Brucho Paríža vydání

Prudký odklon k subjektivizmu v literatúre v ostatnom polstoročí vyvolal nechuť k Zolovi pre jeho naturalizmus, ktorý pripadal v období symbolizmu a experimentovania ako čosi zastaralého a obráteného proti hlavnému prúdu života. Po časovom odstupe vidíme dnes Zolovo miesto vo vývine literatúry presnejšie a správnejšie. Zolov naturalizmus svojím hľadaním a hromadením faktov života bez akejkoľvek zábrany k jej odporným stránkam bol vlastne protestom proti kritickému realizmu a jeho nedynamičnosti. Dávno je známe, aký veľký podiel má Zola na víťazstve impresionizmu v maliarstve, no a impresionizmus bol práve prvým smerom hľadajúcim vo výtvarníctve dynamiku života. Zola utvoril v literatúre svoj typ naturalizmu a záľaha detailov zacláňa, že to bol vlastne krok k impresionizmu aj v literatúre, ako ho uskutočnili nasledujúce roky. V jednom však súvisí Zola už rovno s dneškom: reportážnosťou svojich románov, svojím zameraním k novým a zaujímavým skutočnostiam v technike i v živote spoločenskom. Aj Brucho Paríža je takýmto reportážnym románom. Maľbou takmer už impresionistickou, ako ju videl na plátnach svojich maliarskych druhov, opisuje parížsku Centrálnu tržnicu s jej záplavou potravín, jej osobitným obyvateľstvom a ľudskými typmi a farbistým ruchom od včasného rána do neskorého večera. Do tohto prostredia viac naznačil ako včlenil postavu revolucionára Florenta, pripravujúceho po návrate z Diabolského ostrova novú revolúciu proti samovláde Napoleona III. Profesor Florent je utopistický socialista z tej ostatnej generácie, ktorá končí v parížskej komúne z roku 1870. Hnacou silou jeho nepokoja v tejto fáze je rozpor medzi množstvom potravy a hladom pracujúcich ľudí. Zolovo reportážne umenie dostupuje v tomto románe vrchol.... celý text