• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Nové komentáře u knih Susan Spencer-Wendel

Než řeknu sbohem

„Nevím, co napsat. Opravdu smutný příběh o umírající ženě. Ač je napsán čtivě, rušilo mne přeskakování v čase. Knih na podobné téma jsem četla víc a tuto řadím mezi ty slabší. Čekala jsem něco jiného.“... celý text
— maličkán

---

Než řeknu sbohem

„Proč je to vždycky dobrý , pracovitý člověk , někdo , kdo má proč žít, je milován a miluje , má práci , rodinu, pomáhá , proč takového ta zubatá chytne ? Znám plno lidí, co si zaslouží alespon tu bolest. Obdivuju lidi, co už klepají na nebeskou bránu a ještě chtějí něco zažít. Já bych to nedokázala, a ani nemám kolem sebe tak oddané lidi. Také bych chtěla třeba plavat s delfíny a už dlouho toužím vidět polární záři. Ale ještě ne, ještě nechci říct sbohem-.“... celý text
— medlovice

---

Než řeknu sbohem

„Netřeba slov....“
— cincila

---

---

Kým sa nerozlúčim

„Ja osobne knižky popisujúce reálne osudy ľudí znášam veľmi ťažko, no i tak sa zopár takých v mojich poličkách nájde. Jednou z nich je práve i príbeh Susan, ktorej zistili nevyliečiteľnú chorobu zvanú amyotrofická laterálna skleróza (ALS), postihujúcu nervový systém. Táto knižka je akýmsi denníkom Susan. Bez pozlátka popisuje všetky pocity a udalosti po tom, ako jej bola ona diagnóza stanovená. Čítanie je to ťažké, zopárkrát (najmä pri konci) som si aj troška poplakala. I keď som zrovna nemala knižku pri sebe, často som sa pristihla pri myšlienke na to, aké ťažké to muselo byť - či už pre Susan samotnú alebo jej rodinu - vyrovnať sa s faktom, že všetci vedia, ako sa to skončí. A či sa vôbec s takýmto osudom dá zmieriť. Jediné, čo mi troška prekážalo pri čítaní bolo preskakovanie z minulosti do súčasnosti. Miatlo ma to a sem-tam som sa musela aj v určitých pasážach vrátiť späť, aby som si pripomenula, či som už čosi také či onaké čítala. Každopádne, nebudem knižku hodnotiť bodovo. Nemyslím si, že je to vhodné a to najmä z morálneho hľadiska.“... celý text
— Knihochod

---

Kým sa nerozlúčim

„Kniha, ktorú som dlho odkladala, preťože som vedela, že to nebude ľahké čítanie. Kniha, ktorá ma napokon prevalcovala a donútila sa zamyslieť nad tým, čo je v živote dôležité. Kniha, ktorá je úžasná svojou jednoduchosťou a surovosťou, o akou autorka hovorí o svojej chorobe, no zároveň je plná nádeje. Nádeje, že o jej deti bude po jej smrti dobre postarané. Nádeje, že vďaka spoločným aktivitám a výletom si budú jej deti pamätať len to dobré, čo spolu zažili. Ťažko slovami opísať pocity, ktoré vo mne kniha vyvolala. Bola to hotová smršť emócií. Už len to, že ide o skutočný príbeh a autorka sa rozhodla knihu napísať, aby jej blízki mali na ňu neskôr pamiatku, je silné samo o sebe. Čítajúc o jej bojoch s chorobou, ako sa napriek všetkému nevzdáva a snaží sa žiť svoj život naplno a prežiť každý deň s radosťou, mi nespočetnekrát vohnalo slzy do očí. Myšlienky na samovraždu. Zmierenie a vyrovnanie sa so situáciou. Vedomie, že nemôže nič robiť a všetko je na pleciach jej manžela. Písanie knihy na iPade, neskôr iPhone jediným funkčným prstom a mnoho iného To sú strašne silné momenty, keď si človek uvedomí, že často považuje úplné malichernosti za najväčší problém vo svojom živote. A pritom, keď nejde o život, nejde o nič, všakže? Nechcem si ani len predstaviť, ako sa musela cítiť s vedomím, že svoje deti neuvidí vyrastať, že sa nezúčastní ich stužkových, svadieb… A ako sa musel cítiť jej manžel John… Čo je horšie? Umierať s vedomím, že všetko nechávam na pleciach milujúceho manžela, alebo vidieť umierať milovanú manželku a vedieť, že jej nedokážete (a ani nemôžete, lebo nie je ako) pomôcť? Jednoducho… Emócie na každej strane. Nie raz som si poplakala. Kniha napriek všetkému nie je naplnená smútkom ani trpkosťou. Áno, je smutná, ale zároveň plná Susaninho optimizmu, radosti zo života a zmyslu pre humor. Plná úžasných, silných a neskutočných myšlienok, rozjímania o živote a zmierenia sa s blížiacou sa smrťou. “Keď viem, čo chcem, chytím to. Nepoznám žiadne čakanie, žiadne „čo ak“. Proste o tom prestanem rozprávať a urobím to.” Táto myšlienka vystihuje celý rok Susaninho života, zobrazený v knihe. Chcela život prežiť naplno, tak to aj urobila. Aj keď bola slabá a zrádzalo ju telo, podnikala výlety so svojimi blízkymi, pokiaľ to išlo. Snažila sa žiť život naplno. V duchu hesla, že každý deň je lepší, ak ho prežijeme s radosťou. Kniha má len jedinú chybičku krásy. Trošku som sa miestami strácala v časovom slede (čo je prítomnosť, čo minulosť, resp. ako ďaleko v minulosti sme), nakoľko autorka dosť skákala z myšlienky do myšlienky. To jej ale neuberá na sile a posolstve, ktoré je v nej zobrazené.“... celý text
— Mary81