Kartúza parmská diskuze

Kartúza parmská je dielo, v ktorom sa výrazne prejavuje Stendhalova pokrokovosť a nezmieriteľný, realistickým majstrovstvom umocnený odpor proti tmárstvu, pretvárke a útlaku. Jadro deja je umiestené do Talianska, ktoré v prvej polovici XIX. storočia, teda v čase deja Kartúzy, bolo vydané napospas najčernejšej reakcii. Vládnuca trieda, ktorá sa sotva stačila spamätať z prestrašenia, vyvolaného výbojom revolučných myšlienok za napoleonovských vojen, zabezpečuje si panstvo proti akémukoľvek náznaku pokrokovosti. Všetko, čo prejavuje nadšenie, čo sa hýbe a smelšie dýcha, je podozrivé a preto prenasledované. Špehúnstvo, intrigy, bezhraničná svojvôľa mocných rozhodujú o všetkom. Aj hrdina románu, Fabrizzio del Dongo, dostát a takéto ponaučenia: nedávať najavo nijaké nadšenie, nijakú duchaplnosť, neoddávať sa slobodnému mysleniu — to je jediná cesta k úspechu, ku skvelej kariére a priazni vladárov. A kto je postihnutý týmito „neresťami“, jediným prostriedkom sebaobrany je pretvárka. No Stendhal nachádza v Taliansku aj vášnivých bojovníkov proti tyranom, kým vo Francúzsku v období porevolučnej reakcie možno beztrestne prejavovať len jedinú vášeň — lásku k peniazom. Pravda, Stendhal sám je príliš v zajatí dobového myslenia a nevidí jasné východisko pre svojich kladných hrdinov. Jeho revolucionár Ferrante Palla, básnik, filozof a — zbojník, v Kartúze parmskej vyznieva v značnej miere ako lyp pochábľa, fantasta. Dej Kartúzy parmskej je známy, aj keď zväčša v znetvorenej podobe filmového prepisu. Je utkaný z intríg a vášní, svojvôle despotov a duchaplného klamania. Hrdinov Kartúzy, zajatých v zjemnenej osnove životných spôsobov doby, ovláda silná vitalita a neľútostná osudovosť, pripomínajúca renesančných ľudí. Stendhal sa v diele prejavuje ako prenikavý psychológ. No nie je to u neho samoúčelné zameranie, lebo jednotlivca vždy vidí zasadeného do rámca dobovej spoločnosti, spriahnutého s antagonistickými záujmami spoločnosti. Je pritom príznačné, že ušľachtilosťou, nefalšovanou ľudskosťou zaodieva takmer všetky postavy z ľudu, kým typy z vládnucej triedy stavia na pranier svojho nemilosrdne ironizujúceho postrehu. Realisticky načrtáva profil doby a nenecháva v pochybnostiach, pokiaľ ide o hodnotenie jej kladných a záporných prvkov. V Stendhalovom diele treba obdivovať majstrovskú kompozíciu deja, jasný a čistý štýl bez zbytočných príkras romantického razenia a bez rozplývavej šírky. Taká je napríklad monumentálna skratka opisu bitky pri Waterloo. No z dnešného hľadiska je podstatné ideové zameranie, presvedčivá kresba záujmových protikladov vtedajšej spoločnosti, zvýraznenie neudržateľnosti a nezmyselnosti toho, čo je prežité a len kŕčovite sa drží pri živote. Treba sa opäť a opäť vracať k Stendhalovi. V jeho dielach si možno overovať platnosť objektívnych zákonov spoločenského vývoja a z ich pôsobenia v špecifických podmienkach príslušnej doby utvrdzovať správny náhľad na spoločenský vývoj vôbec.... celý text