiaľ cez Trnavu, Nitru, Trenčín, Turiec a Liptov do Levoče, kde bol jeho starší brat Pavel profesorom. I pri tejto ceste pozoroval Tomášik bystro kraj okolo seba, všímal si hranice živlu nemeckého a slovanského a prejavoval živý záujem o všetky pamiatky slovenskej a slovanskej histórie. Celá táto cesta a pobudnutie v cudzine znamená vrchol životných skúseností, zážitkov a dojmov pre Tomášika, jej stopy prejavujú sa v celej jeho literárnej tvorbe. Opísal ju tiež hneď po návrate domov v prozaickom cestopise, ktorého čiastku uverejnil Kuzmány v »Hronke« (r. II. pod titulom ‚Navštívení pomoŕí Baltickéh o).
Z Levoče prišiel do Ohyžného, kde strávil ostatok svojho života v pilnej práci, plniac svedomité svoje povinnosti ako farár, neskoršie dekan, konsenior a nakoniec senior gemerský. Tu sa tiež oženil, prvý raz nešťastne, takže bol nútený sa rozsobášiť; lepšie sa vydarilo druhé manželstvo s Annou Antonyovou, ale i to znamenalo pre Tomášika veľké starosti existenčné, lebo chudobná fara chyžnianská sotva postačovala k výžive početnej rodiny – Tomášik mal deväť detí, z ktorých však ani jedno neprežilo otca, väčšina zomrela v útlom veku. K týmto starostiam pristupovaly aj iné, menovite oslabenie sluchu a konečne úplné ohluchnutie, zapríčenené otrasom mozgu, ktorý Tomášik utrpel pri páde s koča v Hnúšti v r. 1846. Ale pri tom všetkom myslel stále na svoj národ a na národnú prácu; 1848 bol členom slovenskej deputácie vo Viedni, 1857 zastupoval tiské okolie v Budíne, spolupracoval pri zakladaní Matice Slovenskej a gymnázia vo Veľkej Revúci. Cas, ktorý mu zvyšoval, bol plne zaujatý prácami literárnymi; najprv písal česky, po r. 1844 slovensky, ale niektoré básne sú písané »bibličtinou« ešte v pädesiatych rokoch. Jedinú zmenu v jeho prostom, skromnom živote priniesol r. 1884, kedy na Slovensku i v Čechách oslavovali pädesiate výročie hymny Hej Slováci. Vtedy prišla z Prahy do Chyžného deputácia oddať Tomášikovi čestný dar a povolať ho, aby osobnou účasťou oživil pražské slávnosti. Tomášik pozvanie prijal a cez Moravu išiel do Prahy, všade triumfálne vítaný a oslavovaný. Prišiel a uvidel, že jeho viera bola správna, jeho túžby sa vyplňujú, Slovania neutonú v cudzom mori. Tieto jubilejné slávnosti blahodárne účinkovaly na Slovákov, prebúdzaly ich k činnosti. V Prahe začali pripravovať súborné vydanie Tomášikových básní a piesní, ale jeho vyjdenia sa Tomášik už nedočkal; zomrel v Chyžnom dňa 10. septembra 1887, o týždeň po svojom zaťovi T. Nosákovi, ktorého maďarské prenasledovanie uštvalo a dohnalo k samovražde.
*
Národnú prácu predstavoval si Tomášik, ako celá jeho doba a menovite Štúrovci, predovšetkým ako prácu literárnu. Literatúrou chcel pôsobiť na ľud, budiť v ňom národné uvedomenie, povzbudzovať ho k vytrvanlivosti, k odhodlanosti a najmä k aktivite, k činom, v ktorých videl jedinú možnosť nápravy neutešenej prítomnosti.
Prvé obdobie jeho činnosti je venované celkom tvorbe básnickej; prvé básne, od neho vytlačené, sú Hej Slováci a Hej, pod Muráňom. Obidve vyšly vo Fejérpatakyho »Starom i novom vlasteneckom kalendári* na r. 1838, ktorého sa stal Tomášik od tých čias horlivým prispievateľom. Jeho lyrické piesne sú v duchu doby nesubjektívne; Tomášik je nepochybne vlivom súčasných teórií, ale aj pre povahové založenie, skôr básnikom kolektívnych citov ako tlmočníkom svojich intímnych nálad a myšlienok. Obsahové aj formálne je pod vlivom ľudovej poezie slovenskej a poľskej (tejto hlavne v počiatkoch). Najiprednejšie miesto v jeho piesňach majú motívy a látky národné – ospevovanie pamiatných miest slovenských, slovenskej histórie, povzbudzovanie k práci a k boju za vlasť a národ. I po piesni Hej Slováci, ktorá vyjadrujúc dokonale náladu doby, charakterizovanú pevnou vierou v budúcnosť Slovenska i Slovanov a odbojom proti ich nepriateľom, stala sa neskôr spoločnou hymnou národov slovanských, Vracia sa u Tomášika stále ten istý motív, zdôrazňovanie, že Slovák žije a pripravuje sa k slobodnému rozvoju. Tomášik vychádza zo svojho kraja, opisuje jeho bystré obyvateľstvo, ale rozširuje svoj záujem na celé Slovensko (Dunaj a Tatry). Všetko svetové denie pozoruje Tomášik súb specie národného života: v lámaní jarných ľadov vidí obdobu k súčasnému Slovensku, ktoré sa tiež prebúdza k novému životu; pieseň škovránkova mu pripomína piesne slovenské – Slovákom je pieseň útechou v smútku, ale i podnetom k boju za oslobodenie. Básne Tomášikove ustavične vyzývajú k boju, zápasu proti odvekému nepriateľovi; ani nezdar revolúcie r. 1848 Tomášika nezlomil; v piesni Neni prohráno volá k svojmu národu:
Národnost prohrána neni, dokud víru máš v sebe, dokud chuti máš k činení, neopustíš sám sebe.
Tomášik nezabúdal však ani na iné slovanské národy, v kollárovských znelkách zveršoval spomienky z cesty k Baltu, napísal niekoľko básní na Čiernu Horu a Srbov, v ichž zápasoch proti Turkom videl dobrú analógiu k slovenským bojom. Ozývajú sa uňho aj tóny všeslovanské, zvelebuje úkol Slovanov v histórii ľudstva (Slovania boli vždy strážcami európskej kultúry, oni porazili Tatárov, zadržali Turkov a premohli Napoleona), ale jeho Slovanstvo nie je úzkoprsé, nesnášanlivé, ale zapadá mu do rámca všeľudskosti, keď volá k Bohu:
Daj, by uctiac sa srozumieť sa malý všetky na šírom svete tom národy, by milliony ľudstva sa objal y láskou, pod heslom bratstva a svobody.
Napísal aj niekoľko politických piesní, ktoré zosmiešňujú protislovenskú politiku Košútovu a celý maďarizačný postup. Z celkového ladenia vybočuje len niekoľká piesní, ako na pr. Priviň e, ktorá dobre vystihuje bezstarostné ovzdušie pijácke, Úbohý manžel, v ktorej J. Botto vidí odraz vlastných zážitkov Tomášikových z nešťastného prvého manželstva, ďalej dve spracovania národnej piesne o starom bačovi a chvála starých čiaš (Stará prostota). Požitok z formy prezradzujú Barbora a Cymb a 1 i s t a, táto pripomína obsahom ľudové piesne svadobné.
V jednej zo svojich najstarších básní (Mladý šuhaj) hovorí Tomášik, že »celek srdce ctného Bohu, vlasti v obeť dal«, lebo od nich dostal všetko, a v úplnej shode s týmto výrokom je aj jeho básnická činnosť, lebo vedľa svetskej pestoval aj lyriku duchovnú. Pre »Zpévník evanjelický aneb Písné duchovní staré i nové k verejné i domáci nábožnosti kŕesťanu evanjelických augšp. vyznání, s pŕídavkem Modliteb«, ktorý po dlhoročných prípravách vydali r. 1842 P. Jozeffy a J. Seberini, napísal Tomášik 24 piesní, z ktorých je 6 preložených z nemčiny (z J. A. Cramera a i.) a modlitby na každý deň v týždni. Jeho duchovné piesne, menovite početné v oddiele »0 Bohu a jeho vlastnostech« a »0 povinnostech kresťana k sobé« – látka to skôr theologieká, prípadne filozofická, menej už básnická – pokračujú formálne v dobrej piesňovej tradícii evanjelickej (najviacej tu pôsobil na Tomášika Sam. Hruškovic) a ospevujú Boha menovite v zjavoch prírodných; harmónia a krása sveta je Tomášikovi aj dôkazom existencie Boha.
Piesne Tomášikove, menovite svetské, vyznačujú sa lapidárnosťou a prezradzujú veľmi konkrétne myslenie a pomerne slabú obrazivosť. Pre svoj ľudový ráz mnohé z nich chytro znárodnely.
*
Vedľa poezie pestoval Tomášik aj iné odvetvia literárne, písal aj do Lichardovho Obzoru a iných časopisov články národohospodárske a pod. S jeho povolaním súviselo, že bol dobrým rečníkom – J. Botto spomína, ako jeho reč pri pražských slávnostiach, »prednesená istým, plnozvučným, mocným hlasom a majstrovskou rétorikou, vnikla do sŕdc všetkých poslucháčov a rozbúrila ich city«. Niektoré jeho kázne boly aj vytlačené.
Najväčšiu pozornosť venoval ale Tomášik, hlavne v rokoch šesdesiatych a sedemdesiatych, histórii. Tu kráčal v šľapajách svojho otca, ktorý v r. 1829 vydal »Paméti Jelšavské a Muránské«, v ktorých opisuje Jelšavu a Muráň a podáva dáta z topografie, archeológie a histórie jelšavskej, pri čom si všíma i priemyslu a školstva. Sama Tomášika posilňovaly v jeho historických záujmoch i súčasné snahy, hlavne Sasinkove, i založenie Matice a Múzea, ktoré vôbec mocne podnietily historické skúmanie na celom Slovensku. Tomášik napísal niekoľko menších článkov, v ktorých zdôrazňoval potrebu sosbierať všetky dochované pamiatky historické, ku ktorým rátal aj ľudové tradície. Zvlášť ho zaujala história jeho rodného Gemera. Pilné štúdium historických prác i prameňov využíval Tomášik dvojakým spôsobom, jednak k špecielným prácam historickým, jednak k tvorbe beletristickej. Z historických jeho diel sú najdôležitejšie »Pamätností Gemersko-Malohontské« (r. 1872) a nemecky písané »Denkwiirdigkeitendes M urányer Schlosses m i t B e z u g auf vater1 ä n d i s c h e G e s c h i c h t e«, vydané r. 1882 a venované vtedajšiemu pánovi Muráňa, kniežaťu Augustoví zu Sachsen-Coburg-Gotha, ktorý sa však vydania diela nedočkal. V »Parnátnostiach« študuje Tomášik najstaršiu dobu slovanskú v Gemeri, a dobu husitskú a vpády turecké, v »Denkwiirdigkeiten« sústreďuje sa na deje, súvisiace s Muráňom a začína od Jiskru. V najstarších obdobiach podbehol Tomášik romantickým predstavám súčasným, všetky staré pamiatky a vykopávky považuje za svedectvá o starých Slovanoch a Slovákoch a hľadá analógia k podobným nálezom v iných krajoch slovanských. V dobách historických prejavuje však dobrý kritický smysel, inšpirovaný ovšem niekedy aj odporom k maďarskému skresľovaniu histórie. Domnieva sa, že zpočiatku Slováci nažívali s Maďarmi – ktorí z Ázie nemohli doniesť kultúry, ale nadobudli ju až v styku s europskými národy, hlavne Slovany – v pokoji a mali určitú samostatnosť; slovenské národné povedomie zaniklo len s pádom moci Matúša Trenčianskeho, ale bolo znovu posilnené reformáciou – skutočne prejaviť sa môže ovšem len v najnovšej dobe. Jeho práce, menovite Denkwúrdigkeiten, boly dlho veľmi cenené, dnes je ich hlavný význam v tom, že z nich vidíme, aký materiál mal Tomášik k svojim historickým povestiam – máme tu kostru, z ktorej vznikly jeho romány; je zaujímavé pozorovať, čo Tomášik prejíma zo svojich noviel do Denkwúrdigkeiten a čo vynecháva ako nehistorické; povaha jeho tvorba pri tom jasne vystupuje.
Najstaršia Tomášikova povesť, H 1 a d o m r a (0rol Tatránski 1846) líči epizódu z tatárskeho vpádu do Uhier a do Gemera v r. 1241. Obyvateľstvo chyžnianske utieklo vtedy pred nimi do blízkej doliny, kde trpelo veľkým nedostatkom a zomieralo hladom (odtiaľ meno doliny aj povesti); Tatári, keď chceli vylákať ľudí z úkrytu, volali na nich: »Hana, poď von, už Psohlavci odišli!« a tak ich schytali. Druhý román, Bašovci na Muránskom zámku (Sokol III, 1864), má už látku z histórie muránskej, ktorej potom Tomášik zostáva dlho verný: opisuje tu, ako
Matej Bašo (vlastne Bazald), ktorému muránsky pán Jakub Tornallay pred smrťou sveril poručníctvo nad svojím majetkom i nedospelým synkom Janom, zneužil tejto dôvery, vládol na jeho majetku ako na svojom, malého Janka poslal do Poľska, sobral si lúpežnickú bandu a pustošil celý kraj široko ďaleko, až do Spiša. R. 1549 cisársky vojvodca Salm s pomocou Bašových susedov, hlavne F. Bebeka, obliehol Muráň; dobyť mu ho však pomohla len nesvornosť hradskej posádky, ktorej slovenskí členovia, vedení Jurom Kováčom, hnusiac si lúpežníctvo Bašovo, prešli k Salmovi a tak mu dopomohli k víťazstvu – Bašo z dobytého hradu tajne utiekol, bol však v Telgarte od jedného baču zlapaný a privedený zpäť k zaslúženému trestu, ktorý neminul ani jeho spoločníkov. S z é č o vci, veľmoži gemerskí (Sokol IV, 1865) je história rodu, ktorý panoval na Muráni od počiatku XVII. stor. Dcéra Juraja Széchyho Maria a jej osudy sú predmetom dvoch ďalších románov Tomášikových: bola vydatá najprv za grófa Bethlena (po jeho smrti, čo Tomášik nikde nespomína, sa vydala druhý ráz, ale hneď sa rozsobášila) a od r. 1631 žila na Muráni so svojou najmladšou sestrou Evou, ktorá sa neskoršie vydala za Illyésházyho. Za Rákócziovského povstania r. 1644/5 zaľúbil sa do Marie veliteľ cisárskeho vojska vo Fiľakove, Fr. Wesselényi (či Vešelín, ako ho Tomášik všade píše). Ako sa mu podarilo získať Máriinu lásku a nahovoriť ju, aby mu zradne yydala Muráň, vypráva Tomášik v novele Veselínovo dobytie Muráňa (Národní kalendár na r. 1867). Maria sa potom vydala za Vešelína, ktorý neskoršie dosiahol vysokých hodností a stal sa konečne r. 1655 i palatínom uhorským. Nespokojnosť, ktorá bola v Uhrách ustavične živená rôznymi prechmaty cisárskeho vojska, skutočnými i domnelými, počala sa prejavovať veľmi živo hlavne po mieru vašvárošskom. Uhorské stavy pripravovaly spiknutie, ktorého hlavou bol Vešelín, podnecovaný ctibažnou Máriou; ten hľadal pomoc u Turkov, Nemcov i Francúzov a zpočiatku sa zdalo, že táto diplomatická akcia prinesie im skutočne mocných spojencov – ale odrazu sa všetko obrátilo proti nim, Turci prezradili ich plány viedenskej vláde; ale prv, ako mohlo povstanie vybúšiť, Vešelín zomrel. V jeho podujatí pokračovali Nádasdy a Peter Zrínsky, Maria Széchy ovšem išla s nimi – cisárske vojsko však povstanie potlačilo, hlavní účastníci boli popravení a Maria, ktorá sa dala sľubmi Karla Lotrinského sviesť k vydaniu Muráňa, zomrela v žalári. Všetky tieto udalosti opisuje Odboj Vešelínov (Orol I, 1870). Neskoršie zasiahol do histórie muránskej ešte I. Tôkôly, ktorý zosnoval r. 1673 proti cisárovi povstanie t. zv. malkontentov; to je podkladom najobľúbenejšieho románu Tomášikovho, Malkontenti (Orol IV, 1873). Posledná jeho historická povesť, Kuruci (Orol VII, 1876), líči povstanie Rákócziho 1701, jeho zajatie a konečnú porážku.
Tieto historické deje, o ktorých sa informoval u rozličných dejopiscov – patrí k nim na pr. Palma, Katona, Istvánfy a jeho pokračovateľ Kazy, Timon, Bartolomeides – i básnikov (sr. Gyongyosov chválospev na »Muránsku Venušu« Máriu Széchy) i spisovateľov (G. Ruttkay; G. Reuss »Hrábénka Mária Bethlen rozená Séči ze Rymavských Sečian« z r. 1856, rukopis v archíve Nár. múzea v Turč. Sv. Martine), spracováva Tomášik v duchu romantických literárnych teórií v svoje romány. Dej rozvrhne v celý rad scén, v ktorých sa dáva uplatniť najmä živlu ľudovému, národnému, a uvádza rôzne elementy, dodávajúce deju väčšej pestrosti a vzbudzujúce záujem čitateľov. Tomášikovo počínanie môžeme sledovať veľmi jasne na pr. pri »Vešelínovom dobytí Muráňa«. Jeho hlavný obsah – Vešeiínovo dvorenie Márii a jej zradu – prejal Tomášik do »Denkwurdigkeiten« vôbec bezo zmeny, zachovávajúc aj doslovné znenie listov Vešelínovho a Máriinho, popis ich prvého stretnutia i všetky detaily dobývania. Vynecháva však prvú kapitolu, oslavu Horvátových menovín v Jelšave, aj druhú, ktorá opisuje život na Muráni a ťažké položenie luteránskeho duchovenstva. Podľa »Denkwurdigkeiten« zajme Vešelín len samotného Nagya, v »Dobytí« z toho Tomášik spravil vyzvedačskú výpravu, pri ktorej s Nagyom idú zemania, známi už z prvej kapitoly, len aby mohol uviesť do deja aj cigána; pridáva aj zábavné rozprávky Kádašove. Hlavný rozdiel je však v spôsobe podania: v »Denkwiirdigkeiten« Tomášik pragmaticky sleduje udalosti, podáva charakteristiku najdôležitejších osôb a nebojí sa ani vyslovovať svoje kombinácie, hypotézy a dohady, v novele sám vôbec nevystupuje, podáva len krátke úvody a ináče nechá už hovoriť len jednajúce osoby, snaží sa ich tedy predvádzať objektívne, čitateľ ei má o nich spraviť úsudok sám – je tedy, hoc to zneje paradoxne, objektívnejší v umeleckej práci ako vo vedeckej. To súvisí nepochybne s dobovými estetickými teóriami, ale je v tom iste aj dosť Tomášikovho vlastného, menovite jeho sklony k dramatickému, lepšie rečeno scénickému spôsobu podania. Zo súčasných teórií treba vysvetľovať aj vkladanie početných piesní na vhodných miestach do románu, ktoré mu majú dodať poetičnosti a účinnosti.
Rovnakým spôsobom sú písané všetky romány Tomášikove; všade miesto súvislého epického vypravovania nachádzame scény, ktoré niekedy spolu len vzdialene súvisia; nie z výkladu autorovho, ale z rozhovorov jeho postáv soznamujeme sa aj so všeobecnými podmienkami a historickým pozadím deja. Tieto rozhovory týkajú sa zväčša len obecných vecí, nieto v nich individuálnych rysov, ktoré by sme ostatne máme hľadali aj u Tomášikových postáv. Vo všetkých románoch stretáme sa s tými istými typmi: uhorskí šľachtici, bohatí, panovití a pyšní, večne nespokojní s viedenskou vládou a búriaci sa proti nej; nižšie zemianstvo, čiastočne národne indiferentné a hľadajúce materiálny prospech v prichýlení k panujúcim kruhom maďarským, a len zčiastky slovenské – slovenský živel najčastejšie zastupuje inteligencia, evanjelickí farári a profesori, a slovenský ľud, ubiedený a zotročený, spoliehajúci však aj v najväčšej biede na Boha a spievajúci si aj v najhoršom položení; ďalej trochu exotických prvkov, ktoré predstavujú obyčajne cigáni, a niečo stereotypného živlu milostného – to sú asi všetky složky románov Tomášikových. I v situáciách a fabuli si sú niektoré romány dosť podobné, čo ovšem vyplýva už zo zvolených námetov – Tomášik sa stále viacej sústreďoval na opis protihabsburských povstaní uhorských.
Voľbou námetu aj spôsobom podania platil Tomášik daň svojej dobe; s ňou má spoločné i premietanie súčasných pomerov, názorov a myšlienok do starších dôb, ktoré vedie aj k anachronizmom, ako je na pr. zdôrazňovanie slovenského národného povedomia v dobách, kedy o nacionalizme v modernom pojatí nemôže byť ani reči. Tu však nejde natoľko o nedostatok, ako skôr o zámernú tendenciu: Tomášik sledoval svojimi romány aj ciele národne-výchovné, preto vkladá do nich svoje názory o súčasnom položení Slovákov, svoju vieru v ich budúcnosť a ukazuje cesty, ktorými túto budúcnosť vybojovať a zabezpečiť. Preto ukazuje stále na veľkú silu, aká je v ľudu, ktorej žiaden nevládze odolať – ľud si je však nie vedomý svojej sily a moci, preto ho treba vychovať k uvedomeniu, vdýchnuť do pasívnej masy živého ducha. To je úkol pre vzdelancov, ktorí si musia uvedomiť, že bez národa, bez ľudu nie sú ničím. Len trpezlivá kultúrna práca môže s jednotiť národ a spraviť ho schopným najväčších kultúrnych vymožeností a činov. Vedľa toho dokazuje Tomášik tiež, že Slováci majú v Uhrách rovnaké práva ako Maďari, a že Maďari sa môžu zachrániť pred zánikom len tým, keď budú nažívať v pokoji a rovnoprávnosti s druhými národy, obývajúcimi krajinu.
Ze Tomášikovi záujem o ľud a láska k nemu nebola len prázdnou frázou, vidíme i z toho, že ľudové scény patria k najzdarilejším partiám jeho románov.
Tu vedel presne a neobyčajne ostro vypozorovať postavy, zachytiť ich chovanie aj spôsob reči do najmenších detailov a vyjadriť to všetko jazykom výrazným a živým. Preto sa nemôžeme ubrániť ľútosti, že jeho veselohra »Svadba pod Kohútom alebo: Aby to bolo s menšími trovami« bola zničená. (zdroj životopisu: wikipedia)