Svetozár

Súc si vedomý svojej neodbornosti, schováva sa tento spisovateľ pod pseudonymom. Pravdepodobne ide o Jevgenija Paľceva, ktorý pri slovenských vydaniach Svetozárových kníh vystupuje ako prekladateľ (porovnaj Paľcevove články v ZEM&VEK s obsahom knihy, napr. článok „Dávno pred Kyjevskou Rusou tu bola Veľká Tartaria“ z mája 2018). Písať píše síce ako český žandár, no hodnota napísaného je prinízka: vychádza abože z ruských kníh pochybného charakteru, abo čisto z vlastnej predstavivosti. Samozrejmosťou je úplné znevažovanie bieloruského či ukrajinského dedičského práva na dejiny stredovekej Kyjevskej Rusi či ukrajinského kozáctva (o tejto problematike vyšiel zaujímavý článok v 52. čísle časopisu Reconquista, pričom pôvodca článku sa na rozdiel od Svetozára odvoláva na písomné a archeologické pramene).
A oné pochybné knihy, ktoré vo Svetozárových prácach nachodíme v zozname použitej spisby, možno rozdeliť do troch skupín:

1. staré, za cára vydané knihy, ktoré dnes okrem Svetozára nik neberie inak, ako svedectvo o dobovej obmedzenosti vybraných pisateľov (z dôvodu vysokej miery digitalizácie starých dokumentov sú tieto knihy väčšinou dostupné na internete a Svetozár tak nemusel prekutrávať archívy);
2. v 90. rokoch vydávané knihy, ktoré vydávali a) ruskí šovinisti zničení rozpadom ZSSR, b) ľudia, ktorí si v divokých časoch nemali ako zarobiť, a vydávanie kníh sa veľmi rozmohlo (práve kníh druhej skupiny je najviac);
3. knihy vydané v posledných rokoch, vezúce sa na módnej vlne odkrývania tajných dejín (takisto bez odkazov na písomné či archeologické pramene).

A Denník N nečítavam, ale práve na jeho stránke vyšiel článok o prekladateľovi Svetozárových kníh do slovenčiny (asi ide o samotného Svetozára): „Odomkli sme: Propagandu pre Hlavné správy píše Rus, ktorý sa chodí radiť do agentúry Kremľa“.