Brian Michael Bendis

Nová kniha

Fenomén: Město zlatých očí - Brian Michael Bendis

Fenomén je příběhem chlapce Boldona a jeho přítele, bojovníka Spikea, kteří přežili „fenomén“, jenž zachvátil Zemi. Nejedná se o apokalypsu, ale o něco mnohem z... detail knihy

Populární knihy

/ všech 53 knih

Daredevil: Muž beze strachu!: Omnibus: Kniha první

Alias

Daredevil: Muž beze strachu: Omnibus: Kniha druhá

Císař Quill

Nové komentáře u autorových knih

Zrod

„Hoc sa to dnes, v r. 2024, môže javiť neuveriteľné, koncom 20. storočia bol Marvel v prdelke. Komiksy sa nepredávali, filmové adaptácie stáli za pendrek (hoc sa pomaly situácia začínala meniť k lepšiemu: Blade, X-Men, Spider-Man Sama Raimiho, Leeov Hulk...), hrozil krach spoločnosti. Nečudo, že sa šéfovia chytali každej slamky. Výborným nápadom sa ukázal byť razantný reštart najslávnejších značiek, ktoré začali odznova, ale trochu „inak“, aby nalákali nových (pochopiteľne platiacich) zákazníkov a (ideálne) aby starí zostali. Medzi vlajkové lode okrem (samozrejme) Spider-Mana a (pravdaže) X-Menov, patril aj legendárny tím okolo Reeda Richardsa. Tieto série sa volali „ultimate“. Kruh sa dokonale uzavrel, keď prvé diely Ultimate FF4 napísali Mark Millar a Brian Michal Bendis, teda ľudia, ktorí paradoxne písali aj Ultimate Spider-Mana (Bendis) a Ultimate X-Men (Millar). Týchto ich spoločných prvých 6 dielov vydalo CREW v r. 2011 v knihe Ultimate Fantastic Four: Zrod. Sedmičky sme sa dočkali o rok neskôr v časopise Ultimate Spider-Man a spol. 1 (ešte stíhate?). V ňom vyšli zošity 7 – 8. V danom časopise FF4 zdieľala priestor s Ultimate Spajďákom. Rovnaká situácia panovala v časopisoch Ultimate Spider-Man a spol. 2 a 3. Predaje sa však pravdepodobne neštverali do takých závratných výšin, ako sa čakalo a tak v Ultimate Spider-Man a spol. 4 začal obľúbený pavúk priestor zdieľať s iným tímom s X-Menmi. To už bol hit, takže mutanti zo školy Charlesa Xaviera v časopise vydržali až do jeho definitívneho konca v čísle 18 (vrátane). Ultimate FF4 vôbec nie je zlý, zbytočný, nezaujímavý projekt. Jasné, v knihe Zrod sa dočkáme štandardného originu, ale nalejme si čistého vína: vzhľadom na to, že FF4 u nás nikdy nevychádzali v masívnom meradle (na rozdiel od Spider-Mana, Conana, či Batmana), tak to nevadí, keďže mnohí ich zrod až tak detailne, dôverne nepoznáme. Navyše sa prejavuje (zrejme Bendisova) chuť postavy poľudštiť, vidieť v nich v prvom rade obete a až potom akčné figúrky + do toho udierajú jeho povestné „chaotické“ a teda realistické dialógy. V mnohom je scenár svieži a originálny: necestuje sa do vesmíru, ale do inej dimenzie, jednotliví členovia sú roztrúsení po celom svete a so svojimi unikátne absurdnými superschopnosťami sa vyrovnávajú značne po svojom, ale uveriteľne. To všetko je super. Napísané je to príjemne, sviežo, dynamicky, vtipne, ale i ľudsky. Na FF4 je pekné, že sú to buď rodina alebo veľmi blízki priatelia, čo sa nedá povedať o samotárovi Petrovi Parkerovi, ani o X-Menoch, medzi ktorými vládne také napätie, že by si vystačili i bez nepriateľov. FF4 je na rozdiel od nich „rodinný“ komiks. Nakreslený je moderne, ale nie na hulváta; kresba má čaro. Nestojí za ňou ostatne nikto iný, než Adam Kubert: legendárny syn legendárneho otca Joea Kuberta (Tarzan: Éra Joea Kuberta). Andy je podpísaný pod dielami Avengers vs. X-Men a Superman: Poslední syn Kryptonu. Jeho výtvarný štýl je krásny, chce sa povedať „univerzálny“ (čo vôbec nie je málo, toto sa naopak podarí dosiahnuť len veľmi malému percentu komiksových umelcov). No a keďže o farby sa postaral mikemignolaovec Dave Stewart a o inkerstvo John Dell (Lobo, JLA) a Danny Miki (A zrodí se hvězdy..., Winder Woman), je Zrod po vizuálnej stránke ozaj vydarený. Dokonca si o Ultimate FF4 trúfam vyhlásiť, že je spomedzi trojice FF4, Spidey a X-Men najvyrovnanejší. Kým Ultimate Spider-Man bol neoriginálny nie ani tak reboot, ako skôr rovno remake a Bagley ako ilustrátor mi nesadol a kým X-Meni boli krajšie nakreslení, ale po scenáristickej stránke tak nejak divní (Profesor X ako radikálny tridsiatnik?), FF4 sa mi páčila ako po stránke príbehovej, tak vizuálnej. Ultimate Fantastic Four: Zrod si to u mňa pokazil až na samom konci, kde samozrejme „nesmie“ chýbať gigantická, deštruktívna akčná scéna. Pritom bez nej by to bolo lepšie. Malo sa aj vo finále staviť na postavy, interakciu medzi nimi, na dialógy. To sa, žiaľ, nestalo. Odohral sa presný opak. Chápem, je to supehrdinský komiks. Možno by sa triviálnejšia časť populácie zbláznila, ak by si prečítala superhrdinský komiks bez akcie. Ale prečo to občas neskúsiť? Prečo to raz za čas nerisknúť? Čoho sa stále všetci tak strašne boja? Práve tento komiks takú možnosť ponúkal, zostala však biedne nevyužitá. Nevraviac o pár antilogickostiach (armáda vyhodnotí „bahnovú armádu“ ako nevyužiteľnú? Armáda???). Po druhom čítaní som si nebol takým vysokým hodnotením istý, ale keď som si spätne zrekapituloval, aké slabé komiksy s FF4 som v češtine čítal, tak tento si predsa len s prižmúreným okom 4* zaslúži s dodatkom, že prvých 70% knihy je super, lebo je o postavách, a zvyšných 30% je veľký priemer, lebo je o hlúpej akcii.“... celý text
— Ivan Kučera

Císař Quill

„Nenadchne ale ani neurazí Nové složení týmu s méně i více známými tvářemi mi celkem sedlo, příjemně mě překvapil Thing a Kitty Pryde. Jinak komiks funguje jako úvod do nové série s kořeny z té minulé, takže pro méně znalé, což v tomto případě jsem i já, může být komiks místy lehce matoucí, i když postupem času tak nějak vše vysvětlí Prostě oddechovka“... celý text
— KubaHanzelin

Ultimate Spider-Man a spol. 12

„Ultimate Spider-Man a spol. 12 je na obálke avizovaný ako „startovní číslo, nové příběhy pro nové čtenáře“. Nie je to až tak od veci, ako by sa mohlo zdať. Zrejme za týmto tzv. slamky-sa-chytajúcim vyhlásením mohli upadajúce predaje? Dvanásty diel tohto sympatického magazínu ponúka komiksy, ktoré teoreticky skutočne majú nový začiatok. Ale prakticky sa znova jedná o Spider-Mana a znova o X-Menov, ktorí vystupovali už v predchádzajúcich dieloch. Ich príbehy v č. 12 nie sú nové začiatky. Proste dej pokračuje tam, kde skončil minule. Áno, je pravda, že minule Spajdy i mutanti svoje dejové oblúky plus-mínus uzavreli a v č. 12 štartujú nové, ale ono je to samozrejme všetko prepojené s minulosťou. Udalosti z predchádzajúcich epizód rozhodne nie sú ignorované, nedajbože anulované. Čiže ak ste nečítali všetko od jednotky po jedenástku (vrátane) a skočíte rovno do dvanástky, nemáte šancu chytiť sa. Pochybujem, že vám nevďačnú situáciu pomôže vyriešiť sumarizačný text. Prepáčte, zbytočne dlho sa pristavujem pri niečom, čo je v podstate detail. K veci, začnime Spajďákom. Stále sa mi nepáči vizuálne stvárnenie väčšiny postáv. Teta May vyzerá ako panička z Dallasu, Gwen ako Joker a MJ ako nadržaná lolita neustále sa obzerajúca po okolí pohľadom hľadajúca miesto, kam by zatiahla Petra na cicmanie. Na iných miestach akoby to ilustrátor Mark Bagley úplne flákal (MJ na strane 24). Najotrasnejšie je nakreslený Green Goblina. Počkať, čože? Vracia sa Green Goblin?! Nuž... vracia. Hoc sa jedná pochopiteľne o jedného z najvýstavnejších Pavúkových protivníkov, jeho stvárnenie Bendisom a spol. ma nielenže necháva chladným, ale ma dokonca irituje. Ako keď známy reťazec riskantne vyhodí z menu výborne predávaný hamburger napriek tomu, že ho všetci varujú, aby to nerobil, nový druh je prepadák a tak manažment rýchlo vráti do hry hit č. 1. Ako-takým plusom sú dialógy. Nie sú zaujímavé, ani zábavné, ale páči sa mi ich realistickosť. Hrdinovia rozprávajú ako v živote, občas si nevedia spomenúť na slovo, inokedy sa odmlčia a tak im do toho s úplne novou myšlienkou skočí iná postava. Na scenári je najzaujímavejšie to, že v dnešnej dobe by sa čosi také v americkom mainstreamovom komikse nemohlo objaviť (jedna postava želá inej rakovinu, ďalšia je zosmiešňovaná na základe homosexuality, čomu sa Peter Parker smeje za jej chrbtom, toto skutočne nie je Peter, akého chcem vidieť). Straczynského inovatívny prístup k Spajďákovi oceňujem stokrát viac; Bendis univerzum len jemne reštartoval, kým naopak Straczynski pridal plno nových a sviežich nápadov (mytologický rozmer postavy). Lepší dojem v č. 12 zanechávajú X-Meni. Ale ani tí po scenáristickej stránke nepredstavujú zázrak. Prejedol som sa mládežníckeho poňatia. I najstaršia postava (Profesor X) vyzerá ako tridsiatnik. Aj sa tak občas správa. Netúžim vidieť X-Menov na kolieskových korčuliach. Akože hej, reštartovať slávny tím tak, že sa vrátim na začiatok ich kariér, kedy boli mladí a nepokojní, je vynikajúca východisková myšlienka. Ale pripomína situáciu pri niektorých filmoch, ktoré majú výborný námet, ale priemerný scenár, ktorý neveľmi využíva výborného námetu a len sa v ňom piple ako dieťa, ktoré na obed dostalo neobľúbené jedlo, ale je hladné, tak sa na tanieri snaží nájsť položku, ktorú by bolo ochotné poslať dole krkom do svojho žalúdka. Už nápad, že sa X-Meni vydávajú na knižné svetové turné, mi pripadá nedôstojný; toto by som toleroval u Raťafáka Plachtu, Harvepína a Kuka, ale nie u Wolverinea a Beasta. Našťastie ich kreslil Adam Kubert, ktorého práca ma oslovila oveľa viac, ako Bagleyho. Mark Millar zas však pre zmenu píše nudnejšie dialógy, než Bendis, takže je to prašť jako uhoď. Hoc oceňujem zrážku Wolverinea a Bobbyho mamy; vidno, že na svete jestvujú sily, na ktoré je prikrátky i večne podráždený kanadský rosomák. Najviac sa mi z č. 12 paradoxne páčili textové bonusy, ktoré boli také fantastické, až ma fakt mrzí, že v CREW nikdy neinvestovali energiu do encyklopédie mainstreamovému komiksu 90. rokov.“... celý text
— Ivan Kučera

Klan M

„Způsobila rozpad Avengers, zabila své kolegy, přátele a dokonce i manžela, ze světa udělala podivnou utopii, v níž každý zdánlivě dostal to, po čem toužil, ale nikdo z toho není kdovíjak nadšený a teď završila všechno své šílenství proslulým výrokem „Už žádní mutanti“. To je Wanda Maximoff, alias Scarlet Witch. Brian Michael Bendis je autor, který se nikdy nečetl zrovna lehce na první brnknutí. Dává prostor čtenáři, aby se domýšlel, představoval si a odvozoval závěry. Klan M budiž toho příkladem. Žádné dlouhé uvádění do děje, vysvětlování, nebo flashbacky, zato spousta nápověd, náznaků, myšlenek, které se rozvíjejí kdesi vzadu za dějovou linkou. V jeho vyprávění je spousta věcí, které vám při prvním čtením ani nedojdou, nebo si jich nevšimnete. Někdy máte pocit, že jste se ztratili, že jste přeskočili pár panelů, které vám teď chybí. Ale když se vrátíte, zjistíte, jak geniální přesmyčku na vás Bendis vytáhl, jak šalamounsky vás poslal na úplně jinou vlnu, než jste očekávali. Myslím, že tohle si mohou dovolit jen ti nejlepší z nejlepších. Oliver Coipel tomuto způsobu práce poskytl grafický podklad, který se v ničem nenechává zahanbit. Temné, drtící a beznaděj vzbuzující stránky střídají jasné, zářící a pastelově pestré panely plné naděje, že všechno zlé se v dobré obrátí a budoucnost je možné zachránit. Klan M je přemýšlivý crossover, který si vyžaduje všechnu čtenářovu pozornost.“... celý text
— ludek.n

New Avengers: Útěk

„„Skupina neobyčejných lidí... lidí, které by vás ani náhodou nenapadlo spojit do jednoho týmu. Lidí, ochotných odložit stranou své osobní zájmy a problémy. Lidí, kteří automaticky dělají to, v čem jsou nejlepší, kteří si nedají oddech, aby uvažovali o hrozivosti situace, ve které se ocitli.“ Brian Michael Bendis musel napřed kapitolu největších hrdinů světa Avengers ukončit (viz UKK Avengers: Rozpad), aby mohl začít spřádat plány pro New Avengers. Nový tým, ale staří hrdinové. Zpočátku mi to přišlo strašně zmatené, pak se dějová linka zdánlivě projasnila, jenže to nevydrželo dlouho a byl to zase zmatek nad zmatek, a na dovršení všeho otevřený konec s douškou „pokračování příště“ (ale nejspíš nikdy). Takže další ultimátní ochutnávka, která nabila zbraně slepými náboji. To jí samozřejmě nebrání být pořádně drsnou a temnou ouverturou, která někde cestou sebrala i nějaký ten intelektuální podtón. Přiznávám, že mi Bendisovo klamání nepřítele mnohdy nedávalo smysl (možná proto, že rozpoznat přítele od nepřítele, je občas docela oříšek, o tajemných náznacích ani nemluvě). Nebýt to tak parádně nakresleno, asi bych před tímhle dobrodružstvím utekl už někde v první třetině. David Finch mě ale přikoval do sedačky s takovou bravurou, že jsem vydržel až do finále a nevynechal jediný panel.“... celý text
— ludek.n

Přejít na knížky autora