Kráľovstvo

03.07.2024

"Kristus má rád, keď sa pred ním dáva prednosť pravde, pretože ešte predtým, ako je Kristom, je pravdou. Ak sa od neho odvrátime smerom k pravde, nebude dlho trvať, kým mu znova padneme do náručia."

Tento citát Simone Weilovej sa nachádza kdesi v tomto texte (románe? eseji? autobiografii? biografii?) a podľa mňa by ho mohol pokojne aj uvádzať či aspoň byť akýmsi jeho zhrnutím.

Autor sa na otázky (katolíckej) viery pozerá všetkými možnými spôsobmi, čerpá z mnohých prameňov, robil tak celé roky a čitateľ cíti, aký je jeho pokus uchopiť pravdu, či aspoň čo najviac sa k nej priblížiť, urputný a úprimný. A (niekedy, pre niektorých) možno aj kacírsky, rúhavý, drzý. Pre mňa osobne nie; jeho racionalita, inteligencia a hľadanie sú mi blízke a (preto? :)) sympatické.

Páči sa mi najmä prepojenie jednotlivých "príbehov". Ten prvý je vlastne o ňom samotnom: ako sa zo "Šavla" stal "Pavlom" (teda z ateistu veriacim)... a po prvotnom nadšení opäť z Pavla Šavlom (tentoraz skôr skeptikom). Cez prizmu svojej skúsenosti následne rozoberá príbeh skutočného Pavla, a to najmä s dôrazom na optiku Lukáša; jeho sprievodcu, "učeníka" a hlavne autora diel o Pavlovi (Skutky apoštolov) a Ježišovi (Lukášovo evanjelium). Až v záverečnej časti sa skúša pozrieť (tiež si pomáhajúc vžívaním sa do Lukáša) na Ježiša a jeho príbeh. Biblické pramene pritom preňho nie sú neomylné božské slová, ale historický a literárny materiál. Autor často uvažuje, prečo Lukáš niektoré veci napísal, ako ich napísal, ktoré udalosti a výroky mohli byť skutočné, ktoré prifarbené, ktoré rovno vyfabulované. Fajn prístup; aj keď treba poznamenať, že niektoré Carrèreho argumenty boli výborné, iné poslabšie, mnohé však aj varené z vody.

A hoci v texte viackrát poukazuje na to, že vstup do Kráľovstva (skutočné prijatie viery) mu hatí jeho inteligencia, rozhľad, bohatstvo (atď.), z môjho (katolíckeho) pohľadu je to dosť vágny sebaklam. Veď boli aj iní inteligentní (rypnem si; možno aj inteligentnejší ako autor ;)), ktorým ich IQ nebránilo, ba práve naopak pomáhalo, prijať a udržať si vieru (dokonca aj jeho kolegovia literáti, napr. Tolkien, Lewis, Ratzinger...). Z môjho pohľadu je tou ťavou, pre ktorú sa Carrèremu nedá prejsť cez ucho ihly, jeho ego. Veď keď sám seba postavíte na piedestál, kde ste najmúdrejší a kde sám najlepšie viete, čo a ako, ťažko to môže dopadnúť inak (aj keď kvitujem, že do istej miery si to autor uvedomuje a aj sám zo seba si vie robiť žarty... ale asi v takom štýle, ako keď je pokorný človek pyšný na to, že je pokorný). Konkrétne, aj v svojom najreligióznejšom životnom období autor sleduje porno, neprijíma pravidelne sviatosti, veští s I-tingom... Skrátka, hoci sa považuje za veľkého katolíka, nežije ako katolík, ba žije v tom, čo je v katolicizme považované za ťažký hriech. Pre mňa-za mňa nech; ale je to podobné, ako keby som ja chcela byť bežkyňa, ale celý môj plán pre tento cieľ by sa obmedzil na to, že by som si čítala o behu, písala o behu, rozprávala sa s vybranými známymi o behu... ale nikdy nebehala.

Takže čo ako sa mi Kráľovstvo páči, a čo ako v mnohých ohľadoch vystihuje aj moje pocity, a čo ako mám dojem, že autor sa POKÚSIL byť čo najúprimnejší a ísť čo najviac do hĺbky, jednoducho nemal potrebnú výstroj na to, aby zišiel ešte hlbšie, ešte ďalej. Lebo popri racionalite a vedomostiach je aj empíria, a tá autorova bola asi na takej úrovni, ako keď niekto bezdetný mudruje o rodičovstve. Môže mať veľa načítaného, naštudovaného, možno sa aj občas na chvíľu staral o cudzie deti, ale je to skrátka iné ako byť rodič 24/7.

Alebo ešte inak; ak by podobnú knihu o strate viery napísal nejaký duchovný bard v štýle Matky Terezy, malo by to pre mňa inú výpovednú hodnotu, ako keď ju stratí niekto, kto ju de facto ani nestihol poriadne praktizovať.

PS SPOILER: Tie autorove erotické vsuvky pri jednom konkrétnom amatérskom porne a následné (za mňa dosť nevkusné) prepojenie s údajným intímnym životom Panny Márie boli pre mňa už cez čiaru. Také lacné a ničím nepodložené provokovanie.