Posledná hranica bazar

Po svojom prvom publikovaní v literárnom žurnáli stretol sa román Vasilija Grossmana Posledná hranica so zásadne protikladným hodnotením. Nie div, lebo dielo, uverejnené práve v období ešte nevyjasneních hľadísk o konfliktnosti, je pokusom o nebývalo široké umelecké abstrahovanie najkritickejšieho zlomového obdobia v najväčšej historickej skúške sovietskeho ľudu, vo Veľkej vlasteneckej vojne. Od čias Šolochovovho Tichého Donu sme vari neboli svedkami takého smelého literárneho zámeru, ktorý by chcel obsiahnuť a umelecky stvárniť život a boj všetkých vrstiev sovietskej spoločnosti, a to práve v čase pre umelcovo pero nie najľahšie zvládnuteľnom. A. Fadajev, ktorý vyslovil v predzjazdovom období proti tomuto dielu veľmi mnoho kritických výhrad, revidoval neskoršie svoje stanovisko a zaraďuje Grossmanovu prácu k Leonovovmu Ruskému lesu, Golubovmu románu Keď sa pevnosti nevzdávajú, Čukovského Baltickému nebu, Kazakevičovmu Srdcu priateľa a píše: „… sú to knihy spojené s Veľkou vlasteneckou vojnou, v ktorých autori dávajú hlboko nazrieť do charakterov, podávajú udalosti vojny v ich spojitosti s minulým vývinom našej vlasti, vyzdvihujú veľké humanistické témy.“ Autor sleduje osudy mnohých svojich postáv, ktoré reprezentujú skoro všetky sociálne skupiny – lebo tu popri robotníkoch, staršej i mladšej sovietskej inteligencii, popri vynikajúcich a skvele zobrazených typoch vojenských taktikov a stratégov vystupujú ľudia nedotvorení a nepretvorení, učenci i generáli, technici a stranícki pracovníci – a to vždy v akcii, v pohybe, pretavovaní v divom kotle dookola zúriacej vojny, v ovzduší neuveriteľného napätia. Jeho pohľad na ľudí a udalosti neprestáva byť kritický, opisy prírody, rozličných prostredí (privolžské stepy, sovietske domácnosti, život vo veľkomestskom činžiaku, pracoviská i vysoké štáby armád, či zemľanky) sú výrazne plastické.... celý text