Eben
Ryszard Kapuściński
Eben je mistrovské dílo světové reportáže z Afriky, barvitého kontinentu s jeho neuvěřitelnými kontrasty, bohatstvím i chudobou, inteligencí a nevědomostí, mírumilovností a konflikty. Podle autorových slov „není o Africe, ale o několika lidech odtamtud, o setkáních s nimi a o době strávené společně“. Kapuściński cestuje ve společnosti šoférů kamionů Etiopií, Eritreou, Ugandou a Súdánem. Poznává život obyčejných Afričanů, zemědělců, vojáků i těch, „co nemají práci, ale zato mají hlad“, a dostává se s nimi do situací, nad nimiž Evropan jen kroutí hlavou. Z pozorování života Afričanů vyplývají autorovy názory na jejich vlastnosti, povahu, kulturu a náboženství. Kapuścińského obraz Afriky je nanejvýš humanistický a zároveň pravdivější než ten, který známe ze současných sdělovacích prostředků.... celý text
Literatura faktu Cestopisy a místopisy Žurnalistika, publicistika
Vydáno: 2003 , Mladá frontaOriginální název:
Heban, 1998
více info...
Přidat komentář
Pútavá osveta ohľadne afrických reálií, jej novodobej histórie a spôsobu myslenia Afričanov (napr. poznámky k vnímaniu času alebo hriechu z pohľadu miestnych tropických klanov).
Okrem opisu dnes už notoricky známych udalostí v Rwande vypichujem ako honorable mentions kapitoly o Zanzibare, Ugande a Libérii. Krásne to bohužiaľ ilustruje, že s vlastnou nezávislosťou dosahovanou postupne v rôznych častiach kontinentu v druhej polovici 20. storočia si tento fascinujúci kus pevniny dodnes nedokáže poradiť a takmer všade sa to zvrhlo.
Kapuściński na 300 stranách navyše dokázal zachytiť esenciu celého kontinentu (ako bolo podo mnou napísané) vplietaním zážitkov z každodenného života domorodcov a autorovho kontaktu s nimi. Výživný vývar, ktorý sa varil 40 rokov. Well done!
Afrika, alebo iná planéta. Rozsiahle (obrovské) územie, kde ľudia nežijú, len bývajú. Svetadiel, kam sa sype pomoc zo všetkých kútov sveta a výsledkom je, že jej obyvatelia sú na tom stále horšie...
Niekde sa stala chyba. Kapuściński pozná výborne objekt svojho opisu, ale závery ktoré vyvodzuje zo svojho poznania zaváňajú traumou bývalých kolonizátorov.
Akosi zabúda na niekoľko vecí:
- že vyľudňovanie kontinentu (ktoré sa spomína v súvislosti s otrokárstvom) majú na svedomí predovšetkým moslimskí otrokári, ktorí s otrokmi obchodujú v niektorých častiach Afriky prakticky dodnes
- že islam síce priniesol gramotnosť do Afriky ako prvý, ale bol to len vedľajší produkt (násilného aj nenásilného) šírenia islamu a poroby domorodých nemoslimov a že cenou za to bolo zaostávanie kontinentu za vyspelým svetom
- že moslimský rasizmus je stokrát horší ako tzv. biely, pretože ten vidí menejcennú bytosť v každom domorodcovi, ktorý je len o odtieň tmavší ako on sám.
Preto hodnotím inak ako ostatní, ale nepopieram tým prínos Kapuścińskeho a mimoriadne pútavo spracovaný cestopis, takmer mikro dejiny jedného svetadielu v kocke.
Kniha, ktorá by mohla slúžiť ako názorná ukážka dokonalej reportáže a cestopisu. Výborne sa v nej prelínajú dejinné zvraty Afriky s rozprávaním o "bežnom" živote na tomto mnohotvárnom kontinente.
Kapuścińského rozprávanie prudko vtiahne do deja, až čitateľ začne cítiť na vlastnej koži ukrutné teplo sálajúce od nôh i z oblohy, vysnívaný prievan i každodenný ruch na miestnych uliciach preplnených množstvom vôní a zvukov. Na každej strane sa vytvára priestor na zamyslenie, čo pre týchto ľudí znamená hlt vody, hrsť ryže či kúsok tieňa.
Priznám sa, že som sa úmyselne dlhodobo vyhýbal tomuto autorovi. Počúvajúc o ňom na každom rohu som mal k nemu vytvorené pocity neistoty a precenenia, ktoré ale opadli hneď na začiatku knihy. Malo by ma mrzieť že som začal až teraz, no teší ma skutočnosť, že mám pred sebou ešte množstvo zážitkov a historiek z pera tohto výnimočného reportéra.
Výborná kniha, požičala mi ju kamarátka a som veľmi rada, že som ju čítala aj keď je to žáner, ktorý bežne nečítam. Hneď v úvode krásna myšlienka: "aj tak sa v živote nedá dosiahnuť všetko, veď čo by zostalo pre iných?"
Výborná mozaika momentov z Afriky. Od prevratov a bojov o nezávislosť, kedy sa písali dejiny, až po drobné radosti a starosti bežných ľudí. Od rozhovorov s veľkými po cestu s vlakom s miestnou dámou, či pokazeným autom uprostred púšte. Zo severu na juh, zo západu na východ a späť. Esencia jedného kontinentu v 350 stranách.
"Občas čítavam, že v Amerike či v Európe dieťa strieľalo na iné dieťa. Takéto informácie sprevádzajú hlasy zdesenia a hrôzy. Nuž ale v Afrike sa deti vzájomne vraždia celkom bežne a masovo. Súčasné vojny na tomto kontinente sú vlastne vojnami detí.
Tam, kde vojny trvajú už desaťročia (ako v Angole alebo v Sudáne), väčšia starších už dávno zahynula alebo zomrela od hladu a epidémií."
"Horšie je to," hovorí kňaz Albert, "že kedysi boli tieto šíky ozbrojené iba oštepmi a lukmi. Keď došlo k zrážke, zahynulo v nej niekoľko ľudí, ostatní sa vzdali alebo utiekli. Ale dnes? Stále sú to šíky nahých mužov, ale už sú po zuby ozbrojení automatickými zbraňami.
...
Z modernej civilizácie," uzatvára, "tu niet nič, ani elektrické svetlo, ani telefón, ani televízor. Jediné, čo sem z nej preniklo, sú automatické zbrane."
"Paradoxy nášho sveta: ak spočítame náklady na dopravu, obsluhu, skladovanie a prechovávanie potravín, potom náklady na jedno jedlo (spravidla - hrsť kukurice) pre utečencov v nejakom tábore, napríklad v Sudáne, budú vyššie ako cena večere v najdrahšej parížskej reštaurácii."
"Bojím sa, či africké spoločenstvá budú schopné zaujať sebakritický postoj, a od toho závisí veľmi veľa."
"Vie, kde sa nachádza? Že to miesto, na ktorom sedíme, už nie je Eritrea, ale iná krajina - Etiópia? Usmieva sa úsmevom človeka, ktorý veľa vie, ktorý v každom prípade vie jedno, že preňho tu v Afrike nejestvujú hranice a nejestvujú štáty - je iba spálená zem, na ktorej brat hľadá brata."
"Dlho predtým, ako bieli Afričania zaviedli apartheid v južnej Afrike, tento systém už v polovici 19. storočia vymysleli a do života uviedli potomkovia čiernych otrokov - noví vládcovia Libérie.
...
Podľa starého celosvetového zvyku aj tu tieto expedície, lokálne výpravy a vojny slúžia jedinému cieľu - lapaniu otrokov. Lebo Liberoameričania potrebujú ruky na prácu. A naozaj, už v druhej polovici 19. storočia začnú na svojich hospodárstvach a v dielňach zamestnávať vlastných otrokov, ale aj predávať ich do iných kolónií, predovšetkým do Fernao do Pó a do Guajany."
"Na jednej z hlavných križovatiek mesta stál veľký spálený ruský tank T-72. Zrejme ho nemali ako odstrániť. V Eritrei neexistoval taký žeriav, ktorý by ho zdvihol. Nebolo plošiny, na ktorej by ho bolo možné odviezť. A nebolo ani hutníckej pece, aby ho roztavila. Do takej krajiny ako Eritrea sa dá dopraviť veľký tank, dá sa z neho strieľať, ale keď sa pokazí alebo ho niekto zapáli, nikto nevie, čo si počať s jeho vrakom."
"Ako dlho? Kam siaha pamäť. Pretože hranica pamäti - to je koniec dejín. Predtým nebolo nič. Žiadne "predtým" neexistuje. Dejiny sú to, čo sa pamätá."
"Ale samota je v Afrike nemožná, samotný človek neprežije ani deň. Preto ak blesk rozčesne strom, zahynú aj ľudia, čo žili v jeho tieni. A tak je aj povedané: Človek nemôže prežiť svoj tieň."
Naprosto skvělá knížka o lidech, zvycích, historii, válkách, dobrodružstvích apod. v Africe. Autor je brilantní stylista, nemoralizuje, nehodnotí, jen předestírá, jak situace zachytil on. Snad nejlepší kniha o nějaké zemi, jakou jsem kdy četla.
Prvý raz som sa k staršiemu vydaniu Ebenu dostal kedysi dávno. Ukázalo mi, že nie je len jedna Afrika. Že ten kontinent je neuveriteľne pestrý a stojí za to sa ho aspoň dotknúť. Bolo mi jasné, že Afriku nikdy nepochopím. Druhé čítanie, o mnoho rokov a kilometrov s batohom na chrbte skúsenejšiemu, mi doprialo moje obľúbené vydavateľstvo Absynt. A je to tam stále! Celý ten „čierny kontinent“, od Dakaru po Massawu, od Nouakchottu po Zanzibar. Kapuszczynskému stačí pár riadkov a ja som znova v Afrike, počujem škrekot opíc bijúcich sa na streche z vlnitého plechu, cítim teplo a pot čiernych ľudí, natlačených na úzkych sedadlách starého autobusu. Vlhký vietor z Červeného mora aj suchý púštny samum. Afrika je taká rôznorodá, no Kapuscinsky v Ebene dokázal nájsť a vystihnúť práve ten zjednocujúci moment, pre mňa len akýsi pocit, že TOTO, je Afrika.
Eben je zásadná kniha. Nie je to encyklopédia nabúchaná faktami, ale ani žiaden povrchný cestopis. Kapuscisky píše o tom, čo pozná veľmi dôverne, navyše svoje znalosti filtruje a prekladá do nám zrozumiteľnej a ešte k tomu literárne estetickej reči. Proste – Eben sa skvele číta a ukazuje Afriku takú, ako ju videl jeden vnímavý stredoeurópan...
Úžasné, Kapuściński opäť fascinuje svojou znalosťou, ochotou chápať inakosť a byť i trošku vľúdny, či skôr veľkorysý. Afrika v druhej polovici 20. storočia pod drobnohľadom skvelého pozorovateľa a glosátora. So svojimi zvukmi, farbami a vôňami. So svojim intenzívnym svetlom i nepochopiteľnou absurdnosťou.Nobelovku za publicistiku. Klobúk dolu.
To není jen cestopis, ale i výborná antrolopogická studie Afriky, která vlastně, aspoň dle autora, neexistuje, či spíše nedá se vzhledem různorodosti celkově zachytit. Výborná kniha.
Štítky knihy
Afrika polská literatura Uganda reportáže cestopisy Rwanda Etiopie, Habeš Súdán Eritrea NigérieAutorovy další knížky
| 1995 |  Impérium |
| 1983 | Fotbalová válka |
| 2003 | Eben |
| 1980 | Na dvoře krále králů |
| 1981 | Na dvoře šáha šáhů |
Ak nejakú knihu od Kapuscinskeho tak prosím túto. Prevedie vás cez rôzne africké štáty, prisahám aj cez také, o ktorých ste nikdy v živote nepočuli a vy si uvedomíte, že o tomto kontinente i svetadiely ste vedeli veľké nič!