Garik komentáře u knih

Bol som naozaj milo prekvapený, ako ma toto dielo zaujalo hneď od prvej strany (s Besmi som sa trápil, až to bolo často hotové utrpenie). Opisy Raskoľnikovových duševných pochodov boli naprosto geniálne! Román je navyše plný zaujímavých, poučných a silných momentov, medzi inými napr. veľmi dobrý a presvedčivý opis života alkoholika, tiež list Raskoľnikovovej matky Pulcherije Raskoľnikovovej, ktorý je naozaj úžasný (a Duňa je skvelá!). Alebo názory socialistov v debate o zločine, o dvoch triedach ľudí, o svedomí a práve na zločin. Veľmi ma zaujala aj debata Petra Petroviča a Andreja Semionoviča o „pokroku“ (komúny, konkubinát...), ktorou Dostojevskij jednoducho a zároveň geniálne vykresľuje pokrokárske myslenie. Tam nádherne vidno, na akých (dnes už dobre ukrytých a vo všeobecnosti zabudnutých) ideových základoch stojí dnešná (už všadeprítomná, zato však umne maskovaná) neomarxistická ideológia a (umne zviditeľňovaná) „progresivistická“ agenda všetkých tých sociálnych inžinierov, ktorí nám tu kradmo zavádzajú ďalšiu totalitu.
A keďže v tomto románe Dostojevskij chtiac-nechtiac tak viditeľne zakopáva o korene súčasného šialenstva, aj tejto klasike možno predpovedať osud zakázaných kníh, alebo prinajmenšom tých cenzurovaných.

Mimochodom, toto bola prvá (a doposiaľ jediná) kniha, u ktorej som si musel napísať zoznam postáv.

Čo dokáže jeden odhodlaný, chamtivý a ctižiadostivý muž bez zábran, keď sa ukáže príležitosť, dobrí ľudia mlčia a mocní radšej pozerajú inde. Václavovi Kaplickému sa v tomto románe podarilo priam majstrovsky zrekonštruovať skutočnú historickú udalosť.

47 03.09.2011

„– Ja vlastním kvetinu a každý deň ju polievam, – pokračoval malý princ. – Vlastním tri sopky a vymetám ich každý týždeň. A vymetám aj tú vyhasnutú. Človek nikdy nevie. Pre moje sopky, ako aj pre moju kvetinu je užitočné, že ich vlastním. Ale ty nie si pre hviezdy užitočný... Podnikateľ otvoril ústa, no nenašiel vhodnú odpoveď, a malý princ odišiel.“

„Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme, – povedala líška. – Ľudia už nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si u obchodníkov celkom hotové veci. Ale pretože nejestvujú obchodníci, čo by predávali priateľov, ľudia už priateľov nemajú. Ak chceš mať priateľa, skroť si ma!
– Čo mám urobiť? – spýtal sa malý princ.
– Musíš byť veľmi trpezlivý, – odpovedala líška.“

„– Ľudia u vás pestujú päťtisíc ruží v jedinej záhrade ... a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú... – povedal malý princ.
– Veru, nenachádzajú to, – odvetil som.
– A predsa by mohli nájsť, čo hľadajú, v jedinej ruži alebo v kvapke vody...
– Pravdaže, – prikývol som.
A malý princ dodal:
– Ale oči sú slepé. Treba hľadať srdcom.“

Roztomilá knižka. A v mnohom (obávam sa) pravdivá.

Takže: Decká! Dajte si bacha na baobaby! ;-)

43 28.12.2011

Douglas Murray vo svojich postrehoch ide nádherne až na samu podstatu vecí, pričom sa rozhodne nevyhýba ironickým poznámkam (čitateľ bez zmyslu pre takéto jazykové „hrátky“ môže mať problém rozlíšiť takéto vsuvky od predošlých a nasledujúcich vážnych konštatovaní). Žiaľ, v texte často a trochu chaoticky preskakuje od udalosti k udalosti bez toho, že by uviedol dátum, takže text pôsobí miestami zmätene. Je prirodzené, že v takomto diele má prednosť tematické členenie pred chronologickým, no práve preto nedôslednosť v datovaní občas vytvára pocit dezorientácie. S pribúdajúcimi stránkami sa text našťastie stáva konzistentnejším.
Okrem mnohého iného ma zaujali Murrayho rozbory diel Jeana Raspaila a Michela Houellebecqa, jeho úvahy o umení, uvádzané príklady prenasledovania občanov štátnymi orgánmi vo Veľkej Británii, príklady násilných kriminálnych činov v krajinách západnej Európy a „zvláštneho“ prístupu k nim, ale aj reakcie znásilnených aktivistiek (príklady toho, čo dokáže urobiť s ľudským vnímaním reality ideológia). Pre mňa veľmi zaujímavou bola aj kapitola „Proč je střední Evropa jiná“, v ktorej sa zaoberá postojmi V4 a menovite spomína politikov Fica a Orbána.

Z knihy vyberám:
„Když francouzský medievalista Sylvain Gouguenheim dokázal v roce 2008, že starořecké texty zachránili křesťanští Syřané, a nikoli řečtiny neznalí Arabové, způsobil bouřlivou politickou kontroverzi, byl okamžitě osočen z islamofobie a organizovaly se proti němu petice a protesty. Téměř nikdo z akademie se neodvážil bránit jeho právo publikovat výsledky vědecké práce, ani jeden kolega z oboru nepodpořil objektivitu jeho bádání. Tato epizoda názorně dokazuje nejen zbabělost akademiků, ale i jejich charakter slouhů.“

„Obavy ze ztráty víry jsou pociťovány najsilněji v konfrontaci s její náhražkou, kterou dnes nazýváme „evropské hodnoty“. Jak poznamenal (anglický teolog Don) Cupitt jinde „západní sekulární svět je v podstatě křesťanský výtvor“. Tento kult není zcela neúspěšný, ale jako politické náboženství je nejistý ve svém zakotvení. Stále grandióznější jazyk jeho zástanců prozrazuje nemohoucnost, neboť mezi naléhavými požadavky práv a jejich uskutečnitelností se otevírá do očí bijící propast.“

„… se může oddávat životním radovánkám a svému soukromému blahu. U lidí, kteří ztratili své bohy, je to celkem přirozené. Zhroucení ideálu často provází cynismus – nač se trápit ztrátou naděje, když si můžeme užívat!“
„Jak ale Delsolová správně poznamenává, „my takovou možnost nemáme, naše jistoty se sice také zhroutily, ale místo cynismu propadáme pochybám, zda vůbec existuje pravda“.“

„K naší dnešní kultuře budou ale pociťovat jen opovržení. Jak jednou trefně poznamenal turecký prezident Erdoğan, západní demokracii mohou použít jako autobus, a až budou v cíli, vystoupí.“

„Přesto to vypadá, že inteligentní a kulturní lidé ztratili povědomí o smyslu civilizace a života. Jak by jinak mohli dávat ruce pryč od obrany a podpory vlastní kultury, v níž vyrostli, a dokonce ji pomlouvat a napadat? Stále dokola slyšíme sirény nového orientalismu: „O sobě si nic dobrého myslet nechceme, naopak každého jiného jsme ochotni považovat za mnohem lepšího.“
Téměř neznatelně zadul v novém století lehký vánek z opačného směru. Počalo se neochotně připouštět, co renegáti a disidenti tvrdili už od konce války, a to že liberální společnost za svou existenci dluží náboženství, ze kterého vyrostla.“

„(Dawkins): „Naše existence připadala kdysi lidem jako ta největší záhada. Darwin s Wallacem ji ale vyřešili.“ Tato věta dobře ilustruje propast mezi uznávaným ateistickým světonázorem a běžnou životní zkušeností. Byť si Dawkins myslí, že tajemství života bylo vědecky objasněno – což platí nanejvýš omezeně –, nikdo svou existenci neprožívá jako vyřešenou a záhadu svého života může nanejvýš vytěsnit.“

„Ti (liberálové) stále vedou na Západě nekonečné diskuze o různých stránkách ženských a homosexuálních hnutí, dokonce i o jakýchsi transgenderových nebinárních právech, ale přitom podporují import lidí, kteří uvedeným skupinám upírají právo na existenci. Jak je možné, že oni intelektuálové vedou kampaň za přijetí milionů přistěhovalců, kteří nepřiznávají mužům a ženám stejná základní práva? Máme to chápat jako svědectví víry v nepřekonatelnou sílu osvíceného liberalismu? Opravdu časem přesvědčí Afghánce, Eritrejce, Nigerijce i Pákistánce o svých pravdách? Každodenní zprávy bohužel tento optimistický předpoklad nepotvrzují.“


Napriek drobným výhradám a zníženému hodnoteniu vrelo a jednoznačne odporúčam!

40 06.04.2019

Je to taký akoby cestopis prekladaný reportážami z rôznych miest súčasného Nemecka o životoch, skúsenostiach a názoroch migrantov, internovaných v kdejakých provizórnych táboroch (kam sa autor dostal obyčajne nejakým pokútnym spôsobom), kde celé mesiace čakajú v stiesnených podmienkach na to, čo s nimi bude ďalej. Pričom opisovaná realita nemeckých uprchlíckych táborov je často priam desivá. Na svojich cestách Tuvia Tenenbom navštevuje aj všelijakých týpkov, ktorí sa motajú v politike a majú, či ju aspoň deklarujú, snahu s danou situáciou niečo robiť. Zaujímavé faktografické údaje, informácie o dianí a rôzne postrehy (svoje, domácich aj migrantov) servíruje čitateľovi s nadhľadom, vtipom, iróniou a sarkazmom. Čím mi, mimochodom, pripomína B. Kurasa.

Keď som bral do rúk túto knihu, ešte som netušil, s akým postojom autora sa v nej stretnem. Ukázalo sa, že k „vítacej“ politike Nemecka je veľmi kritický. Niet divu po tom, čo mal možnosť na vlastné oči a uši sa presvedčiť, ako Nemci „zvládli“ prílev utečencov a ekonomických migrantov, ktorý svojou politikou sami umožnili.
Najhoršie na tom všetkom je, že táto pokrytecká politika im podľa mnohých indícií slúži hlavne k tomu, aby si mohli riešiť svoje vlastné mindráky, aby si mohli dofukovať tie svoje aj po tých desaťročiach od vojny ešte stále spľaslé egá, aby si mohli pofúkať a hojiť všetko to svoje bó, aby napravili pred svetom svoju pošramotenú povesť, aby opäť mohli kričať a dupať, že sú to plným právom oni, kto má zjednocovať a viesť Európu k jej svetlým zajtrajškom.

Povšimnutiahodný je aj jeden fenomén, na ktorý tu náš statočný reportér narazil, ako som vyrozumel. Veľká časť nemeckých politikov (od tých najmenších regionálnych až po „elity“), prevažná časť intelektuálov, novinári a médiá všeobecne takmer bezozbytku, značná časť verejnosti hlavne v bývalom Západnom Nemecku, sa hlási k ľavej časti politického spektra. Títo ľudia si svoje ťažké traumy z toho, čo ich blízky predkovia napáchali, liečia nie len bezuzdným vymýšľaním, rozširovaním a totalitným presadzovaním kdejakých pomyselných slobôd, ale aj hlasným proklamovaním lásky – k ľuďom a ľudstvu všeobecne, k trpiacim zvlášť, ale najmä k ľuďom inej farby pleti a vôbec mimoriadnu náklonnosť zvyknú už nejakú dobu pociťovať a prejavovať k islamu. No tiež vo svojich ideových oponentoch dodnes radi odkrývajú neonacistov, nachádzajú antisemitizmus, čím takisto bojujú proti nenávisti a ukazujú svoju lásku. A pritom pri rozhovoroch s nimi takmer vždy vypláva na povrch, že v ich myslení aj naďalej za všetko zlé môžu Židia (nevedeli, že v osobe T. B. sa práve bavia so Židom). Takže asi toľko k poctivému vyrovnávaniu sa s minulosťou. Môže byť, že práve v tomto navonok stále ukrývanom presvedčení pramení ich bezprecedentná a inak ťažko vysvetliteľná priľnavosť k islamu?

A teraz nejaké tie hlášky:

Časť komentára zo str. 10 k akcii Strany zelených v Berlíne, pri ktorej má prebehnúť „panelová diskusia s queer uprchlíkmi a o nich“:
„Jsou to Němci! Kde jsou syrští queers? Kde jsou afghánští transgenders? Nemůžu je najít. Rozhlížím se kolem a obličeje, které na mě na téhle queer pařbě zírají, jsou germánské. Je možné, aby syrští nebo afghánští queers byli od přírody vzhledem podobní Němcům?“

„Většina německých novinářů, na něž jsem narazil, věří, že žurnalistika je „edukativní“ nástroj, v němž na faktech záleží mnohem méně než na „správném myšlení“. Sami sebe vidí jako někoho, kdo stojí nad „masami“, a myslí si, že je jejich povinností přimět lidi „myslet správně“, což...“ (str. 15)

„Ale tohle tvrdí starosta a jeho slova jsou pádnější než nějaká realita.“ (str. 41)

„Ne, tady není demokracie. Německo je míň demokratické než NDR. Když říkáte, co si myslíte, přestanete být ve své vlastní zemi vítán.“ (str. 44)

„A intelektuálové, kteří nejčastěji vyplouvají na levém břehu politiky, historicky nikdy neprojevovali příliš lásky či sympatií k faktům a skutečnosti; to přece není to, kvůli čemu na světě existují.“ (str. 59)

„Jak může německá vláda dopustit, aby se tohle dělo? Copak lidé v téhle zemi nemají kousek studu? Prezentují se před celým světem jako ti nejsprávnější lidé pod sluncem, úžasní a starostliví, ale jsou takoví doopravdy? Nechali by takhle žít psa? Kde to jsme, proboha? V Islámském státě?“ (str. 67)

„... znamená to následující: když v Německu nepřemýšlíte tím „správným“ způsobem, váš život se promění v jednu velkou lítost nad tím, že jste se vůbec narodili, a jediným vaším přáním bude odstěhovat se do Severní Koreje.“ (str. 93)

„Překvapilo mě, co mi Alexander vyprávěl o špatném stavu táborů v Německu už v roce 1998. Pokud to tak je, jsem šokován i já. Protože to by znamenalo, že to, co jsem viděl v uprchlických táborech po téhle zemi, není nic nového pod sluncem, nýbrž že to naopak je zavedená praxe.“ (str. 113)

„Německo si vydobylo fantastické jméno, když otevřelo své hranice tolika uprchlíkům, ale tím, že neplánovalo, co s nimi udělá, až tu budou, zpečetilo jejich osud. To, čím si uprchlíci procházejí v táborech – ať už je to nekonečná nuda, hrůzostrašné bitky na nože, rozbité záchody, nechutné jídlo, přidělování včerejších nepřátel na jeden pokoj nebo jakákoli absence hygieny, to všechno tyhle lidi ovlivní na celý život. Samah a stovky tisíc jejích krajanů a krajanek jsou předurčeni k duševní i duchovní smrti. Ano, Německo možná zachránilo jejich těla, ale zabíjí jejich duše.“ (str. 115)

„Novinář musí zůstat neutrální“, říká mi Akif, „a psát fakta, fakta, která může dokázat. To ale není případ dnešního Německa. Co dělá německý novinář? Protože je to zločinný, zeleně kontaminovaný ideolog, má poslání infikovat zkurveným multikulturalismem mozky čtenářů.“ (str. 172)

39 18.08.2019

Tento slávny Kerouacov „román“ som čítal pred viac ako dvadsiatimi rokmi. A aj keď som vtedy ešte rozhodne nebol žiadny suchár a „užíval som si života“, už vtedy mi na tejto beatnickej generácii, na týchto rebeloch, kadečo nesedelo.
Ono sa to dobre rebeluje proti všetkým konvenciám v spoločnosti, ktorá funguje, kde všetci tí starí páprdovia pekne makajú, aby to všetko okolo vás fungovalo ako treba, aby ste vy mali všetky tie kulisy (vlaky, autá, cesty, domy, telefóny, poštu, puby, saxofóny, pivo etc., etc.) k svojmu dobrodružnému a romantickému životu, zatiaľčo si len tak užívate a jednou z najhorších vecí, ktoré sa vám môžu utrafiť je, že vám jednu ubalí nejaký maník – ktorý žije normálnym, a teda nudným a nezaujímavým, životom, stará sa o rodinu a somár sa nechá vykorisťovať v nejakej rachote – hneď po tom, čo naňho vybalíte tú svoju úžasnú životnú filozofiu a rovno mu poviete, čo si o ňom myslíte.
Ono, odhadzovať konvencie, to chce žiť v spoločnosti postavenej práve na týchto konvenciách, na základoch, ktoré vám dávajú slobodu a možnosť odhadzovať ich a búrať.
Chce to najprv spoločnosť, možno puritánsku, no natoľko slobodnú a bohatú, aby umožnila svojim príslušníkom viesť aj takýto život. Oni sa jej odvďačia tým, že ňou pohŕdajú a začnú pracovať na zničení hodnôt, na ktorých bola vybudovaná a na ktorých stojí. Obdivovať týchto „hrdinov“?

Táto kniha je súborom textov, v ktorých sa pán Šándor zaoberá stavom dnešného sveta v takej tej všeobecnej rovine, načrtáva niektoré otázky ohľadom jeho ďalšieho vývoja a občas upozorní na to, že sa tu vlastne nedeje nič, čo by sme už v nejakej podobe nepoznali z minulosti.

Páči sa mi, ako Andor Šándor volí slová, ako s nimi vie zaobchádzať a tiež spôsob, akým ich ukladá na papier. Vzbudzuje vo mne dôveru jeho triezvy pohľad na svet. Cítim rešpekt k jeho názorom, stojacim na pilieroch vzdelania, skúsenosti a informovanosti (žiaden div, keď moje „videnie sveta“ takmer plne korešponduje s tým jeho, teda aspoň s tým, ktoré odhaľuje v tejto knihe – a tak táto kniha pôsobí ako taký balzam na moje sebavedomie, keď mi moja ješitnosť podsúva pocit vlastnej múdrosti, ha-ha). Je mi sympatický spôsob, akým autor komunikuje s čitateľom – nepoučuje ho, ale skôr s ním vedie akýsi pomyselný dialóg. Neinformuje ho, neodkrýva tajomstvá, ale kladie otázky – množstvo otázok, ktorými ho vedie k premýšľaniu a k možným odpovediam. Pri tom všetkom sa drží slušnosti, ale vzdoruje politickej korektnosti.

36 24.03.2022

V knihe niet plání posiatych mŕtvolami, žiadnych naturalistických opisov bojov, utrpenia, zranení a smrti. V románovom podaní P. Ryana sa tomuto všetkému dvanásta čata vďaka, či skôr napriek, veleniu večného poručíka Goodbodyho úspešne vyhýba. No za všetkým tým „nechceným“ humorom, ktorého sú opisy „bojovej“ (ne)účasti dvanástej čaty v podaní jej veliteľa por. Goodbodyho plné, predsa presvitá tragédia a iracionalita vojny.


– „Podle ledového přijetí, kterého se nám dostalo od koloniálních Francouzů, se dalo usuzovat, že někteří z nich by zřejmě byli radši, kdybychom byli skopčáci. Přesto však jsme na nich nešetřili veškerým požehnáním osvobození, mezi jehož dobrodiní patřilo využití jejich dcer, rekvizice jejich vína a zválcování jejich vinic tanky.“

– „Nikdy neberte válku moc seriózně. To je ta potíž s árijci. Pořád ještě berou válku moc seriózně. Jediný národ, který o válce opravdu něco ví, jsou Italové. Válčili vědecky už v dobách, kdy my jsme si ještě malovali prdele na modro a Teutoni ještě obcovali s opicemi. Italové válku poznali a vyrostli z ní. Prokoukli ji. Jsou to jediní praví realisti, co vědí, jak si ve válce počínat... Sotva do ní spadnete, hned z ní zase vypadnout... Vrátit se k důležitým věcem života, jako je víno a Verdi a přítulné panny. Nechat mlácení a trmácení těm, kdo ještě nejsou dost civilizovaní, aby na to kašlali...“
„Ale kdybychom to byli udělali,“ namítl jsem, „Němci by nás porazili, a to...“
„Němci by nás byli porazili už dávno,“ vpadl mi do řeči, „kdybychom neměli to z pekla štěstí, že mají Hitlera na svojí straně. Jenom to, že Adolfek v jednom kuse buzeruje svoje generály, nás zachraňuje před trestem za fušerství těch našich...“

– „Naši generálové jsou vzácní a odpovědní lidé. Někdo musí mít odvahu dělat osudová rozhodnutí. Někdo musí dělat chyby...“

Poručík Ernest Goodbody je dôstojník presvedčený o svojich skvelých veliteľských a taktických schopnostiach, celý nažhavený uplatniť ich v boji, vždy iniciatívny, nebojácny, pozitívne naladený, plný vlasteneckého entuziazmu, je to muž mnohých cností. Je skrátka nočnou morou svojich nadriadených aj každého vojaka pod svojím velením. Našťastie, aspoň pre svojich mužov, je aj neuveriteľne dôverčivý.
Tento statočný muž, ktorý dokázal upadnúť do zajatia Arabov, Poliakov, Britov (a konečne) aj Nemcov, nás prevedie so svojou dvanástou čatou ťaženiami spojeneckých armád v Severnej Afrike, Taliansku, Grécku, Francúzsku a Nemecku.

36 26.08.2013

Wolfram, Beneš, ich najbližší a ich osudy. A ich starí kumpáni. A ich kráľ, kráľovná a ostatné panstvo. Všetko vlastne starí známi (nechýba ani starý „pfítel pan Oldfich, vždy pfipraven prolít svou krev“). A, samozrejme, poriadny húf zákerných nepriateľov – často postavičky nové, pretože ich zoznam musí byť každým ďalším dielom dopĺňaný, keďže tí sa nám pričinením hlavných hrdinov dosť míňajú.
Dej ako vždy skvelý – nedalo sa odtrhnúť. Pravda, je to taká rozprávka pre dospelých – ale úžasná!

35 26.12.2019

Bezpochyby jedno z najlepších Vonnegutových diel (ako sa o ňom zmieňujú aj anotácie niektorých vydaní). Čitateľský zážitok!

„… Bojovat má smysl se spoustou všelijakých věcí. Ale nikdo nemá právo nenávidět bez jakýchkoli zábran a představovat si, že sám Bůh Všemohoucí s ním nenávidí taky. Kde je zlo? Je to ta větší část každého člověka, která chce nenávidět naprosto bez hranic a mít při tom Pánaboha po boku. Přesně ta část každého člověka, kterou tolik přitahuje každá podoba šerednosti. Je to ta část imbecila, která touží trestat a sprostě uráží a ráda vyvolává války.“

Tento komentár píšem so značným časovým odstupom.
Kniha je zaujímavá najmä tým, že poskytuje ďalší uhol pohľadu na príčiny súčasného diania v Európe. Po tejto stránke môže byť inšpiratívna a poučná. Autor nehľadá príčiny v nejakom strašnom spiknutí za účelom nastolenia Nového svetového poriadku. Súčasné dianie pripisuje celkom obyčajným ľudským slabostiam a nedostatkom – tuposti, ignorancii, arogancii, karierizmu, nenažranosti (atď.) – byrokratických elít, ktoré on nazýva „novou aristokraciou“.
No nie so všetkými jeho analýzami príčin súhlasím. Občas som mal dojem, že na svet až príliš hľadí filtrom svojej teórie a že viac-menej zotrváva na povrchu (čo je vzhľadom k rozsahu a určeniu knihy možno aj pochopiteľné). Tiež si myslím, že ideologické východiská majú omnoho väčší vplyv na myslenie a jednanie súčasných elít, než autor pripúšťa. V súvislosti s tým by som pre lepšie pochopenie histórie vzniku súčasných problémov a ich ideologického pozadia odporučil skôr knihu Vladimíra Palka „Levy prichádzajú“.
U P. Hampla sa mi tiež moc nepozdávalo, aké tendencie vidno v doporučovaných riešeniach situácie (tak napr. legálne ozbrojovanie sa by kvôli registrácii, a teda možnosti preventívneho zásahu štátnej moci, zrejme aj tak k ničomu neviedlo – doporučoval by teda ilegálne?), ktoré mi často prišli (obzvlášť na sociológa) trochu naivné a neprezieravé.

„Na Západě to ovšem dostalo tu podobu, že celebrity a univerzitní profesoři otevřeně mluví o nutnosti vyhubit bílou rasu. Snaživé studentky dávají na facebook prohlášení, že nikdy nebudou mít dítě s bělochem, protože by se narodila další bílá zrůda. Mladí aktivisté tvrdí, že jsou v depresích – ne ovšem z toho, že nic neumí, jsou líní a slabošští a nechávají se živit od rodičů. Jsou v depresích z toho, že jsou běloši. V pokrokových školách si bílé holčičky hrají s hnědými panenkami, protože bílé dítě by prěce nikdo nechtěl.“

Knihu by som odporučil ako „doplnkové čítanie“ všetkým triezvo uvažujúcim ľuďom. Ďalej všetkým „blaženým“, čo ešte stále plne veria mainstreamu a spoliehajú sa na to, že všetko je vlastne viac-menej v poriadku a keď aj náhodou nie, tak tí naši skvelí čelní predstavitelia EÚ sa už predsa o všetko potrebné postarajú. A v neposlednom rade aj fanúšikom konšpiračných teórií, ktorým by iste neuškodilo, keby zistili, že mnohé udalosti vo vývoji spoločnosti sa dajú vysvetliť aj úplne prozaickým spôsobom.

33 27.02.2021

Vynikajúci román, ktorého autor ponúka odpovede na mnohé otázky vzťahu k Bohu a viere, otázky, ktoré si kladieme v súvislosti s problémami, ako sú chápanie Boha ako Trojice, účel stvorenia, vzťahy a láska, autonómia a sloboda človeka, existencia dobra a zla, prítomnosť utrpenia vo svete a ďalšie. Toto skvelé dielo dáva rozumu poznanie a duši pokoj a radosť.
Odporúčam všetkým milovníkom krásnej prózy, akýchkoľvek odporcov viery a kresťanstva nevynímajúc. Možno práve oni nájdu v tejto knihe to, čo hľadajú, i keď niektorí možno o svojom hľadaní ešte nevedia.

30 30.11.-0001

Jedna z tých kníh, ktoré môžu byť užitočné pre lepšie pochopenie sveta, ktorý nás obklopuje. V tejto sa autor venuje práci ’strážnych psov demokracie‘. Poučné!

Jeden citát:
Stokely Carmichael jednou prohlásil: „Skutečným cílem liberála je přivodit změnu, která žádným způsobem neohrozí jeho postavení.“

29 06.01.2020

Vychádzajúc z informácií uvádzaných v tejto nesmierne poučnej a inšpiratívnej publikácii, neostáva než konštatovať, že – ak sa chceme vyhnúť všetkým tým smrtonosným jedom a prežiť – nužno nám vzdať sa všetkých tých moderných (a keď tak sledujem napr. ’Zabijakov viktoriánskej éry‘ a pod., aj všetkých starých) produktov priemyslu a s nimi všetkého toho pohodlia, ktoré nám poskytujú a treba nám prinavrátiť sa k autentickému životu v súlade s prírodou a v prírode. A zrejme aj k autentickým chorobám. Hurá, späť do divočiny!

Hoci nepochybujem, že mnohé odhalenia a poučenia môžu byť veľmi užitočné, o tento potenciál ich oberá fakt, že sa nachádzajú v záplave iných, o ktorých už možno – vzhľadom k zdravému rozumu a množstvu odporujúcich informácií z iných zdrojov – pochybovať. Keď normálny a obyčajný laik berie do rúk takúto publikáciu, predsa neočakáva, že bude musieť ešte vyvinúť obrovské úsilie k overovaniu zdrojov, aby sám odlíšil relevantné fakty od mýtov! To je predsa úlohou autorov! Veď celkovo to pôsobí dojmom, akoby autori, okrem štúdia písomných dokumentov, „vyrabovali“ celý internet. A to ešte na zvedavého čitateľa a adepta na dlhovekosť čakajú ďalšie diely série!

Napokon z toho všetkého ostávam akýsi zmätený. Táto kniha patrí k tým múdrym, ktoré nám síce poradia, ako a čomu sa vyhýbať, aby sme sa v zdraví dožili aspoň nejakých tých stodvadsiatich rôčkov, no už nám akosi zabudnú poradiť, ako žiť iba zo vzduchu (pravdaže toho zdravého).

P.S. V argumentácii autorov zohrávajú významnú úlohu štatistické údaje. Pre pochopenie toho, ako sa dá pracovať so štatistickými metodikami, odporúčam napr. Lomborgovu knihu „Skeptický ekolog“.

28 24.03.2022

Výborne zvládnutá denníková forma. Najskôr iba prostredníctvom poznámok hlavnej postavy, neskôr, v druhej časti, sa zapájajú všetci traja aktéri.
Interakcie Innokentija s Geigerom – interesantné!
A Anastázia! Anastázia!
Innokentijovým rozprávaním (či zápiskami) sa ako červená niť vinie taký zvláštny a mocný sentiment. Snáď to bolo práve tým detailným popisom rôznych, často až akoby bezvýznamných, drobností. Ostatne, sú to práve tieto zdanlivé podružnosti, ktoré sú kľúčové pre Innoketijov pohľad na svet a ľudský život v ňom. Práve ten jeho pohľad a z neho plynúce postoje mi doslova učarovali. To nenútené nachádzanie krásneho v živote. Tá absencia zatrpknutosti, zášti, pobúrenia, závisti, pohoršenia, nenávisti, ublíženosti atď. Tá vyrovnanosť a odovzdanosť („Tresty neznámo za co neexistují,...“).
Dej plynie, ale doslova iba tak plynie...
Čo sa prekladu týka, musím vyjadriť maximálnu spokojnosť. Oceňujem aj poznámky prekladateľky pod čiarou, ktorými objasňuje kontext.
Výnimočne sa vyjadrím aj k prebalu knihy. Ilustrácia na ňom je škaredá a geniálna zároveň.


„Boj o štěstí vás nijak zvlášť neinspiruje, že?“ ptá se mě Valentina.
„Ten vede všeobecně jen k samým tragédiím,“ říkám.


„V souvislosti s otcem jsem přemýšlel o podstatě historických pohrom, třeba všelijakých revolucí, válek a podobně. Hlavní hrůza nespočívá ve střelbě. Dokonce ani v hladu. Spočívá v tom, že se uvolňují ty nejnižší lidské vášně. To, co se v člověku dříve podřizovalo zákonům, vyplouvá na povrch. Protože pro mnohé existují pouze vnější zákony. Ty vnitřní nemají.“

27 26.12.2019

Kým v prvej časti tejto série popis charakterov hlavných postáv, to jest J. A. a S. M., iba kĺzal po povrchu, tu sa už autor rozhodol ísť do hĺbky. Zvlášť osviežujúce sú vhodne zakomponované Maturinove zápisky s veľmi výstižným popisom charakteru a spôsobu myslenia J. A., Sophie, jej matky aj Diany. Je tu tiež viac filozofických úvah aj zaujímavých postrehov.
Žiaľ, obrovským nedostatkom (ako aj u prvého dielu), ktorý narúša plynulosť príbehu (resp. čítania), a teda aj pôžitok z neho, je kostrbatosť textu, spôsobená jeho katastrofálnym členením, ktoré akoby bolo ponechané čistej náhode. Každú chvíľu vás zabrzdí nutnosť opraviť si v hlave obraz scény, na zmenu ktorej upozorní až nesúlad v texte a vy až dodatočne zisťujete, že došlo ku skoku v deji, k zmene miesta a situácie. Príliš často s oneskorením zisťujete, že už sledujete reč či myšlienky inej postavy. Ani si nepamätám, či som sa už niekedy stretol s takto dokaličeným dielom (ak by sa toto malo odzrkadliť v mojom hodnotení knihy ako celku, hodnotil by som oveľa nižšie). Napriek tomu som ani na chvíľku neoľutoval, že som sa do tejto „dobrodružnej“ série pustil.

26 20.06.2021

Kvôli počtu a roztrieštenosti dejových liniek a priam extrémnemu množstvu postáv išlo o skutočne náročné čítanie. Ale nesťažujem sa – opäť to stálo za to!
Keďže všetko podstatné už bolo zmienené inými čitateľmi v predchádzajúcich komentároch, nebudem to tu ďalej rozvádzať a pridám už iba jeden citát zo str. 81:
„Společnost je v každé podobě požehnáním, zatímco vláda je ve své nejlepší podobě jen nutným zlem; v té nejhorší podobě pak zlem nesnesitelným. Na rozdíl od utrpení v zemi bez vlády, pokud jsme vystaveni stejné bídě díky vládě, naše neštěstí je zvýšeno vědomím, že sami poskytujeme prostředky, kterými trpíme. Vláda je stejně jako oblečení znakem ztracené nevinnosti. Paláce králů vyrostly na troskách ráje. Kdyby impulzy svědomí byly jasné, jednotné a lidé by se jimi vždy řídili, člověk by nepotřeboval žádného jiného zákonodárce. Tak tomu bohužel není. Člověk shledává nezbytným vzdát se části majetku, aby si zajistil ochranu toho zbytku, a to koná ze stejného zvyku, který mu i ve všech ostatních případech radí vybrat si ze dvou zel to menší. Jelikož je poskytování bezpečnosti pravým účelem a smyslem vlády, plyne z toho, že jakákoli její forma, která se zdá býti nejúspěšnější v zajišťování co největší bezpečnosti s co nejmenšími náklady, pak je tou najvýhodnější formou před všemi ostatními.“

26 28.02.2021

Toto dielo Pavla Kosatíka vnímam ako mimoriadne zaujímavý, poučný a zároveň osviežujúci pohľad na niektoré, dnes už vo vedomí laickej verejnosti takmer neznáme, aspekty dejinných procesov v nie tak dávnej histórii národa českého, a to obzvlášť čo sa týka myslenia, snov a ambícií jeho elít.

Niečo z výpiskov:
„Masaryk však vystoupil s názorem, že co není pravdivé, nemůže být ani krásné, estetický účinek díla vyplývá z jeho morálky. Jak se zanedlouho ukázalo, stal se ve své generaci průkopníkem, který s daným míněním předběhl dobu – ačkoliv teď už proti němu nestáli jen estéti, ale mnohem spíš političtí pragmatici.“

„Básník Josef Hora (…) „Zlo je vskutku v tom, že polovzdělaný dav žije jednak vykořeněn ze své mateřské, většinou venkovské řeči, jednak životem prázdným, napodobivým, vyčteným z novin. Zapomněl na řeč svého dětství a nikdy si nevytvořil řeč svého mužství.“ Život klouže po povrchu, mínil Hora, jazyk tedy klouže s ním: nepevní lidé podléhají stále novým a novým módám, přijímají cizí slova jako masky a převleky. V silách nové společnosti by mělo být toto změnit.“

„Jazyk mateřský jistě lépe ovládá žák,“ byl citován starý Vilém Mathesius, „který třeba někdy zakolísá v pravopisu nebo tvarosloví, ale dovede pěkně vyprávět nebo popisovat, nežli žák, který má v malíčku všecky předpisy pravopisné a tvaroslovné správnosti, ale nesvede několik kloudných vět jasného a plynulého vyprávění nebo popisu.“

25 18.08.2019

Mladému Alexovi sa pri páchaní nočného „supernásilia“ dostáva do rúk rukopis s názvom Mechanický pomaranč, ktorí vzápätí ničí. Po rokoch sa opäť stretáva s jeho autorom a začína chápať, o čom to dielo asi je a začína mať pocit, že aj on sám je takým mechanickým pomarančom. Že všetci „týni“ sú takými mechanickými pomarančmi.
Dielo obsahuje pomerne veľa násilia, no desivosť tohto násilia autor nedosahuje detailnosťou opisu (ktorý ostatne ani nie je moc detailný), ale skrz dokonale vytvorenú atmosféru a narábanie s jazykom „týnov“. Zvrhlosť násilia tu nespočíva ani tak v jeho brutalite ako skôr v skutočnosti, že násilníkom (ešte deťom) slúži k zábave .
Na hlavné otázky (ohľadom slobody, hraníc dobra a zla, či týkajúcich sa úvah o tom, kedy sme naozaj ľuďmi), s ktorými je prostredníctvom hlavnej postavy čitateľ konfrontovaný, odpovedá (alebo sa o to aspoň snaží) autor ústami väzenského kaplána.

Burgess ponúka aj pekný náčrt charakteru a politického myslenia rôznych revolucionárov, aktivistov, sociálnych inžinierov, ktorí v mene svojich ideálov túžia meniť svet (najprv, pravdaže, zvrhnúť vládu krajiny a získať moc), pričom nejakých pár obetí nikdy nevadí, pretože účel predsa svätí prostriedky. Sem patrí aj výstižný opis aktivistu, kaviarenského intelektuála vzdorujúceho realite jej popieraním, nenávidiaceho vládnuci režim a milujúceho jeho obete. Taký typický intelektuál, ktorý z teplúčka svojho domova dokáže svojou láskou a svojím súcitom objímať hoci aj celé ľudstvo (alebo aspoň jeho utláčanú časť), pričom dokáže ospravedlniť aj najhorších vrahov a násilníkov a (písaním) bojovať za ich, či už domnelé alebo skutočné, práva, a to aj napriek osobnej tragédii, ktorú mu spôsobili. Samozrejme, všetka tá láska trvá iba dovtedy, kým sa môže niesť a prejavovať v akomsi všeobecnom (a všeobjímajúcom) duchu. Vo chvíli, keď náš intelektuál narazí na realitu, keď má čeliť stretnutiu s politickým rivalom alebo vrahom svojej ženy a keď sa žiada konkrétny prejav tejto lásky v živote, tá sa rýchlo mení na nenávisť.

S prekladom pána Šenkyříka som bol spokojný. „Stručný slovník jazyka Týnů“ na konci knihy, som si, pravdaže, všimol, až keď som bol kdesi za polovicou a väčšinu dovtedy použitých výrazov som už pochopil z kontextu.

25 31.12.2017

Kto by si rád neprečítal o kresťanstve ako o tej najväčšej manipulácii v dejinách ľudstva, ako o jednom obrovskom podvode po dve tisícročia režírovanom mocichtivými prelátmi zločinnej Katolíckej cirkvi?
Je zjavné, že sa Danovi Brownovi podarilo brnknúť na tú správnu strunu. A v správny čas (pretože takéto pokusy tu boli už pred ním – a nič). Odvtedy sa na vlne popularity tejto jeho knihy zviezli mnohí, no Brown sa vymyká tým, že nemá žiadne zábrany vo svojej knihe – rovnako ako v mnohých z publikovaných rozhovorov – tvrdiť svojim čitateľom, že sa opiera o „fakty“ (tie úvodzovky sú namieste, pretože toto slovo – ktorým zámerne a cielene označuje svoje, či skôr cudzie, výmysly – v súvislosti s jeho knihou vyvoláva trpký úsmev).

Dezinterpretácie, dezinformácie a lži. Ani po ignorovaní všetkých tých hlúpostí, ktorých je „Da Vinciho kód“ plný, z tohto autorského počinu nevzchádza nič, čo by sa dalo označiť aspoň prívlastkom „dobrý“ (celé je to vyslovene úbohé a neuveriteľne naivné, často to postráda logiku a obsahuje vnútorné rozpory, miestami je to infantilné až k smiechu, rýchlo sa vytráca akýkoľvek prvok napätia). Nebyť nosného motívu „vypožičaného‟ z diela „Svätá krv a svätý grál“ pánov M. Baigenta, R. Leigha a H. Lincolna, asi by po ňom ani pes neštekol. Domýšľam sa, že práve pre tento motív sa mu dostalo tak silnej marketingovej podpory. A ajhľa – máme tu bestseller a zo spisovateľa celkom priemerných kvalít je zrazu svetoznámy autor!

„Da Vinciho kód“ hodnotím ako „odpad“, a to napriek tomu, že samotný thriller ako fikcia by u mňa ešte obstál s jedným či (s prižmúrením oka) dvomi bodmi. Dobrému či dokonca vynikajúcemu spisovateľovi je možné všeličo odpustiť. Aj priemernému. Ba dokonca aj tomu celkom podpriemernému. Podmienkou je však jeho poctivosť.